Za ostatných štyridsať rokov sa Dánsko pravidelne umiestňovalo v rebríčku najšťastnejších krajín sveta na najvyššej priečke. Čo je hlavným dôvodom? Učiteľka a psychoterapeutka Iben Sandahl sa vo svojich knihách zamerala na dánsky spôsob výchovy – podľa nej len zo šťastných detí môžu vyrásť šťastní dospelí.
Vaša kniha Prečo sú dánske detí šťastné? sa stala nielen na Slovensku bestsellerom. Prečo je podľa vás o ňu taký záujem?
Verím, že dánsky spôsob výchovy rezonuje s hodnotami, ktoré uznávajú ľudia po celom svete — najmä rodičia, ktorí cítia, že konvenčný prístup k rodičovstvu im nevyhovuje. Vďaka dánskym princípom rodičovstva však môžu mať pocit, že si ich deti nielen všímajú, ale aj chápu. Mnohí z nich často ani nevedeli, čo im chýba a až tieto princípy im ukázali, čo potrebujú, aby sa stali rodičmi, akými naozaj chcú byť.
Teraz vychádza jej pokračovanie – Prečo sú dánski tínedžeri šťastní? Čo od nej môžu rodičia očakávať?
Mnoho rodičov verí, že keď deti dosiahnu tínedžerský vek, dvere rodičovstva sa zatvárajú. V skutočnosti je táto fáza dôležitejšia ako ktorákoľvek predtým. Práve v tomto období nás naši tínedžeri potrebujú najviac – potrebujú funkčný vzťah a dôveru, potrebujú vedieť, že sme stále ich bezpečným priestorom. V tejto knihe sa pokúšam previesť rodičov dánskymi princípmi úprimnej a starostlivej výchovy a ponúknuť aj praktické rady, ktoré im pomôžu zostať blízkymi svojim tínedžerom aj počas výkyvov adolescencie.
V knihe píšete o morálnom kompase, ktorým sa riadite po celý život.
Morálny kompas je vnútorný zmysel, formovaný hodnotami, životnými skúsenosťami a intuíciou – ten vnútorný pocit, ktorý nám hovorí, čo je pre nás správne. Ako rodičia, najmä rodičia tínedžerov, im však neodovzdávame hotový kompas – oni si začnú formovať ten svoj podľa toho, či my žijeme svoj vlastný život úprimne a s jasnými hranicami. Tento kompas sa neformuje naraz, vtláča sa do nich postupne už od detstva – vďaka hodnotám, podľa ktorých žijeme, rozhodnutiam, ktoré nás vidia robiť, a dôvere, ktorú im dávame. Nevedieme ich tým, že ich kontrolujeme, ale tým, že sme s nimi. Ukazujeme im, ako vyzerá život naplnený porozumením a rešpektom, a dávame im priestor nájsť si vlastnú cestu, ktorá má korene v niečom hlbšom, v niečom, čo zažili a precítili počas vyrastania.
Je takýto kompas univerzálny pre celý svet?
Verím, že kapacitu na to má. Vnútorný zmysel pre to, čo je správne a nesprávne – zakorenený v empatii, spravodlivosti a integrite – existuje vo všetkých nás. Ale to, ako sa vyvíja, závisí od kultúry, skúseností a spôsobu, akým sme boli vychovávaní. Tento kompas pomáhajú formovať hra, dôvera, empatia, autentickosť, sloboda či zodpovednosť. Keď vychovávame s otvorenosťou a rešpektom, pomáhame našim tínedžerom naladiť sa na vnútorný hlas, ktorý ich bude viesť aj po tom, ako sa od nás vzdialia. Takže aj keď morálny kompas nemusí vyzerať rovnako po celom svete, verím, že je to niečo, čo si každý, nielen mladý človek môže vytvoriť – najmä, keď je vychovávaný v prostredí, ktoré si váži spojenie, individualitu a ľudskosť.
Boli tínedžeri kedysi iní ako tí súčasní?
