Porážkou pri Moháči v auguste 1526 sa skončil stredovek. O priebehu bitky, historickom kontexte aj dôsledkoch pre Slovensko v období po Moháči sa zhovárame s Romanom Mocpajchelom, autorom knihy Moháč 1526. Bitka, ktorá zmenila strednú Európu.
Výber témy bitka pri Moháči v roku 1526 vyzerá v roku 2026 ako logický krok. Čo vás viedlo tomu, že ste sa rozhodli venovať bitke pri Moháči samostatnou publikáciou?
Hlavne to bolo 500. výročie. Bitka pri Moháči je dobre známa hlavne ako historický medzník, prelomový dátum v našich dejinách, teda nielen slovenských, ale aj stredoeurópskych. Mňa vždy trochu mrzelo, že v slovenskej historickej literatúre nie je samotnej bitke pri Moháči venovaná príliš veľká pozornosť. Tá bitka je vždy spomenutá niekoľkými vetami alebo odsekmi a riešia sa hlavne jej dôsledky, ktoré boli ďalekosiahle a veľmi významné.
Vo vašej knihe venujete v tejto súvislosti niekoľko výhrad alebo pripomienok viacerým historikom. Pozrel som si niekoľko publikácií o vojnách na Slovensku a sú tam aj niekoľkostranové texty, ale vzhľadom na význam bitky pri Moháči to asi nestačí. Čím si to vysvetľujete?
Sú to prehľadové práce od Vojtecha Dangla alebo Vojtecha Kopčana, kde sa tomu obdobiu venovali rozsiahlejšie a bitka pri Moháči je len ich súčasťou. Skôr mi išlo o to, že samotnej bitke pri Moháči nebola až doteraz na Slovensku venovaná žiadna monografia. Keď si to porovnáte napríklad s maďarskou literatúrou, kde aj vzhľadom na to, že Maďari k uhorským dejinám pristupujú trošku inak ako my na Slovensku, navyše Moháč vyslovene leží na južnom Maďarsku, je tá pozornosť venovaná Moháču neporovnateľná. Toto bol hlavný dôvod. Príbeh i priebeh bitky je podľa mňa dosť zaujímavý na to, aby sa prezentoval aj slovenským čitateľom alebo záujemcom o dejiny v širšom spektre, živšie a plastickejšie ako v týchto širšie zameraných prehľadových prácach. Stále to bolo málo vzhľadom na význam tejto udalosti.
Moháč leží na maďarskom území, dôsledky porážky boli fatálnejšie pre maďarskú časť Uhorska a mnohí obyvatelia Slovenska nevnímajú dejiny Uhorska aj ako slovenské dejiny.
To je trochu širší problém, že prístup slovenskej spoločnosti k starším uhorským dejinám, ktorých sme boli tisíc rokov integrálnou súčasťou, je niekedy indiferentný. Akoby sme ich ani nevnímali aj ako naše dejiny. Toto je aj jedným z dôvodov, prečo vlastne táto kniha vznikla, pretože sú to naše dejiny, úzko a nerozlučne prepojené. Okrem toho, na Slovensku nie je vojenská história prezentovaná v takej šírke a hĺbke ako v iných krajinách, kde vychádza množstvo publikácií, ktoré sa venujú jednotlivým bitkám a vojenským udalostiam. U nás nie je veľa takých kníh ani autorov a táto kniha je možno pokus o takýto typ literatúry, kde sa rozoberá a analyzuje jedna konkrétna udalosť dopodrobna. V tomto prípade teda bitka, jej priebeh, príbehy ľudí, ktorí v nej bojovali, zahynuli alebo aj prežili… Je to sonda do konkrétnej udalosti, ale zasadená do širšieho kontextu.
V knihe ju vnímate ako súčasť historického kontextu a ako vyvrcholenie istého procesu so svojimi následkami.
