Nová kniha Mareka Vadas Údolie je o ľuďoch, ktorí žijú na okraji vojny, a o tom, ako to v nich prebúdza ľahostajnosť k tragédiám.
Marek Vadas patrí už dlhé roky k tomu lepšiemu, čo na slovenskej literárnej scéne máme. Jeho prózy sú dlhodobo spájané s reáliami afrického Kamerunu, kam v minulosti často cestoval, spoznával ľudí, život, kultúru. Aj jeho najnovšia kniha Údolie sa odohráva v Afrike, no ako sa píše na jej obálke, je to Vadasova najslovenskejšia kniha. Tvrdí, že do afrických kulís sa možno vrátil naposledy, pretože „situácia v Kamerune sa dosť podobá nášmu regiónu. Dej som situoval do mesta, ktoré je na okraji konfliktu…“
Po napadnutí Ukrajiny ruským agresorom sme sa stretli viackrát a dlho ste sa sťažovali, že nedokážete nič napísať. Napokon sa vám to podarilo. Ako?
Keď sa začala vojna, tak som nielenže nedokázal písať, ale ani čítať, okrem správ v novinách a na twitteri, na ktorom som bol takmer nonstop. Trvalo veľmi dlho, kým som sa dostal opäť k čítaniu. Najprv non-fiction, väčšinou na tému druhej svetovej vojny, obdobia holokaustu a podobne. Myslím si totiž, že to veľmi súvisí s dneškom, že dnes opäť prežívame dôsledky toho, ako sa skončila druhá svetová vojna. Až potom, postupne som sa do literatúry pomaličky dostával, trvalo to aspoň pol roka, kým som bol schopný prečítať nejakú beletriu. Na druhej strane som videl, ako na Ukrajine nastal úplný boom literatúry. Som pomerne v častom kontakte s viacerými ukrajinskými spisovateľmi a oni po čase napriek všetkému dokázali písať. Zažívajú to, čo nikto iný nezažíva, a dokážu to. Ich sila ma motivovala sa do niečoho pustiť.
Spomenuli ste druhú svetovú vojnu a holokaust. V čom vidíte najväčšie paralely?
Druhá svetová vojna ukázala zlo v tej najhoršej podobe. Ako sa skončila? Rusi obsadili veľkú časť nášho kontinentu, a keď sa štáty východnej a strednej Európy oslobodili z ich vplyvu a rozpadol sa Sovietsky zväz, Rusko to považovalo za nespravodlivosť. Vidno, že sa svoje impérium snažia obnoviť a vrátiť sa k pôvodným hraniciam po druhej svetovej vojne. Tú, mimochodom, spolu s nacistickým Nemeckom začali a dnešný slovník ruských politikov sa nelíši od Hitlerovho.
Ukrajinu ste pravidelne navštevovali pred ruskou agresiou a boli ste tam aj počas vojny. Neuvažovali ste, že nová kniha bude skôr na ukrajinskú tému?
Ukrajinu nepoznám tak dobre, aby som sa k tomu odhodlal. Vôbec nedokážem pochopiť, ako to dokážu spracúvať ukrajinskí autori, a ešte takto priamo počas toho, ako sa všetko deje. Inak, viedla sa tam veľká diskusia o tom, či vôbec Ukrajinec, ktorý nebol na fronte, má nárok písať o tom, čo sa tam dialo. Takže ja som úplne mimo hry, bol som iba na oslobodených územiach a zostal som bez slov v Jahidnom, Buči alebo Borodjanke, zažil som pár poplachov a hľadel na miesta dopadov šáhedov, ale je vylúčené, aby som sa odvážil fabulovať o tom. Bol to len okamih hrôzy, ktorú oni zažívajú už piaty rok. Ja zatiaľ chodím normálne do práce uprostred ľudí, ktorí neveria, že nejaká vojna za našimi hranicami je a že sa ich nejako dotýka.
Napokon ste sa opäť vrátili do Afriky.
Zistil som, že sa ešte, možno naposledy, viem vrátiť do africkej kulisy, pretože situácia v Kamerune sa dosť podobá nášmu regiónu, dej som situoval do mesta, ktoré je na okraji konfliktu. V Kamerune prebieha od roku 2017 vojna, v ktorej prezidentove špeciálne jednotky terorizujú anglickú časť obyvateľstva, teda dvadsať percent krajiny. Takisto je tam množstvo civilných obetí. Moje príbehy sa odohrávajú v meste, ktoré je na hranici s týmto vojnovým územím. Snažím sa písať o tom, ako na obyvateľov vplývajú udalosti, ktoré sa odohrávajú tesne vedľa nich, o ich ľahostajnosti a odmietaní reality. Neuvedomujú si, aké tragické veci sa dejú a že sú dôležité aj pre nich.
Tá podobnosť bola impulzom písať opäť o afrických reáliách? Lebo po knihe Šesť cudzincov, kde ste opísali pogrom Rómov, sa zdalo, že sa vraciate na Slovensko.
