Otázka o zaradení Slovenska je kľúčová a rozhodne o našej dlhodobej budúcnosti možno v najbližšom čase. František Mikloško a Peter Zajac oslovili devätnásť autorov, historikov, filozofov, vedcov a publicistov, aby pomenovali kľúčové problémy historického utvárania Slovenska z pohľadu súčasnosti.
Knihu ste nazvali Slovensko. Odkiaľ prichádzame, kým sme a kam kráčame. Pre tieto tri esenciálne otázky ste knižku zostavovali – začnime tým, odkiaľ prichádzame.
Peter Zajac: Názov sme sformulovali v takejto podobe, aby sme sa odlíšili od kníh podobného obsahu. Vychádzali z názvu Slovenská otázka, jedna bola prehľadom článkov, ktoré vyšli na túto tému v podstate v 20. a čiastočne aj v 19. storočí a zapĺňali veľkú medzeru, ktorá vznikla v rokoch 1939 – 1989. Druhá bola súborom časopiseckých článkov z časopisu OS. Postupovali sme odlišne, lebo sme chceli, aby sa vytvoril obraz, ktorý by mal spoločný základ a vnútornú súdržnosť.
František Mikloško: Naša kniha vyrástla z dôvodu, že sa blíži 40 biblických rokov putovania Slovenska slobodou. Málokto si spomenie, že vlastne 40 rokov trval aj komunizmus, takže tá štyridsiatka nás biblicky prenasleduje. A treba si uvedomiť, že Slovensko bolo prvýkrát v celých svojich dejinách samostatné, nebolo pod žiadnym medzinárodným či ideologickým tlakom a prvýkrát sa mohlo ukázať, kto sme. A práve do týchto ideologických výkladov aj dejín, aj našich súčasných postojov sme chceli predstaviť knihu 19 autorov, ktorá by bola odmytologizovaná, bola by presným pohľadom na to, kto sme.
Nachádzame sa v priestore medzi Východom a Západom, sme strednou Európou, ale mentálne sme neraz západní a neraz aj východní. Čo vám z týchto textov autorov vyplýva, kým vlastne sme?
Zajac: Historicky celkom jednoznačne vyplýva, že patríme na Západ. To nie je také samozrejmé, keď to takto poviem, lebo často sa uvažuje, či sme medzi Východom a Západom alebo či sme niekde v strede. Patríme však k Západu preto, lebo sme dlhodobo boli súčasťou Uhorska a Uhorské kráľovstvo spolu s poľskými Piastovcami a českými Přemyslovcami patrili k Západu, k západnej civilizácii. Nemáme na mysli topografický, ale hodnotový pojem.
V záverečnom texte Kam patríme spomínate aj českých historikov Pavla Kosatíka a Jana Rychlíka, podľa ktorých Uhorsko nepatrilo na Západ. Zrejme s nimi polemizujete.
Zajac: To nie je polemika, pretože nie je dôvod, aby sme s niekým polemizovali. Ide o dva koncepty Slovenska. Jeden je československý, to je koncept Kosatíka a Rychlíka, a ten druhý je uhorský a československý, ktorého sa pridŕžame, pretože Slovensko bolo najdlhšie súčasťou Uhorska, a v jeho rámci patrilo vždy vyznávanými hodnotami k Západu, hoci často na jeho perifériu.
Ako to vidíte vy?
Mikloško: Keď som bol predsedom parlamentu, navštívil nás kardinál Tomko, ktorý v prejave vyslovil zaujímavú tézu, že Slovensko sa vo svojej mentalite nachádza v krajnej syntéze racionality Západu a emocionality Východu, čiže tento rozmer vzťahu emocionality k výchove v sebe nosíme, ale celé naše zmýšľanie, celá naša kultúra, celá naša architektúra sa končí gotickými kostolmi na východnom Slovensku, čiže spochybňovať ukotvenie Slovenska v západnej civilizácii je smiešne.
