Som spisovateľ!
Hoci ústrednou témou 82. medzinárodného filmového festivalu v Benátkach bola rodina, ani tentoraz nechýbali diela o literatúre a spisovateľoch. Jedno z nich si dokonca odnieslo Strieborného leva, ako inak – za scenár.
„Dopísať text neznamená, že ho publikujú. Byť publikovaný neznamená byť čítaný. Byť čítaný neznamená byť obľúbený. Byť obľúbený neznamená byť úspešný. A byť úspešný neznamená byť šťastný.“ K mottu francúzskej komornej drámy A piedd’oeuvre (V práci) sa žiada doplniť: „Byť šťastný neznamená byť bohatý.“
Premena
To, čo stvára Paul Marquet (Bastien Bouillon), vyzerá ako dokonalá sebadeštrukcia. Má všetko: rodinu i kariéru úspešného fotografa. Lenže on absolvuje coming-out: Nie som ten, za koho ma máte. Som spisovateľ!
Vydavateľ mu síce priznáva talent, ale jeho debut nikto nekupuje. A kde nie sú predaje, nie sú peniaze. Paul opustí rodinu, sklame rodičov, skončí s fotografovaním, rozpredá výbavu, predá byt, prežíva v špinavom suteréne a živí sa pomocnými prácami, sprostredkovanými aplikáciou v telefóne podľa pravidla Džob dostane ten, kto pýta najmenej. Pleje burinu, sťahuje nábytok, búra steny, vŕta diery, taxikárči. V ničom nie je dobrý, nič sa mu nedarí, jeho život sa mení na sériu nedorozumení, omylov, nehôd a trápností. Chudobný, špinavý a chorý Paul je na pokraji fyzického aj psychického zrútenia. Potom o tom napíše knihu.
Francúzska herečka s talianskymi koreňmi Valérie Donzelli v roku 2009 debutovala ako režisérka a postupne si psychologicky ladenými snímkami získala renomé i festivalové úspechy. V Benátkach jej teraz novinka vyniesla Strieborného leva za scenár. Pretože vo festivalových anketách skončil jej film na devätnástom mieste medzi 21 súťažnými dielami, ocenenie bolo prekvapením aj pre samotnú scenáristku a režisérku.
Valérie Donzelli si píše pôvodné scenáre, v tomto prípade však spravila výnimku. Pre svoj prvý film s mužskou hlavnou postavou adaptovala čiastočne autobiografický rovnomenný román francúzskeho autora Francka Courtèsa z roku 2023. A prizvala si na to skúseného scenáristu Gillesa Marchanda.
„Keď som knihu čítala, úplne som sa s ňou stotožnila. Práve mi umrel otec. Môj starý otec i pradedo boli maliari a sochári. Žili v extrémnej chudobe, prežívali len zo svojho umenia a otec pre to trpel. Hoci bol mimoriadne talentovaný, dal sa na právo. Keď som sa rozhodla stať herečkou, varoval ma, že skončím na ulici. Nenechala som sa však odradiť a dnes som na svoju cestu hrdá, i keď vôbec nebola jednoduchá,“ povedala ocenená autorka a pokračovala: „Chcela som rozprávať o mužovi, ktorý nehľadá moc, zachytiť okamih jeho premeny. Mužov, ktorí nezarábajú, spoločnosť odsudzuje. Považuje ich za neúspešných. Najmä ak dobrovoľne opustia povolanie, v ktorom sa im darilo! Hodnotu povolania, a teda aj osoby, ktorá ho vykonáva, spájame s peniazmi. A o tom som chcela rozprávať – prečo je muž, ktorý sa rozhodne zarábať málo, pre nás taký problém.“
Duše Duseovej
Taliansky filmár Pietro Marcello sa od dokumentov prepracoval k hranému filmu a v roku 2019 si z Benátok odniesol Zlatého leva za adaptáciu Londonovho Martina Edena. Tohto roku mal menej šťastia, jeho biografickej dráme Duse sa neušlo žiadne z hlavných ocenení. Valeria Bruni Tedeschi za hlavnú rolu legendárnej talianskej herečky dostala Cenu Francesca Pasinettiho, ktorú udeľuje syndikát filmových novinárov, a Michael Ceracchini ocenenie La Pellicola d’Oro za rekvizity.
Eleonora Giulia Amalia Duse (1858 – 1924) dodnes patrí medzi najmilovanejšie talianske divadelné umelkyne. V roku 1909 pre chronickú chorobu pľúc, ktorá jej bránila hrať, oznámila odchod do hereckého dôchodku, ale o dvanásť rokov sa rozhodla pre návrat na dosky, ktoré pre ňu znamenali nielen svet, no aj život. Lenže svet sa zásadne premenil.
Po prvej svetovej vojne prišla o všetky úspory, pri hľadaní nových divadelných výrazových prostriedkov narážala na odpor publika i kritiky, odcudzila sa vlastnej dcére a vnúčatám, ale najmä Gabriele D’Annunziovi (Fausto Russo Alesi). Nielenže jej adresoval svoje drámy, bol skutočnou láskou jej života.
Zlomená šesťdesiatnička, zodpovedná za malý dvor autorov, hercov a služobníctva, vďačne prijala ponuku Benita Mussoliniho, že fašisti uhradia všetky jej dlžoby, pridelia jej penziu a postavia divadlo. „Príbeh Eleonory Duseovej ma zaujal rozporom, ktorý charakterizoval jej život: konflikt medzi túžbou žiť normálny život a osudom herečky, ktorá musí hrať životy iných; potreba zanechať stopu v spoločnosti a neopísateľná prchavá povaha divadla; nemožnosť zosúladiť materstvo s prácou; túžba po samostatnosti a veľké podnikateľské neúspechy; pokušenia slávy a túžba experimentovať,“ charakterizoval snímku režisér.
