Už tradične sa v Bratislave uskutočnil SlavCon, stretnutie milovníkov fantasy a cosplay. Práve na SlavCone bolo pokrstené nové vydanie knihy Prekliata planéta známeho slovenského spisovateľa Jozefa Žarnaya (vyd. Artis Omnis). A my sme sa s týmto autorom a priekopníkom sci-fi literatúry pre mládež porozprávali o písaní, živote aj inšpirácii.
Boli ste učiteľom, prečo ste si vybrali toto povolanie?
Otec bol učiteľ, mama bola učiteľka a ja som ich chcel nasledovať.
Bol kontakt s mládežou impulzom, prečo ste sa vo svojej tvorbe venovali detským čitateľom?
Keby som nebol medzi deťmi, určite by som nezačal písať, alebo by som nepísal pre deti. Keď som videl, že je medzi žiakmi veľa takých, ktorí by chceli čítať, ale nemajú čo, skúsil som písať.
Prečo ste sa rozhodli pre žáner sci-fi?
Aby som mal pokoj s politikou. Žáner sci-fi sa v tých časoch nebral tak prísne, takže mi nikto nestál za chrbtom a nekontroloval, či je to tak, alebo inak.
Kde ste čerpali inšpiráciu?
Z čítania iných sci-fi románov. Mám doma bohatú zbierku kníh iných autorov tohto žánru. No a, samozrejme, aj z vlastných skúseností, ktoré sa potom zdramatizované dostali do mojich kníh.
Mali ste žiakov, ktorí sa stali predobrazmi Vila, Fera, Stanina a ďalších hrdinov?
Boli niekoľkí, nie jeden. Svoje postavy som poskladal z vlastností a výzoru niekoľkých detí. Ten mal to, tamten ono a iný zase toto. Ale konkrétne Julka (Tajomstvo Dračej steny, Prekliata planéta…) bola inšpirovaná žiačkou, ktorá raz prišla do mojej triedy a bola ostrihaná a oblečená ako chlapec, takže sme si mysleli, že to aj chlapec je. Nakoniec vysvitlo, že je dievča.
Čo na vaše knihy hovorili vaši žiaci, čítali ich?
Potreboval som si overiť, či sú moje knihy čitateľné. Tak som si vybral asi šiestich chlapcov, ktorí veľa čítali, zavolal som si ich do kabinetu a povedal som im: „Chlapci, máte šancu, ako nikto, prečítajte si to a poviete mi, či tomu rozumiete, či je to dobré.“ Do týždňa mi text priniesli a schválili mi ho. Neviem, či boli spokojní preto, že som bol učiteľ a oni žiaci, alebo sa im to naozaj páčilo, ale bol to prvý krok k vydaniu knihy.
Mali vaše knihy ako povinné čítanie?
Nie. Osobne som povinné čítanie nemal rád.
Čítali vaše knihy aj vaše vlastné deti?
Dcéra áno, tá prečítala všetky. Mladší syn, ktorý má skôr technické nadanie, prečítal len tú najtenšiu.
Ako vnímali fakt, že ich otec je známy spisovateľ?
Doma som sa tým nechválil, takže ani neviem, či to v tom období deti vedeli a vnímali to.
Mala rodina pochopenie pre vaše písanie? Predsa len napísať román chce čas…
Keď som začínal písať, bol som slobodný a moja mama ma v písaní veľmi podporovala. Povzbudzovala ma: píš, nevzdávaj to. Keď mi vyšla prvá kniha a dostal som honorár, rozložil som mame stokorunáčky na stôl a tešili sme sa spolu. Keď som sa oženil, mal som šťastie, že ma podporovala aj manželka. Viete, mám obe ruky ľavé, nikdy som nebol domáci majster, ak som mal niečo opraviť, hrozilo, že to ešte viac pokazím. V jednej knihe vystupuje postava chlapca, ktorý je ako ja, tiež pokazí všetko, čoho sa chytí (postava Teofila alias Kazisveta z Prekliatej planéty). Preto bola vždy moja manželka takou mojou pravou rukou, ktorá ma podržala. Pomocníčkou.
Radili ste sa niekedy pri písaní so svojimi žiakmi či s deťmi?
Ani nie. Doma som nechcel robiť nejaký rozruch a v škole… To viete, súdruh učiteľ. V tých časoch by to nebolo veľmi vhodné.
Dospelí majú vo zvyku deti podceňovať. Vaše detské postavy sa nezosypú na cudzej planéte či zoči-voči nebezpečenstvu. Prečo ste sa rozhodli ukázať deti ako silné a samostatné bytosti?