Žiadnu historickú udalosť nemožno vnímať izolovane. Príbeh samotnej bitky je veľmi zaujímavý, udialo sa tam viacero zvratov a jej dramatickosť v krátkych opisoch len ťažko vynikne.
Viaceré texty o Moháči v prehľadových publikáciách vyznievajú oveľa jednoznačnejšie ako bol zrejme jej skutočný priebeh.
Presne tak. To je vlastne aj hlavný point mojej knihy. Tá bitka je vnímaná ako totálna katastrofa a svojím spôsobom aj bola, ale historická realita je zároveň komplexnejšia a niekedy komplikovanejšia ako takéto jednoznačné súdy.
Napísali ste aj knižku Bitky a bojiská, orientovanú skôr pre mladšieho čitateľa a venovali ste sa v nej dvadsiatim bitkám spojeným so slovenskými dejinami. Aj na jej základe ste sa rozhodli, že samostatne začnete bitkou pri Moháči?
Tá kniha vyšla pred piatimi rokmi, sú to stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov. Vybral som tam dvadsať najdôležitejších alebo najzaujímavejších bitiek a bitka pri Moháči samozrejme nemohla chýbať, hoci sa neodohrala na území Slovenska, tak ako mnohé ďalšie z nich, ale sú úzko späté s našimi dejinami, dejinami našich predkov a nášho územia. Moháč som si vybral ako námet pre knihu hlavne pre to významné výročie.
Možno porovnať niektoré iné bitky s bitkou pri Moháči?
Určite áno. Napríklad z tých bitiek, ktoré som zahrnul do knihy Bitky a bojiská, má porovnateľný význam bitka pri Bratislave v roku 907, ktorá je tiež pomerne málo známa. Veľmi zaujímavá je aj preto, že prvýkrát sa v nej spomína názov Bratislavy – Brezalauspurc. Tá bitka sa v podstate považuje za nepriamy dôkaz konca Veľkomoravskej ríše. Keďže nikde v prameňoch k nej nie sú spomínané moravské vojská, tak sa predpokladá, že Morava ako organizovaný štát v tom čase už neexistovala. Bojovali tu bavorské vojská s maďarskými a Bavori prehrali. Bola to pomerne významná bitka, pretože umožnila starým Maďarom, aby sa natrvalo usadili v Karpatskej kotline a postupne si tu vybudovali Uhorské kráľovstvo.
Spomínali ste, že slovenským vojenským dejinám sa venuje málo historikov a akoby sa im neprikladala primeraná váha. Máte na to nejaké vysvetlenie?
Nie je to celkom tak. Vychádza špecializovaný časopis o vojenskej histórii, vyšli súborné vojenské dejiny Slovenska, ktoré koncepčne nadviazali ešte na federálny projekt vojenských dejín Československa, ale sú prakticky nedostupné. Ak si to porovnáme s produkciou iných krajín, literatúry o vojenských dejinách nie je veľa. Možno je to spôsobené aj tým, že sme príliš malý trh, aby sa vyplatilo vydávať komerčne atraktívne tituly z vojenských dejín. Z môjho pohľadu to nie je úplne porovnateľné s tým, čo vychádza napríklad v Českej republike.
Napríklad Juraj Červenák, napísal aj úvod k vašej knihe, sa venuje v románoch vojenským dejinám Slovenska a Uhorska, má dosť čitateľov, čiže nejaká klientela, ktorá sa zaujíma o vojenské dejiny, tu zrejme jestvuje.
Červenák je autor románov dobrodružných a historických a je známy tým, že si robí dôkladné rešerše pred ich písaním. To sa potom prejavuje aj na ich kvalite a historickej vierohodnosti. Spomenul by som ešte napríklad regionálneho historika Miroslava Eliáša, ktorý sa venuje tiež obdobiu protitureckých bojov a napísal niekoľko publikácií, ale nie sú širšie dostupné a orientované sú skôr na špecifického čitateľa.
V Maďarsku je veľa publikácií o Moháči.