Vychádzal som z množstva faktov, reálií, situácií, ktoré som tam skutočne zažil, v niektorých častiach v skratke opisujem aj históriu Kamerunu. Všetky tie fakty veľmi nápadne pripomínajú aj Slovensko. Aj my sme na hranici s vojnovým konfliktom a tiež si mnohí nedokážu pripustiť, aké je to vážne. Klamú sami seba a tvária sa, že sa nič nedeje, sú k tragédiám ľahostajní. Strach dokázal presvedčiť ich rozum, ale odmietnutie reality ju nikdy nezmenilo a nič nevyriešilo.
Preto je v anotácii uvedené, že je to vaša najslovenskejšia kniha?
Keď som knihu písal, uvažoval som o Slovensku a o tom, ako sa tu cítim. Spomenul som si, že kedysi sa o Slovensku rozprávalo ako o novom Švajčiarsku, o ekonomickom tatranskom tigrovi. Dnes sme na konci všetkých rebríčkov – od stavu demokracie, cez platy, úroveň školstva – všetkých, aké si môžeme predstaviť. Písanie som chcel trochu ozvláštniť slovami politikov z kamerunských médií. A zrazu sa mi zdali dokonale použiteľné citáty našich politikov. Uvedomil som si, ako do textu presne pasujú a nič na nich netreba meniť. Zaplavovanie verejného priestoru agresivitou a nezmyslami, útoky voči menšinám, hľadanie vinníkov, všetko je úplne rovnaké. Namiesto tigra sa dnes podobáme autokratickej rozvojovej krajine.
Priznávam, že ja som tú podobnosť našiel v mnohých, ak nie vo všetkých poviedkach, a uvedomil som si, že je to kniha, ktorú môže čítať hocikto, aj ten, kto nemá o Kamerune či Afrike žiadne vedomosti.
Čitateľa nemám nikdy pred očami, ak by som ho mal, zväzovalo by mi to ruky a v tej tréme by som nič nenapísal. Keby som mal v sebe nejakú autocenzúru, že toto niekto nepochopí, že toto by malo byť veselšie, toto niekoho môže uraziť, tak také písanie by ma nebavilo a nikam by som sa nedostal. Samozrejme, čitateľa som sa snažil do textu uviesť a vložil som doň aspoň minimálne množstvo faktov, aby v texte netápal.
V jednej poviedke je scéna, kde príde do dediny žena, mysliac si, že ide na veľký pohreb. A zrazu sa dozvie, že ide o spomienku na ženy a deti, ktoré vojaci vytiahli na námestie a postrieľali, lebo muži tam neboli. Mne sa hneď zjavila paralela s Ukrajinou a masakrami v Buči alebo Irpini.
To bol konkrétny prípad, ktorý sa odohral v jednej dedine na severozápade Kamerunu v údolí, podľa ktorého som knihu nazval. Nachádza sa hlboko pod úrovňou ostatnej krajiny a je to svet úplne ako z rozprávky, taká malebná krajina plná kvetov, motýľov a usmiatych ľudí, odrezaných od okolitého sveta. Ale zlo si ich našlo, rovnako bezbranných a nevinných. Neexistuje miesto, kde je človek pred zlom v bezpečí.
To, že píšete o Afrike, vám dáva väčšiu voľnosť?
Je to možné. Človek tam bežne stretáva čarodejníkov, duchovia tam ovplyvňujú každodenný život, takže sa mi v takom prostredí pohybovalo ľahšie, do reality sa fantázia dala zakomponovať prirodzenejšie. V Údolí sa však v mojom písaní niečo zmenilo, nastal tam posun od individuálneho prežívania k spoločenským otázkam. Prípadný nadprirodzený jav plní inú úlohu. Čarodejník alebo kliatba neozvláštňujú dej, neposúvajú príbeh do magických rovín, ale zosobňujú veci, ktoré nás obklopujú a ktoré pre mňa zostávajú nepochopiteľné. Ako sa človek môže dopustiť takýchto zločinov, čo sa s ním pritom deje, prečo na to okolie nereaguje a odmieta o tom čo i len uvažovať? V tejto súvislosti sa v čiernej i bielej mágii dajú nájsť paralely s ľudskými vlastnosťami.
Takže vysvetlením mágie a čarov sú ľudské pocity alebo vlastnosti?
Napríklad otázka svedomia sa v knihe objavuje veľmi často. V magickom zmysle ho v príbehu zosobňuje kliatba, ktorú dedinčania zošlú na vojakov, ktorí sa zúčastnili na masakroch. Veliteľ jednotky po svojich skutkoch zošalel. Ale potom je tam aj jeho dieťa, ktorého život bude konanie otca zaťažovať.
Kniha sa končí poviedkou, v ktorej otec rozprávača uctieva hlavu štátu, a môže sa diať hocičo, zbožňovať ho neprestane.