Áno aj nie. Tínedžeri dnes prechádzajú rovnakou základnou cestou ako tí v minulosti: hľadajú identitu, posúvajú hranice a chcú spojenie. Ale svet okolo nich sa zmenil. Dnešní tínedžeri vyrastajú v rýchlom, digitálnom svete plnom neustáleho prísunu informácií, porovnávania a tlaku – často bez priestoru len jednoducho byť. Nie sú slabší alebo horší, ale vyvíjajú sa za veľmi odlišných podmienok. A to si od nás dospelých vyžaduje viac empatie a prítomnosti.
Mládež má často progresívnejšie myslenie ako rodičia a ich okolie. Viac sa zaujímajú o rodové témy, ochranu životného prostredia, sú odolnejší proti hoaxom. Prečo to tak je? Čo sa od nich môže rodič naučiť?
Dnešní tínedžeri sú často pokrokovejší, pretože vyrastajú v globálnom svete, kde sú rozhovory o pohlaví, klíme, duševnom zdraví a rovnosti otvorené a najmä naliehavé. Pýtajú sa na normy, ozývajú sa a hľadajú zmenu. Toto nie je rebélia – je to uvedomelosť. Veľa z toho pramení vo voľnom prístupe k informáciám a zo silného želania vytvoriť spravodlivejší a inkluzívnejší svet. Na témy, výzvy či otázky, ktoré vidia okolo seba, odpovedajú s odvahou, kreativitou a starostlivosťou. Ako rodičia nemusíme so všetkým súhlasiť, ale môžeme sa rozhodnúť počúvať s otvorenosťou a pokorou. Ich názory nie sú odmietnutím našich hodnôt, ale ich evolúciou. Ak sme ochotní, majú nám čo ponúknuť – názory o empatii, spravodlivosti a o tom, aký svet chcú vytvoriť.
Správanie tínedžerov je často nevyspytateľné a sú chvíle, keď je ťažké zostať pokojným. Poraďte nejaký skutočne fungujúci recept.
Áno, tínedžeri môžu byť nepredvídateľní, emocionálni a ťažko čitateľní – a zostať pokojným rodičom nie je vždy ľahké. Ale to, čo vyzerá ako vzdor alebo neúcta, často nie je o nás. Je to o nich – o navigovaní intenzívnymi emóciami, o meniacej sa mozgovej štruktúre a hlbokej potrebe zistiť, kým sú. Aj keď to nemusí vyzerať tak, väčšinou robia to najlepšie, čo môžu. Ich správanie nie je osobné, je to vývoj. V tých ťažkých momentoch nám môže pomôcť silná veta: „Oni mi nerobia problémy – oni majú problémy.“
Aké sú, naopak, najčastejšie chyby pri výchove tínedžerov?
Jednou z najbežnejších – a najškodlivejších – chýb je presvedčenie, že už je príliš neskoro na to, aby sme na nich mali nejaký vplyv, že keď dosiahnu určitý vek, už na nás nezáleží. Nič nemôže byť ďalej od pravdy: tínedžeri nás stále potrebujú a naozaj naliehavo. Potrebujú našu prítomnosť, našu stabilitu a našu vieru v nich, aj keď sa správajú, ako by im na nás nezáležalo. Možno už nemôžeme úplne kontrolovať ich rozhodnutia, ale náš vplyv nezmizol, len vyzerá inak. Omnoho menej je o našom riadení, zato viac o tom, ako tu byť pre nich, byť ich kotvou, pritom stále platí, že my musíme nastaviť rámec toho, čo je v poriadku a čo nie. Ale nikdy nepochybujme, že nás tínedžeri stále počúvajú, stále nás sledujú, stále nás potrebujú.
V popkultúre dnes vznikajú diela – filmy, seriály či knihy, ktoré o tínedžeroch hovoria strašné veci. Čo si o tom myslíte?