Tej téme sa venovali celé generácie historikov, pre nich je to významovo na úrovni Trianonu.
Moháč a Trianon sú dve veľké traumy maďarského národa. Helena Gahérová vo vašej knihe v kapitole Význam bitky pri Moháči v osmanských dejinách píše, že „moháčskej bitke sa podrobnejšie nevenujú ani tureckí historici, čo nám čo-to naznačuje o dôležitosti, ktorú jej prikladajú“. Akoby to pre Turkov nebola významná bitka, ale jedna z mnohých vojenských udalostí.
Pre našu stranu, pre Uhorsko a strednú Európu, bola tá bitka významná a prelomová, pretože v podstate v nej zanikol stredoveký uhorský štát. Uhorsko prišlo o kráľa, v bitke zahynula značná čas nobility, bola to zdrvujúca prehra. Z dvätnástich uhorských biskupov štrnásti bojovali pri Moháči a siedmi z nich zahynuli, vrátane oboch arcibiskupov. Takisto padli aj stovky šľachticov. To sú obrovské straty. Pre Osmanov tá bitka nebola až taká významná, pretože hneď po nej Uhorsko neobsadili. Osmanská armáda po víťazstve pri Moháči tiahla na Budín, mesto vyplienili, ale vzápätí sa z Uhorska stiahli, nenechali tu posádky, ani neobsadili krajinu. Vyhrali síce bitku, ale prehrali mier, pretože vlastne nemali s kým rokovať o mieri. V Uhorsku potom nasledovala občianska vojna medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom I. Habsburským. Pre Osmanov to bola iba jedna z mnohých bitiek.
Pre nich napríklad oveľa väčší význam má obliehanie a dobytie Nových Zámkov v roku 1663. Dokonca som bol prekvapený, že doteraz je v Turecku živé príslovie „silný ako Turek pod Novými Zámkami“. Nové Zámky považujú možno z významového hľadiska za väčší úspech. Vo svojej dobe to bola ideálna pevnosť a tým, že sa im ju podarilo dobyť, bol to pre nich veľký úspech. Nové Zámky sa stali najvysunutejšou osmanskou provinciou v strednej Európe až do roku 1685, keď ich oslobodili cisárske vojská potom, ako vytlačili Turkov od Viedne.
Vráťme sa o 150 rokov naspäť. Aké pramene boli pre vás pri písaní knihy podstatné a dôveryhodné?
Samozrejme historik pracuje s prameňmi – v tomto prípade s uhorskými, osmanskými aj inými. Najdôležitejším prameňom k bitke pri Moháči je správa biskupa Štefana Brodariča Najpravdivejší príbeh o strete Uhrov so Sulejmanom, cisárom Turkov, ktorej kompletný preklad tvorí aj hlavnú prílohu knihy. Brodarič bol v tom čase tiež uhorským kancelárom, ako jeden z mála bitku prežil a po niekoľkých rokoch napísal správu určenú predovšetkým zahraničným čitateľom, keďže v nej okrem samotnej bitky opisuje aj všeobecnejšie pomery v Uhorsku…
Bol som prekvapený kvalitou Brodaričovho textu. Neviem, či to bolo spôsobené prekladom, ale Brodarič pôsobí ako absolútne presný autor, ktorý píše aj o kontexte celej bitky a o širších súvislostiach.
Biskup Brodarič bol vzdelanec, diplomat, pôsobil na viacerých diplomatických misiách, napríklad u pápeža, u poľského kráľa. Bol to vzdelaný človek, čo vidno z tej správy aj z listov, ktoré sa zachovali. Jeho správa o bitke pri Moháči je považovaná za jedno z najvýznamnejších diel uhorského humanizmu. Tá správa je najautentickejší prameň, pretože bol priamym účastníkom a očitým svedkom a všetky rekonštrukcie toho, čo sa vlastne pri Moháči stalo a ako sa stalo, vychádzajú predovšetkým z jeho správy.