Je to najdlhší text knihy, v ktorom sa v krátkosti snažím vysvetliť posledné dekády Kamerunu, od zisku samostatnosti. No príbeh veľmi sedí aj na nás. Vládne tam človek, ktorý stále sľubuje nejaké šťastné zajtrajšky, to sme zažili aj u nás – za Tisa, za komunistov, v súčasnosti. A tie sľuby ľuďom stačia, sú spokojní, že sa budú mať dobre potom. Nezáleží im na tom, že sa nič nedeje, že sa majú stále horšie a horšie, lebo majú pred očami slová, že ich čaká raj na zemi.
Čím si to vysvetľujete?
Je to pre mňa záhada, treba sa asi opýtať psychológa, možno aj psychiatra. Podľa mňa, ak niekto niečo dlho sľubuje a stále sa nič nedeje, tak by u ľudí po určitom čase malo prísť vytriezvenie. Ale tu, na našom území sa to stále točí dokola, cyklicky sa to až chorobne vracia. A v časoch, keď je zlo také evidentné, keď je ruská agresia tak jasne zdokumentovaná, stojí také množstvo ľudí na strane agresora…
Je nejaká mágia, ktorá by v tomto pomohla?
Školstvo. Vzdelanie a kultúra, lenže tie sa u nás stávajú skôr nadávkou ako hodnotou.
Teraz možno hlúpa, ale taká štandardná otázka – veríte tomu, že literatúra, knihy, ako je Údolie, môžu niekomu otvoriť oči?
Myslím, že niekomu môžu, asi by nemalo zmysel písať, keby som neveril, že sa nejaký čitateľ zamyslí nad tým, čo číta. No k možnosti potenciálu akejkoľvek knihy u nás niečo meniť som skeptický. Literatúra je u nás príliš okrajová záležitosť.
Okrem Údolia vám nedávno vyšla aj detská kniha Deň otvorených dverí, na ktorej ste, rovnako ako predtým, spolupracovali s ilustrátorkou Danielou Olejníkovou. Je písanie pre deti nejaká očista, relax?
Mám malého syna, veľa si čítame a nejako nám ponuka na trhu nestačí. Detské knihy vyhľadávam, pravidelne chodievam do Bologne na najväčší veľtrh detskej knihy. Moja prvá detská kniha Útek nebolo žiadne zábavné písanie, takže som cítil, že by som chcel urobiť pre deti niečo veselé. A vznikol veselý horor pre najmenších Krutá Marta. Útek je ťažký témou, Krutá Marta je zase akoby mravoučný príbeh – je síce veselý aj strašidelný, ale hovoríme deťom, že nemajú trápiť zvieratá a hrať sa má tak, aby to bavilo každého. Poučuje. A tak mi napadlo, že by som chcel urobiť punkovú knižku pre deti, kde nebudeme mudrovať, čo sa má a čo nemá. Deň otvorených dverí je o tom, že sa niečo pokazí počas dňa otvorených dverí a zvieratá zo zoo sa dostanú do mesta a čo sa potom začne diať. Deti sa od zvierat naučia dôležité veci a kdesi v pozadí sa na ne díva sloboda.
V čom je iné písať literatúru pre dospelých a detské knihy?
Tak ono to zase nie je nejaké ohromné písanie, veď posledná knižka má jeden a pol normovanej strany, maximálne dve, nepamätám si už presne. Ale človek musí na seba viac striehnuť – pri dospelej literatúre sa na čitateľa nepozerám, tu sa musím troška brzdiť, aby bol text pre deti zrozumiteľný. Nie je úplne ľahké napísať príbeh na takom malom priestore. Oveľa viac času ako samotné písanie určite zaberie rozmýšľanie nad témou, jej uchopením, spracovaním, výberom jazyka.
Na záver sa ešte vrátim k Údoliu. Jedna z postáv sa zamýšľa nad tým, akú krajinu odovzdá svojim deťom. Akú krajinu odovzdáme tým našim my?
Kedysi v osemdesiatom deviatom sme sa tešili, že sme si ako mladí študenti niečo vydobyli. Hovorili sme si, že sme si vybojovali to, na čo nemali silu a šťastie naši rodičia. A teraz mám obavy, že môžeme stratiť to, čo sme získali. Ospravedlňujem sa deťom, že sme niečo také mohli dopustiť. Neexistuje nič dôležitejšie, ako ubrániť demokraciu a európske hodnoty.
Mário Gešvantner
Marek Vadas (1971)
vyštudoval na Filozofickej fakulte UK slovenčinu a estetiku, opakovane navštívil Afriku, ktorej venoval niekoľko svojich kníh. Debutoval v roku 1994 prózou Malý román. Patrí k najvýraznejším predstaviteľom staršej strednej generácie slovenskej prózy a k najprekladanejším slovenským autorom v zahraničí. Pracuje v Slovenskom literárnom centre. Za knihu Liečiteľ získal cenu Anasoft litera. Údolie (KKBagala 2025) je knihou, ktorá je v desiatke finalistov Anasoft litery za rok 2025.
