Totalita s príchuťou rumu a nedostatku. Vitajte na Kube
Kubánska totalita býva v európskej imaginácii často zabalená do estetickej nostalgie – pastelové americké autá, hudba na uliciach, rum, more a predstava revolučného romantizmu. Reportérka Kristína Böhmer vo svojej debutovej knihe Na dne mora túto pohľadnicovú predstavu systematicky rozkladá. Neútočí pritom veľkými ideologickými deklaráciami ani moralizovaním. Robí niečo podstatne účinnejšie: pozorne počúva ľudí, ktorí sa naučili žiť v krajine, kde sa sloboda stala „nedostatkovým tovarom“.
Kuba je permanentný paradox
Böhmerová nepristupuje ku Kube ako turistka fascinovaná exotikou, ale ako reportérka formovaná „pomalou žurnalistikou“. A práve v tom spočíva najväčšia sila jej knihy. Text nevznikol z krátkej návštevy ani z potreby rýchlo vysvetliť komplikovanú krajinu západným čitateľom. Na dne mora je výsledkom dlhodobého záujmu, terénnej práce a schopnosti zostať v príbehoch dostatočne dlho na to, aby sa pod povrchom oficiálnych fráz objavili praskliny každodennosti.
Autorka zachytáva Kubu ako priestor permanentného paradoxu. Krajinu, v ktorej ľudia prežívajú medzi propagandou a hladom, medzi hrdosťou a rezignáciou, medzi túžbou odísť a bolestivým vedomím, že domov sa nedá len tak jednoducho opustiť. Nesnaží sa vytvoriť jednoliaty obraz totality, namiesto toho skladá mozaiku drobných osobných skúseností, ktoré sú často oveľa výrečnejšie než politické analýzy. Práve v intímnych momentoch, v rozhovoroch o strachu, nedostatku či neustálom sebacenzurovaní, kniha naberá svoju najväčšiu silu.
Böhmerová píše civilne a autenticky. Jej štýl sa nespolieha na dramatizáciu, hoci realita, ktorú opisuje, býva sama osebe dramatická. O to viac vynikne schopnosť pomenovať násilie režimu cez vyčerpanosť, ticho a postupnú eróziu ľudskej dôstojnosti, a nie cez spektakulárne obrazy. Kuba v jej podaní nie je metaforou ani romantickou kulisou. Je miestom, kde totalita presakuje do jazyka, vzťahov aj do každodenných rozhodnutí.
Nie je to krajina ako z pohľadnice
Výraznou kvalitou knihy je aj autorkina empatia. Kristína Böhmer si udržiava novinársky odstup, no zároveň nikdy nepôsobí chladne. Ľudí, o ktorých píše, nevníma ako ilustrácie politického systému, ale ako jednotlivcov s vlastnými protirečeniami, traumami a nádejami. Aj preto kniha nepôsobí ako reportážna „sonda do diktatúry“, ale skôr ako svedectvo o tom, čo s človekom robí dlhodobý život v neslobode.
Na dne mora zároveň nepriamo nastavuje zrkadlo aj európskemu pohľadu na autoritárske režimy. Pripomína, ako ľahko sa utrpenie druhých premieňa na estetický zážitok pre návštevníkov zvonka. Turista si z Kuby odnesie fotografiu starého cadillacu, no miestni ľudia si zo svojich životov často odnášajú skôr skúsenosť bezmocnosti. Popkultúrny obraz ostrova dodnes formujú tváre revolucionárov ako Che Guevara či Fidel Castro, no Böhmerová ukazuje, aká vzdialená je romantická predstava revolúcie od reality.
Debut Kristíny Böhmerovej, čerstvej víťazky Novinárskej ceny za komentár (Pochopila som, ako sa muži radikalizujú v nenávisti k ženám, dva mesiace v telegramových skupinách mali vplyv aj na mňa), je presvedčivý aj preto, že nevznikol z túžby šokovať, ale z potreby porozumieť. A práve v časoch, keď sa aj reportáž často podriaďuje rýchlosti, zjednodušeniu a efektnosti, pôsobí takýto typ sústredenej novinárskej práce mimoriadne vzácne. Na dne mora nie je knihou o vzdialenej krajine. Je knihou o mechanizmoch moci, prispôsobovaní sa neslobode a ľuďoch, ktorí sa aj napriek tomu snažia zachovať si vlastnú identitu.
Alexandra Jurišová