Dá sa povedať, či ešte, po 500 rokoch, nepoznáme nejaké významné fakty o tejto bitke?
Stále sú také. Napriek tomu, že máme uhorské aj osmanské pramene. Z osmanských prameňov by som určite spomenul vojnový denník sultána Sulejmana. Sú to v podstate denníkové záznamy priebehu kampane aj bitky pri Moháči, ktorej je venovaná najväčšia časť a ide vlastne o pomerne podrobný opis bojových operácií. Keď si porovnáme pramene uhorské, osmanské aj ďalšie, tak sa začína plasticky vytvárať obraz tej bitky. Ale stále nevieme všetko. Pri Moháči maďarskí vedci, archeológovia, historici, antropológovia skúmajú miesto bitky, pozostatky obetí, pred desaťročiami sa našli masové hroby, ktoré sa skúmajú modernými antropologickými metódami, takže sa upresňujú mnohé detaily.
Je známy napríklad presný počet obetí na oboch stranách?
Nevieme to presne. V prípade uhorských strát vieme, že priamo v bitke zahynulo asi 15000 kráľovských vojakov, skoro celá pechota, ktorá nemala šancu uniknúť, v prípade Osmanov sa tie straty len odhadujú, boli možno desaťnásobne menšie…
Mne koniec pechoty pripadal ako koniec bitky pri Waterloo.
Mohlo to vyzerať podobne. Tým že sa to odohralo na pláni, tak jazda mohla skôr ujsť z bojiska, ale pechota uprostred obrovskej prevahy nepriateľa nemala šancu, naozaj len malému počtu z nich sa podarilo zachrániť. Boli to väčšinou profesionálni žoldnieri, ktorí si zrejme povedali, že je lepšie čestne zomrieť na bojisku než byť zabitý na úteku ako nejakí zbabelci. Uzavreli sa do veľkého štvorhranného útvaru, krytí veľkými štítmi, pavézami a vytrvali až do konca. Tým vlastne aj umožnili ďalším spolubojovníkom, aby utiekli. Napomohol tomu aj nočný lejak.
Osmani vraj spočiatku nevedeli, či je to už koniec bitky, tak sa nepustili do prenasledovania.
Osmani boli naozaj prekvapení a považovali to skôr za úskok alebo uhorskú lesť, preto zostali v bojovej pohotovosti až do noci. Nevedeli, čo môžu ešte čakať, či to nebola len predohra väčšej bitky.
Zostali ešte nejaké nejasné veci, ktoré sú dôležité, o ktorých neviete a sú predmetom bádania?
Výskum stále prebieha, upresňuje sa napríklad miesto bitky. V masových hroboch, ktoré sa našli, a sú spájané s bitkou pri Moháči, nie sú priamo obete bitky, ale sú to popravení zajatci. Napríklad je veľmi zaujímavé a vyplýva to z antropologického prieskumu, akými chorobami trpeli, ako boli popravovaní, ako boli vedené seky šabľami, aj z akých prostredí pochádzali uhorskí vojaci. Uhorské vojsko bolo veľmi rôznorodé, bolo to doslova európske vojsko.
Neboli to len Uhri, teda Maďari, Slováci, ale aj poľskí žoldnieri, moravskí, českí, nemeckí i talianski, bol tam široký diapazón vojakov európskych národov. Toto všetko sa ešte upresňuje, ale či na tom nastane všeobecná zhoda? V mojej knihe citujem jedného maďarského historika, ktorý vyhlásil, že vzhľadom na to, aké miesto má bitka pri Moháči v uhorských dejinách, je veľmi pravdepodobné, že k žiadnej veľkej zhode vo všetkých diskutovaných otázkach nikdy nedôjde.
Spory, čo bolo príčinou porážky, sa vlastne začali už krátko po bitke.