Vo viacerých textoch sa objavujú pochybnosti o súčasnej trajektórii Slovenska. V texte Kam patríme spomínate, že stojíme na troch krížnych cestách. „Prvá nevedie k pasívnemu prijímaniu vonkajších podnetov zo sveta Západu, Európskej únie a NATO, ale je aktívnou angažovanosťou, spájajúcou vlastne individuálne, spoločenské a štátne záujmy s potrebami Západu. Druhá je stratégiou votrelca do sveta Západu, ktorý žije s ideológiou Východu z benefitov Západu. Treťou je otvorená stratégia odchodu zo sveta Západu do sveta Východu.“ Akoby si Slovensko malo ešte aj 40 rokov po zmene v ‘89 stále vyberať, či sa vyberie smerom na Východ, alebo na Západ. Čím odôvodňujete túto myšlienku?
Zajac: Priamou skúsenosťou posledných desaťročí po roku 1989. Rok 1989 bol naozaj tým, čomu sa hovorí annus mirabilis, teda rokom zázrakov, pretože sme dostali šancu byť slobodní. Najskôr ako Československo a po roku 1992 ako samostatné Slovensko. Po 40 rokoch je ešte stále otázne, či budeme slobodným štátom ukotveným na Západe. Ukazuje sa to práve v týchto chvíľach, je to zreteľné, viditeľné, je to najnápadnejšia črta úplne aktuálnych procesov. Svet zažíva obrovské premeny, ich súčasťou je aj Slovensko, a zatiaľ nie je rozhodnuté, či bude Slovensko patriť na Západ, alebo na Východ. Historicky patrí na Západ, ale môže sa stať, že aktuálne sa presunie na Východ. Niekto to víta, niekto na tom veľmi participuje, napríklad dnešná vládna garnitúra, a niekto to odmieta, pretože chce, aby Slovensko patrilo na západnú trajektóriu, kam patrilo vždy. Aj preto má zmysel písať takéto knihy, aby bolo jasné, že ak chceme nasledovať túto dlhodobú trajektóriu Slovenska, musíme preto dnes niečo urobiť, aby sme neprepadli na trajektóriu Východu. Nie je to vôbec vylúčené.
Mikloško: Nemali by sme zabudnúť, že sme 40 rokov patrili do sféry Sovietskeho zväzu.
Spomínate aj Milana Kunderu, ktorý hovoril, že politicky patríme na Východ, ale kultúrne sme súčasťou Západu. Tá dilema však akoby stále pokračovala.
Mikloško: Zažili sme, že ruská alebo sovietska politika má svoje imperiálne zámery a že vlastne celé ruské aj sovietske dejiny sú rozširovaním ich impéria. Snom ruských vojakov a generálov je napájať kone v Atlantickom oceáne. Táto imperiálna politika je tu stále. V čase Jeľcina sa jemne otriasla, bolo to aj vďaka Gorbačovovi, ale teraz za Putina prichádza znova, mali by sme si uvedomiť, že tu je, že to nie je žiadna fikcia, ale realita.
Zajac: Tou fikciou je naopak v podstate všeslovanská idea, o ktorú sa dnes opiera časť slovenskej politiky, ale aj slovenskej intelektuálnej verejnosti. Základný spor v tejto veci sa odohrával medzi Poliakmi a Rusmi v rokoch 1830 -1831, v roku 1844 a neskôr, keď došlo k známemu exodu časti mladých príslušníkov národného hnutia do Levoče. Vtedy sa mladšia časť romantického hnutia oprela o poľské národné hnutie. Ukázali veľmi jasne, že všeslovanská myšlienka je politická fikcia a že s ňou reálne prišiel Svetozár Hurban Vajanský. Štúrova základná politická koncepcia, o ktorú sa možno opierať, pochádza z rokov 1844 – 1849 a to je koncepcia slovenského národa ako národa západného typu.
V knihe spomínate, že po takmer 40 rokoch slobody prichádza chvíľa, keď si musíme povedať, kto vlastne sme. Po takmer 40 rokoch slobodného vývoja Slovensko ako jedna z mála bývalých postsocialistických krajín stále rieši dilemu, kam vlastne patrí a kam vlastne smeruje. Pre Pobaltie to nie je problém. Pre Poliakov to nie je problém. Čím je slovenský príbeh iný ako ostatné príbehy? Prečo sme sa zase ocitli „na krížnych cestách“
Mikloško: S touto otázkou koketovalo Maďarsko aj za Orbána, hoci predpokladám, že to bola súčasť veľkomaďarskej politiky, ktorá myslí na 15-miliónový národ. Vidíme, že Poľsko, hoci z iných dôvodov, ale takisto je často v konfrontácii s „prehnitým Západom“ a jeho niektorými morálno-etickými hodnotami.