Rozšírený sklon hovoriť negatívne o tínedžeroch, akoby náladovosť, rebélia, lenivosť, neúcta či iné neduhy boli ich prirodzenosťou, zbytočne deformuje nielen názory, ale aj správanie verejnosti. Keď vnímame tínedžerov ako problém, máme tendenciu k nim pristupovať s podozrením, kontrolou a kritikou. A protii tomu sa bránia.
Ak sa však k nim správame s dôverou, zvedavosťou a rešpektom, stane sa niečo iné – tínedžeri začnú cítiť bezpečnosť, viditeľnosť a hodnotu. Keď cítia dôveru, je oveľa pravdepodobnejšie, že sa budú správať dôveryhodne. U nás vyzdvihujeme dôveru ako základný princíp výchovy, pretože vytvára základ pre spriaznenosť, vzájomný rešpekt a dlhodobý vzťah.
Otvorene píšete aj o debatách o sexe. To nie je ľahké ani pre rodičov. Ako sa s tým vyrovnať?
Rozhovory s deťmi a tínedžermi o telách, hraniciach a sexualite môžu byť pre mnohých rodičov nepríjemné. Často sa týmto témam vyhýbame, pretože sa necítime pripravení alebo sa bojíme povedať niečo nesprávne. Ale pozor – mlčanie vysiela tiež správu. Správu, že tieto témy sú hanba alebo že na to musia prísť sami. Pravda je však taká, že oni len hľadajú odpovede. A ak ich nedostanú od nás, obrátia sa na priateľov, internet a sociálne siete – miesta, ktoré často ponúkajú zmätok alebo škodlivé informácie. Dobrým začiatkom je odpovedať len na to, na čo sa vaše dieťa skutočne pýta.
Nemusíte to príliš rozoberať – stačí odpovedať jednoducho a úprimne, spôsobom, ktorý zodpovedá ich veku a úrovni porozumenia. Tieto témy vnímajú z pohľadu dieťaťa, nie dospelého, preto používajte jasný, pokojný a primeraný jazyk. Naučte ich správne názvy pre ich telesné časti.
Hovorte o telesnej autonómii, o súhlase a práve povedať „nie“. Takéto jednoduché počiatočné rozhovory budujú dôveru a položia základy pre zdravé hranice, sebaúctu a neskoršiu otvorenú komunikáciu. Nemusíte byť dokonalí – len byť s nimi, úprimní a ochotní rozprávať sa. Keď sa k týmto témam postavíte bez hanby alebo strachu, vaše dieťa sa naučí, že k vám môže prísť s čímkoľvek. To buduje dôveru.
A čo alkohol? Na Slovensku sa pije dosť. Čo s tým? Zakazovať, tolerovať?
Otázka, či by mal byť alkohol zakázaný, alebo tolerovaný, nie je jednoduchá a odpoveď nie je univerzálna. Najdôležitejšie je sa tejto téme nevyhýbať. Mlčanie alebo kontrola na základe strachu len zriedka fungujú v dlhodobom horizonte. V mnohých kultúrach vrátane Dánska je bežný otvorenejší a realistickejší prístup k alkoholu. Namiesto prísnej prohibície sa často zameriavajú na učenie zodpovednosti.
Na úprimné rozhovory, nastavenie jasných hraníc a zapájanie tínedžerov do nastavenia pravidiel. Neverím, že by sa nad pitím alkoholu neplnoletými mali zatvárať očí, ale rovnako neverím ani v nerealistickú kontrolu. Ak povieme „absolútne nikdy“ bez možnosti diskusie, mnohí tínedžeri sa budú skrývať a piť tajne.
A čo je tajné, je omnoho rizikovejšie. Namiesto toho môžeme hovoriť s našimi tínedžermi o tom, prečo existujú isté limity – ako alkohol ovplyvňuje mozog, ako ovplyvňuje rozhodovacie schopnosti, ako funguje tlak rovesníkov či partie. Dôvera neznamená povolenie všetkého a bez dozoru. Je to ako pozvánka, ktorá udržuje dvere otvorené, aj keď prídu ťažké rozhodnutia.
Mário Gešvantner