Deti dokážu všeličo dobré, aj to, čo dobré nie je. Snažil som sa, aby moje postavy ukázali tú lepšiu stránku. Niektoré situácie boli odpozorované zo života, iné som si vymyslel. No moje postavy mali ostatné deti inšpirovať a povzbudiť k samostatnosti a tomu dobrému.
Vo vašich knihách ma fascinovali reálie. Kam ste chodili po nápady, ako budú vyzerať rastliny, zvieratá či obyvatelia iných svetov?
Vždy som pri sebe nosil malý zápisníček a všetky nápady som si zapisoval. Niekedy sa mi veci prisnili, inokedy mi napadli, keď som videl nejaký obrázok, alebo mi to na um prišlo len tak. Raz za čas som si potom všetko prepísal do zošita, ktorý som volal Nápadník. Ako Jules Verne. On mal doma knižnicu, v ktorej mal niekoľko sto zápisníkov, do ktorých si svoje nápady a poznatky zo sveta a vedy zapisoval.
V Prekliatej planéte ste vyzdvihli problém, ktorý sme v časoch socializmu príliš nevnímali. Je ním znečisťovanie životného prostredia a dosah na ľudstvo. Mali ste už vtedy pocit, že mladých treba vychovávať k ochrane prírody?
V tom období som veľa chodil na rôzne cony do Prahy. Tam bol takmer vždy nejaký ekológ, ktorý prednášal o znečisťovaní a ochrane prírody. No a, samozrejme, som veľmi vnímal aj znečistenie prírody u nás. Najmä rieky, ktoré sa vplyvom vypúšťania odpadu z tovární stávali mŕtvymi. Ja som veľmi dopredu nemyslel. Niektorí autori napísali doslova ekologické diela, to som ja nikdy nenapísal.
V knihe Časolet dostanú malí hrdinovia pomoc od cestovateľa časom. Ak by ste mali možnosť, kam by ste sa v čase presunuli vy?
Ťažko povedať. Bol by to ťažký výber, pretože osobností bolo v dejinách, literatúre či vo vede veľa. Možno za Leonardom da Vinci. Bol to geniálny maliar, no mal aj skvelé vedecké nápady a vynálezy.
Vesmírne prípady sú poviedky určené dospelým. Je ľahšie písať pre deti alebo pre dospelých?
Pre deti je to úplne iné. Ťažko povedať, či je to ťažšie. Dieťa posudzuje príbeh úplne inak ako dospelý, ktorý už má životné skúsenosti.
Dozvedela som sa, že dvaja šikovní páni napísali pokračovanie Dračej steny. Prekvapilo vás to?
Neprekvapilo. Často sa ma na besedách pýtali, či nenapíšem pokračovanie. Mnohí mi núkali pomoc. Ale ja som nechcel pokračovať. Bránil som sa tým, že čím je autor starší, pokračovania kníh sú slabšie a slabšie. Pozrite sa na Dumasa a jeho Mušketierov či posledné knihy Stanislava Lema.
Dostali ste možnosť vyjadriť sa k pripravovanej knihe?
Posielali mi ukážky na konzultáciu. Boli tam aj zmeny, ktoré som tam nerád videl, no opravili ich. Veľmi pekne príbeh oživili, dievčenské postavy už nie sú len vedľajšie, stali sa rovnocennými chlapcom.
Ako sa cítite pri myšlienke, že s vašimi príbehmi rastie už tretia generácia mladých?
Je to zvláštny pocit. Nepredpokladal som, že moje príbehy prežijú toľko rokov a že budú stále znovu a znovu vydávané. Je príjemné vedieť, že vaša práca mala a stále má zmysel. Veľmi ma to teší.
Erika Ena Adamcová
Jozef Žarnay (1944)
Po ukončení vzdelávania na Pedagogickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove pôsobil ako učiteľ. Písal vedecko-fantastické knihy pre deti a mládež, Tajomstvo dračej steny (1973), Prekliata planéta (1977), Kolumbovia zo základne Ganymedes (1983), Časolet (1990). Jedna zbierka poviedok je určená dospelým čitateľom Vesmírne prípady (2015). Okrem kníh vydával poviedky v mládežníckych časopisoch a viaceré mu vyšli aj v zahraničí (Poľsko, Česko, Ukrajina). Podľa jeho námetu natočili film Tretí šarkan a spolupracoval aj s rozhlasom a televíziou.