V otázke Ruska však majú Poliaci jasno.
Mikloško: Našťastie. Ja za všetkým vidím v prvom rade frustráciu našich ľudí po páde komunizmu. Mnohým ľuďom sa nesplnili ich životné túžby alebo sny, niečo, čo si mysleli, že príde s novembrom ‘89. V takýchto situáciách obrovskej frustrácie, či jednotlivcov, alebo aj väčších skupín, dochádza k hľadaniu nejakého nepriateľa, kto je za to zodpovedný. Veľmi ľahko sa podarilo Slovensku, ktoré je kresťanské, infikovať tým, že za všetko je zodpovedný liberálny alebo progresivistický Západ, ktorý nám všetko indoktrinuje a zbaví nás našej podstaty a identity. Tak hľadáme akúsi oporu v Rusku, ktoré by malo byť zárukou týchto hodnôt, hoci vidíme, že Rusko je dnes totálne rozložené.
Zajac: Autoritatívnu koncepciu plebejského národa vytvoril Vladimír Mináč a o ňu sa opreli po roku 1989 tí, čo nás chcú zaviesť na ruskú trajektóriu. Otázka je, prečo nás na ňu chcú zaviesť? Odpoveď nie je veľmi komplikovaná. Je to preto, lebo v nich ešte stále pokračuje odpor k novembru ‘89 a ku všetkému, čo november ‘89 priniesol, teda právny štát, slobodu, ľudskú dôstojnosť, spravodlivosť, trhovú ekonomiku a všetky ďalšie atribúty, ktoré nás doviedli do Európskej únie a NATO. Tá priľnavosť k ruskému svetu vyplýva z odporu v podstate k tomu svetu, v ktorom my dnes žijeme, a dnes je dosť účinná, pretože všetky politické garnitúry, ktoré ju vzývali, robili to veľmi dôsledne na rozdiel od novembrových a ponovembrových garnitúr, ktoré to robili veľmi laxne.
Čiže vnímate ako vážnu chybu proreformných prozápadných politických síl, že nedokázali tento príbeh o západnej orientácii Slovenska pretaviť do väčšiny spoločnosti, aby to vnímala ako prirodzenú orientáciu krajiny?
Zajac: Tých dôvodov je viac, pokladám to však za zlyhanie novembrových a ponovembrových politických elít. My sme sa v knihe pokúsili ukotviť v spoločnosti západnú trajektóriu. V podstate s tým nápadom prišiel František Mikloško a rozvíjali sme ho päť-sedem rokov, kým z toho vznikla publikácia, aby v nej boli zastúpené všetky zretele, teritórium, jazyk, vzťahy k iným národom a menšinám…
Takto ste vyberali autorov a témy do publikácie?
Zajac: Áno. Publikácia je aj pokusom dopomôcť, aby sa historická západná trajektória Slovenska potvrdila, nie nejakými fikciami alebo fantazmami. Preto sme pozvali najlepších odborníkov z viacerých disciplín a opreli sme sa o ich úplne najnovší výskum. Aby sme nereplikovali iba staré spory, ale aby sme prišli aj s aktuálnymi faktmi, ktoré sú už vedecky potvrdené.
Mikloško: Tu cítim potrebu povedať, že s tou myšlienkou som prišiel ja, u mňa doma sme sa stretávali s autormi, ale absolútnu zásadnú pečať, a teda aj konečnú verziu knihy dal Peter Zajac.
Záverečná kapitola Kam patríme je akýmsi vyústením publikácie. Mám však istú výhradu alebo pripomienku. Kľúčovou otázkou je, kam naozaj patríme, kam sa vyberieme v tomto čase. Neuvažovali ste v tomto čase, keď sa geopoliticky mení svet až brutálne, keď vzniká jeho nová štruktúra, a aj vy to vnímate ako problém, o samostatných textoch, ktoré hovoria o Slovensku v týchto geopolitických líniách a procesoch?