(Valeria Bruni Tedeschi) v rovnomennom filme Pietra Marcella
Marcello prekračuje hranice biografie, rozpráva nielen konkrétny životný príbeh, ale uvažuje tiež o tom, ako je možné, že aj svetoznámi umelci, považovaní za etalóny mravnosti a charakteru, podliehajú vábeniu diktatúr. Dostatok priestoru dostáva aj D’Annunzio a umelecké podhubie fašizmu (Marinetti, Ungaretti, Volpe a ďalší). Tak ako Duseová stelesňuje afinitu umelcov k autokratom, D’Annunzio ilustruje precitnutie. Bohužiaľ, neskoro, Pandorina skrinka, ktorú pomáhal otvoriť, vypustila na svet hrôzy, aké nemali obdobu. Slovami autora: „Za veľkými úspechmi sa skrývali rovnako hlboké neúspechy, ktoré sú kľúčom k pochopeniu duše Duseovej. Nechcel som ju stvárniť prostredníctvom životopisného filmu, ale rozprávať o duši ženy v jej súmraku.“
Eleonora Duse zaradila spiatočku, ba v roku 1923 sa stala prvou ženou na obálke magazínu Time a rok na to umrela na zápal pľúc v Pittsburghu. Škoda sa však už stala. Herečka, ktorá mala zásadný vplyv na talianske i svetové umenie, nadchla Georgea Bernarda Shawa aj prezidenta Spojených štátov Grovera Clevelanda, sa pošpinila fašizmom. Film Pietra Marcella rozpráva aj o tom ako a prečo: „Stretnutie Duseovej s veľkými dejinami mi umožnilo skúmať úlohu umelca tvárou v tvár tragédiám ako vojna, chudoba a bolesť, no i vzťah medzi umením a mocou.“
Marcellova dráma divákom neponúka zábavu, krásu, útechu ani nádej. Možno aj preto sa vo festivalových anketách umiestnila len štyri priečky nad A piedd’oeuvre. S ním ju spája aj osud: napriek dôkladnej poctivej práci filmárov aj interpretov skončila na okraji záujmu. Ako pravda, ktorá je taká nepríjemná, že ju radšej ignorujeme.
Danteho ruky
Americký novinár, básnik a spisovateľ Nicholas P. Tosches (1949–2019) sa preslávil životopisom jedného z otcov rock and rollu Jerryho Lee Lewisa (Hellfire, 1982). V roku 2002 vyšiel jeho román In the Hand of Dante (V Danteho rukách). Jedna jeho línia v súlade s titulom rozpráva príbeh slávneho Florenťana, ktorý sa pokúša dokončiť Božskú komédiu. V druhej dejovej línii newyorský gangster osloví pochybného spisovateľa a znalca Danteho diela Nicka Toschesa, aby osvedčil autenticitu rukopisu Božskej. Jeho spoločníkom na púti za vzácnym dielom je psychopatický zabijak a protivníkmi sú sicílski mafiáni.
V roku 2008 kúpil filmové práva veľký Toschesov fanúšik Johnny Depp, ktorý mal záujem aj o hlavnú rolu. Na spoluprácu oslovil scenáristu a režiséra Schnabela. No ten začal nakrúcať až v roku 2023, a s Oscarom Isaacom.
Jedným z najprestížnejších ocenení benátskeho festivalu je Glory to the Filmmaker. Pýšia sa ňou Takeši Kitano, Sylvester Stallone, Al Pacino aj Ridley Scott. Tohtoročným laureátom sa stal Julian Schnabel, a pri tejto príležitosti sa uskutočnila medzinárodná premiéra V Danteho rukách. Palestínsko-izraelský konflikt rozdelil hercov tak, že niektorí do Benátok odmietli prísť, iných označil za nežiaducich festival a ďalší pricestovali na vlastné náklady, na premiére sa zúčastnili a promenovali aj po červenom koberci, ale oficiálne festivalové zdroje ich ignorovali. Vďaka tomu sa film dostal do hľadáčika médií a mal ešte viac publicity.
Schnabel pokračoval v Toschesovej sebaironickej štylizácii. Dantovská línia je technicolorovo farebná, súčasná sa nesie v noirových čiernobielych tónoch. Popri Oscarovi Isaacovi účinkujú Gerard Butler, Jason Momoa, Al Pacino, Gal Gadot, John Malkovich, Franco Nero či Martin Scorsese. Niektorí v maličkých úlohách, iní v oboch líniách a v podobných, alebo aj celkom protichodných postavách.
Schnabel do absurdity vyhrocuje protiklad medzi stredovekým majstrom a bezvýznamným, morálne ambivalentným newyorským škrabákom. Slnkom a farbami prežiarený stredovek stvárňuje vecne a realisticky, temnú čiernobielu súčasnosť groteskne deformuje, pri čom nadužíva násilie i kaskadérov. „Ak existuje iba večná prítomnosť, potom všetok čas plynie súčasne a nie je dôvod, prečo by zločinec nemohol byť Danteho reinkarnáciou. Nick si neuvedomuje, že je Dante, a že dostal príležitosť napraviť chyby, ktoré urobil pred sedemsto rokmi,“ tvrdí. „Pri väčšine filmov viem, čo sa stane v ďalšej scéne. Chcel som tento vzorec prelomiť. Nie preto, aby som bol deštruktívny, ale aby som vytvoril priestor, navrhol nové možnosti alebo jazyk.“
Schnabel však nie je Wes Anderson. Záplava hviezd je samoúčelná. A divák viac než dve a polhodiny čaká, kedy sa obe línie pretnú, spoja a vytvoria novú kvalitu. Márne. Danteho ruky ostali prázdne.
Miloš Ščepka
Foto: MIAC