Presne. Správa biskupa Brodariča je aj reakciou na prvé hlasy, ktoré sa ozývali, že za tú porážku si môžu Uhri sami, keď vyprovokovali kráľa k takému riskantnému dobrodružstvu, kde prišiel o život. Brodarič svoju správu začína slovami, že vidí „ako niektorí podávajú tieto udalosti inak, než ako sa skutočne stali, a ďalší zas neprestajne z rôznych dôvodov obviňujú našich, pričom sa snažia nešťastný výsledok tejto bitky neprávom pripísať našej vine a nie bežným nepredvídateľným udalostiam ľudských osudov“. Boli to nešťastné okolnosti a uhorskí vojaci sa snažili urobiť v rámci možností maximum. Jasne, tá obrovská mobilizácia bola pomalá, ale aj moderní maďarskí historici sa viac-menej zhodujú na tom, že to bol nakoniec hrdinský boj a bojovníci urobili v rámci možností čo mohli.
V knihe opisujete neuveriteľný, až systémový rozdiel v príprave osmanského a uhorského vojska. Turci mali premyslenú celú logistiku operácie aj so zásobovaním, stavbou mostov a podobne, a na uhorskej strane ešte na jar 1526 akoby nevedeli, či budú bojovať a ako využiť sedmohradských vojakov… Ten uhorský prístup bol až chaotický.
Prejavil sa systém, aký v tom čase mali v Osmanskej ríši. Časť armády bola profesionálna, či už janičiari alebo delostrelectvo boli profesionálne jednotky, ktoré boli oddané sultánovi a boli v kasárňach, čiže boli k dispozícii hneď. Osmanská ríša v tom čase bola na vrchole svojej expanzie. Krátko predtým Osmani ovládli Egypt a Sýriu, čo boli mimoriadne bohaté provincie a rozloha Osmanskej ríše sa takmer zdvojnásobila, mali finančné prebytky. Vojaci logicky chceli pokračovať v expanzii, ktorá sa živí samotnou expanziou. Tie výboje mali tiež stabilizačný efekt na vnútornú politiku. Pri pohľade na akúkoľvek ríšu v dejinách vidíte podobné fázy – expanduje, dosiahne vrchol, narazí na hranice svojich možnosti a potom začne, niekedy rýchlejšie, niekedy pomalšie, spieť k svojmu zániku alebo aspoň prerodu. Takýmito fázami si prešla aj Osmanská ríša a práve v čase vlády Sulejmana I. dosiahla svoj vrchol.
Prejdime na vrchol európskej politiky. Uhorský kráľ Ľudovít II. akoby očakával väčšiu pomoc od európskych panovníkov a pápeža. Tej pomoci sa však nedočkal. Prečo?
To bolo spôsobené stavom európskej politiky na začiatku 16. storočia. V Nemecku prebiehala reformácia a krátko pred bitkou pri Moháči vypuklo v Nemecku tiež veľké sedliacke povstanie. Rímsko-nemecký cisár Karol V., ktorý bol mimochodom švagor Ľudovíta II. Jagelonského (Ľudovítovou manželkou bola Mária Habsburská), bol viazaný vojnou o Itáliu s francúzskym kráľom Františkom I. a tak by sme mohli pokračovať. Väčšiu, aj keď iba finančnú pomoc dostal Ľudovít aspoň od pápeža.
Zrekapitulujme si situáciu v predvečer bitky – osmanské vojsko sa blíži a oproti nemu stojí nie celkom dokompletizovaný uhorský protivník. Ján Zápoľský presne nevie, ako má reagovať, české jednotky sú na ceste. Uhorské vojsko ešte nebolo komplet v čase vypuknutia bitky. Aj Brodarič vo svojej správe spomína dilemu, či majú zaútočiť s menším počtom, alebo ustúpiť a počkať na posily. Nebolo rozhodnutie zaútočiť chybou?