Mikloško: Za seba poviem len toľko, že tento proces sa teraz len začína, čiže dnes úplne uchopiť ten problém nie je také jednoduché.
Je mi to jasné, ale tiež hovoríte, že ten problém tu je a čakal by som jeho pomenovanie natoľko, ako je možné.
Zajac: Tak ako František Mikloško prišiel s ideou tejto knihy, prišiel aj s ideou ďalšej knihy, ktorá by sa mohla volať Quovadis, Slovensko a mala by byť o tom, kam kráčame.
Pre Slovenský rozhlas pripravujeme s Petrom Turčíkom reláciu dejiny.sk a vlani sme si pozvali politológov Jozefa Bátoru a Samuela Abraháma, aby sme diskutovali o svetových geopolitických zmenách po roku 1945, 1989 a v súčasnosti. Aj oni povedali, že k súčasným zmenám sa nebudú vyjadrovať, lebo je to veľmi čerstvé. Dnes vidíme, ako tie zmeny prebiehajú, a my by sme sa mali niekde umiestniť, aj pochopiť, že téma mosta medzi Východom a Západom nikam nevedie. Toto som očakával v tejto knižke.
Mikloško: A to by malo prísť v ďalšej knižke, na ktorej teraz začneme pracovať, ktorá má ambíciu vyjsť v roku 2029, 40 rokov od novembra, keď sa naplní 40-ročný biblický príbeh. Predtým nás čakajú ešte dve udalosti na Slovensku: voľby 2027 a pre mňa magický osmičkový rok, teda 2028. Do roku 2029 sa ešte udejú veci, o ktoré sa budeme môcť viac oprieť ako teraz.
Vtedy bude jasnejšie, kam kráčameči kde sme sa ocitli.
Zajac: V súčasnej situácii našej rozpoltenosti a hľadania veľmi konkrétnej odpovede na otázku, či patríme na Západ, alebo na Východ, všetci najväčší rusofili, ktorí sa opierajú ideovo o ruskú trajektóriu, svoje dovolenky trávia len na Západe a študujú tam aj ich deti. Mali by sme pomenovať aj túto schizofréniu, respektíve rusofilné farizejstvo myšlienky žiť v ruskom svete za západné peniaze.
Mikloško: Na to, aby sme mohli utvoriť nejakú predstavu toho, kam kráčame, sme si potrebovali vyčistiť terén odpoveďou na otázku, odkiaľ prichádzame. Dospeli sme k jednoznačnej odpovedi, že prichádzame z niečoho, čo sa nazýva Západom a kam sme práve doputovali.
Aj po štyridsiatich rokoch je táto neistota jednou z mála v strednej Európe.
Mikloško: Prvým dôvodom je vnútorná rozkolísanosť krajiny. Slovensko celý čas po roku ‘89 sprevádzajú škandály. Dosiahli sme obrovské úspechy – november ‘89, bol porazený mečiarizmus, vstúpili sme do EÚ a NATO, ale všetky tie veľké príbehy sa končia nedobre. Alebo v korupcii, alebo vo vyhorení lídrov. V roku 2018 nastalo ďalšie obrovské vzopätie, ale vláda Igora Matoviča sa nakoniec zosypala, nie na korupcii, ale na neschopnosti komunikovať.
Myslíte si, že Fico, Gašpar a celá ich partička si neuvedomujú hrozby, ktoré zo zblíženia s Ruskom vyplývajú?
Mikloško: Myslím, že tam je ten problém. Vyslovil to už Vladimír Mečiar, že ak nás nebudú chcieť na Západe, pôjdeme na Východ. Títo ľudia by radi robili svoju politiku tu, robili by si, čo chcú, ako to bolo v prípade mečiarizmu, ale boli by radi, keby ju akceptovali na Západe. Ale pretože Západ nie je ochotný akceptovať takýto typ politiky a vládnutia na Slovensku, tak sa poisťujú vydieraním Západu, že môžeme ísť aj na Východ.