Tu jestvujú nejasnosti aj mýtus o akejsi Zápoľského zrade. Zápoľský však predtým dostal protichodné rozkazy od kráľa. Najskôr mal zaútočiť zboku na Osmanov, potom sa mal pripojiť ku kráľovskému vojsku, ale predchádzajúci rozkaz nebol odvolaný, takže bol trošku zmätený, čo má robiť. Zápoľský však varoval kráľa, aby neútočil a počkal na neho, ale to už nebolo možné, lebo osmanská armáda bola príliš blízko. Aj Brodarič vo svojej správe píše, že osmanská armáda nebola na nič lepšie pripravená ako na prenasledovanie utekajúceho nepriateľa, bolo teda lepšie postaviť sa čelom a vybojovať tú bitku aj s rizikom, než ustupovať. Napokon nemali ani kam ustúpiť, po páde Petrovaradínu už nebola k dispozícii žiadna pevnosť, o ktorú by sa mohli oprieť. Zostala im jediná možnosť a to postaviť sa osmanskej armáde, ktorá vďaka svojej veľkosti na bojisko prichádzala len postupne, a skúsiť ju rozvrátiť.
Z hľadiska početnosti bola osmanská armáda niekoľkonásobne väčšia ako uhorská, ale boli medzi nimi rozdiely aj z hľadiska výzbroje, ktoré by naznačovali, ako tá bitka dopadne?
V zásade nie, lebo napriek všeobecnej predstave, že uhorská armáda pri Moháči bola zastaralá stredoveká armáda, nie je to celkom tak. Uhorská armáda bola v tom čase jednou z najpočetnejších európskych armád. Uhorské vojsko malo zhruba 27-tisíc mužov, malo delostrelectvo a tiež palné zbrane, disponovali 800 arkebúzami, čiže palebná sila bola pomerne značná. Mali aj množstvo vozov, ktoré mohli využiť ako hradbu, podobne ako husiti, táto taktika však nakoniec nebola uplatnená. Napokon vsadili na prudký jazdecký útok, ktorý im takmer vyšiel, ale kvalita a početnosť osmanskej armády bola asi predsa len vyššia.
Vy, historici nemáte radi hypotetické otázky, ale mohla tá bitka dopadnúť aj inak? V istom momente to vyzeralo, že by osmanská obrana mohla byť rozvrátená.
V knihe citujem jedného z osmanských historikov, ktorý opisuje, ako sa v priebehu bitky traja uhorskí rytieri „ako démoni“ prebili skoro až pred sultána. Toho v bitke chránila osobná garda solakov, majstrovsky ovládajúcich svoje zbrane, ale len ľahko vyzbrojených. Pokiaľ by sa k sultánovi dokázala prebiť väčšia skupina uhorských rytierov v spojitosti s faktom, že sultánov kôň mal zviazané nohy, aby sa nesplašil, mohlo to dopadnúť všelijako. Prípadná Sulejmanova smrť by nepochybne mala zásadný vplyv na ďalší historický vývoj, hoci by nutne nemusela znamenať obrat v samotnej bitke. To všetko sú ale, samozrejme, len číre špekulácie.
Ľudovít II. bol mladík, ktorého dobové pramene veľmi chválili ako mentálne vyspelého panovníka, ktorý cítil zodpovednosť za svoju krajinu. Bolo však bežné ešte v 16. storočí, aby sa panovník osobne zúčastňoval na boji, dokonca v prednej línii?
Ľudovít bol posledný uhorský a český kráľ, ktorý padol na bojisku, hoci nie priamo v boji. Habsburgovci už neviedli vojská do boja. Aj Ľudovítov predchodca Vladislav I. Jagelovský takisto padol v boji proti Osmanom pri Varne r. 1444. Na Ľudovítovu osobnú ochranu v bitke bol vyčlenený malý oddiel, ktorý sa však od neho ešte pred bitkou vzdialil kvôli prieskumnej akcii a už sa nebol schopný vrátiť. Keď sa Ľudovít snažil zachrániť útekom z bojiska, boli pri ňom podľa svedectva jediného preživšieho očitého svedka dvaja muži. Jeden z nich bol Štefan Aczel, kastelán bratislavského hradu, ktorý za Ľudovítom skočil pri snahe zachrániť ho a utopil sa tiež. Jediný, kto to prežil, bol sliezsky šľachtic Ulrich Czettritz, ktorý priniesol správu o smrti kráľa a potom pri neskoršom pátraní aj našiel Ľudovítovo telo.
O bitke pri Moháči sa zvykne hovoriť, že sa ňou skončil stredovek. Určite sa skončilo Uhorské kráľovstvo v jeho pôvodnej podobe. Ako vnímate toto tvrdenie o konci jednej veľkej epochy?
Samozrejme, takéto medzníky sú trošku umelé, nedá sa napríklad povedať, že by Rímska ríša zanikla v roku 476 a tým pádom sa skončil starovek, alebo že by si ľudia, ktorí by sa zobudili 30. augusta 1526 v Uhorsku, povedali, no tak už máme novovek, skončil sa stredovek. Takto to nebolo, život išiel kontinuálne ďalej.
Smrť množstva svetských aj cirkevných hodnostárov otriasla fungovaním štátu na všetkých úrovniach a končila sa jedna veľká éra. Uvedomenie si, že nastala naozaj veľká zmena, prišlo trochu neskôr, keď Osmani obsadili Budín a zriadili si tam sídlo provincie v roku 1541.
Vtedy začalo byť jasné aj uhorskej šľachte, že tento stav sa tak ľahko nezmení. Uhorsko zostalo rozdelené na tri časti – kráľovské Uhorsko pod kontrolou Habsburgovcov od Chorvátska až po Slovensko, Sedmohradské vojvodstvo vo vazalskom pomere k Osmanskej ríši a napokon centrálna časť Uhorska pod priamou kontrolou Osmanskej ríše. V pohraničných oblastiach fungovala akási dvojitá správa, kondomínium, keď napríklad dane vyberali obe strany, uhorská aj osmanská.
Obľúbeným termínom – aj v dejinách – je pojem slovenská stopa. Po porážke pri Moháči sa výrazne zmenila aj pozícia severnej časti Uhorska.
Tá sa zmenila zásadne. Bratislava sa stala nielen korunovačným mestom, ale aj hlavným mestom Uhorska. Ostrihomské arcibiskupstvo bolo presunuté do Trnavy, do Bratislavy sa presunuli mnohé úrady. V hornom Uhorsku potom prebiehali aj všetky kľúčové udalosti 17. storočia, hovoríme hlavne o protihabsburských povstaniach, ktoré mali ešte devastačnejší účinok na naše územie ako bitka pri Moháči.
Čo znamenala porážka pri Moháči pre vrcholovú európsku politiku, osobitne pre jej vzťah k Osmanskej ríši?
Najväčší význam malo, že uhorské aj české kráľovstvo prišlo o kráľa, ktorý bol bezdetný a teda bez dediča. Boli spojené personálnou úniou prostredníctvom Ľudovíta II. Jagelovského. Keďže Jagelovci mali uzavretú dynastickú zmluvu s Habsburgovcami – Ľudovít mal za manželku Máriu Habsburskú a Ferdinand Habsburský mal za manželku Ľudovítovu sestru Annu Jagelovskú – na základe týchto zmlúv Ferdinand Habsburský vzniesol nárok na uhorský aj český trón a bol korunovaný za kráľa.
Za uhorského kráľa bol korunovaný ako národný kandidát aj sedmohradský vojvoda Ján Zápoľský, ktorý je aj preto obviňovaný zo zrady kráľa Ľudovíta, keďže mu pri Moháči neprišiel na pomoc. Nedá sa to úplne potvrdiť, ako som už spomenul, dostával predtým protichodné rozkazy a meškanie mohlo byť podmienené aj istou logistickou náročnosťou.