Zajac: Na Slovensku prebieha aj zápas o to, či presadíme zodpovednosť za naše vlastné osudy. Lebo my sa až pričasto vyhovárame na iných. A dnešná otázka znie, či dnes, keď už neexistuje nikto iný, na koho by sme sa mohli vyhovárať, budeme schopní zvládnuť situáciu, v ktorej stojí svet v čase veľkých premien. To je otvorená otázka. Buď sa ukotvíme na Západe – a otázne je aj to, či bude Západ v budúcnosti ukotvený v hodnotách, ktoré ho sprevádzajú v histórii – , alebo či prejdeme na ruskú trajektóriu. Tá odpoveď bude naša a bude závisieť od toho, nakoľko budeme vedieť byť zodpovední sami za seba. Tu nie je iná odpoveď.
Mikloško: Čo bolo zdrojom sily v zápase s komunizmom? Že sme siahli na svoje posledné rezervy osobnostné aj komunitné, ako je cirkev a podobne, a že sme si uvedomili svoju identitu, a tú sme postavili do konfrontácie s touto veľkou silou. Pokiaľ opäť nesiahneme na dno svojej identity, kto sme, tak to nemôžeme vydržať alebo zniesť, ak dôjde k veľkým geopolitickým zmenám a zápasom, vplyvom a násilnostiam. A zase budeme rozvíjať len svoju „historickú filozofiu“, že pridáme sa k tomu, ako to dopadne.
Väčšina proreformných vlád však nedovládla a jednou zo základných obáv z budúcnosti je, či sú schopní dovládnuť celé volebné obdobie. Ako keby tu bolo nejaké prekliatie.
Mikloško: Je to historická kliatba našich lídrov nedotiahnuť svoj príbeh do konca. Jediní, ktorí to dotiahli do konca, boli tí, ktorí tragicky zahynuli. Nestihli to pokaziť. Mám na mysli Štúra, Štefánika, Dubčeka. Ostatní, ktorí mali možnosť dotiahnuť svoj príbeh, to nakoniec väčšinou pokazili. Je to ako vo futbale alebo v hokeji, keď v poslednej minúte dostaneme gól. Chýba nám schopnosť vydržať do konca.
Zajac: Myslím si, že vaša otázka je zároveň aj odpoveďou. Naozaj je to v nás, v našej schopnosti alebo neschopnosti. A to môže spočívať aj v neschopnosti, lebo naozaj nikde nie je napísané, že musíme zotrvať na západnej trajektórii, na ktorej sa momentálne pohybujeme. Aj to je otvorená otázka.
Máte aj predstavu o autoroch a témach, ktoré chcete do spomínanej knihy dostať? Alebo je to ešte v stave zrodu?
Mikloško: Za seba hovorím, že je v stave zrodu. Tam, kde sa končí táto knižka, tam sa začne ďalšia, a mohla by sa nazývať Slovensko. Kam kráčame?, aby sa ukázala aj nadväznosť. Nedávno som v kruhu svojich priateľov rozvinul myšlienku zápasu Slovenska o demokraciu a členstvo v západnej civilizácii a použil som pri tom modifikovaný príbeh Sizyfa. Problém Sizyfa bol v tom, že vždy gúľal kameň až po vrch a tesne pred ním sa mu zrútil. My náš sizyfovský príbeh o demokraciu a západnú civilizáciu dotiahneme až na vrchol, ale tam sa nám skotúľa do inej doliny, a začíname odznova. Čiže, my sa vieme dostať na ten vrchol, ale tam ho nevieme udržať.
Alebo si povieme, toto sme nechceli, toto nie je dobrý kopec. Poďme radšej na iný kopec, tento nám nevyhovuje.
Mikloško: Myslím si, že by sme mohli premýšľať o tom, prečo ten kameň na tom vrchole, keď ho už tam dostaneme, nevieme udržať. Či sme unavení, alebo čo…
Róbert Kotian
František Mikloško, Peter Zajac (eds.): Slovensko.
Odkiaľ prichádzame, kým sme a kam kráčame (Slovart 2026)