Navyše druhým hlavným veliteľom uhorského vojska bol jeho mladší brat Juraj a ten v boji padol. Úplne ho obviňovať z nejakej zrady sa teda asi celkom nedá. Najvýznamnejším politickým dôsledkom bitky pri Moháči bolo, že Habsburgovci sa prostredníctvom Ferdinanda stali uhorskými aj českými kráľmi a vytvorili tak stredoeurópsku monarchiu, ktorá potom pretrvala až do roku 1918, a ktorej podstatným rámcom bolo vytvorenie hrádze proti rozpínavosti Osmanskej ríše.
Následne čelili Sulejmanovmu pokusu o dobytie Viedne v roku 1529, úspešne ju však ubránili. Práve toto obliehanie Viedne bolo možno ešte významnejšie ako to druhé, známejšie a slávnejšie v roku 1683. Je to síce takisto špekulatívne, ale pokiaľ by Viedeň padla v roku 1529, keď Osmanská ríša bola na vrchole, dôsledky pre Európu by boli vzhľadom na vtedajšiu situáciu asi horšie, než keby sa im to podarilo v roku 1683.
Nastalo v európskej politike po moháčskej porážke nejaké osvietenie, uvedomenie si, aká veľká je osmanská hrozba?
Áno, vo veľkom fungovalo vnímanie Osmanov ako nepriateľov kresťanstva, mnohí panovníci vyjadrili ľútosť nad smrťou mladého kráľa. Strategickým zámerom osmanskej armády nebolo okamžité obsadenie Uhorska, bola to dobyvačná výprava, ktorá mala otestovať sily Uhorska a dohodnúť lepšie podmienky pre mierové zmluvy, ktoré sa opakovane uzatvárali. Situácia sa však vyvíjala dynamicky, zámerom Osmanov v tom čase ešte určite nebolo obsadiť celé Uhorsko. Keď sa im to nakoniec sčasti podarilo, tak sa to nakoniec ukázalo ako veľmi náročné, v podstate vysoko stratové a prispelo to k oslabeniu Osmanskej ríše.
Nie sú vojenské dejiny Uhorska, rôzne vojenské udalosti, ktoré sa odohrávali aj na našom území, šancou pre historikov aj na prezentovanie myšlienky a približovanie ju slovenskej spoločnosti, že uhorské dejiny sú aj slovenskými dejinami?
Uhorské dejiny sú našimi dejinami. To je presne to, že síce máme mladý štát, ale pred rokom 1993 sme boli súčasťou Československa, predtým Uhorského kráľovstva, mali by sme poznať vlastné korene, vlastné dejiny, lebo vďaka nim sme to, čo sme teraz. Pokiaľ ich nebudeme poznať, pokiaľ ich budeme ignorovať alebo prekrúcať, tak nám to určite nepomôže do budúcnosti. Poznať vlastné dejiny, pristupovať k nim kriticky, neprekrúcať ich, nevytvárať falošné obrazy, nezneužívať ich na rôzne účely, to by mal byť ideálny stav. Dejiny sú o ľuďoch, bez nich by nejestvovali. A keďže v bitke pri Moháči zahynulo 29. augusta 1526 veľké množstvo ľudí, uchopiť čo najpravdivejšie históriu aj cez ich príbehy je minimum, čo môžeme pre nich urobiť a vzdať im tým zároveň česť. Lebo tam nezahynuli nadarmo, bránili svoje domovy, svoju vlasť.
Róbert Kotian
Roman Mocpajchel
slovenský historik, venuje sa vojenským dejinám Slovenska a Uhorska, autor knihy Bitky a bojiská. Bitky a bojiská. Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021), venovanej 20 najvýznamnejším bitkám spojeným so slovenskými dejinami. Pri príležitosti 500. výročia bitky pri Moháči mu vychádza kniha Moháč 1526. Bitka, ktorá zmenila strednú Európu (Mamaš 2026).