Pri svojich knihách, ktoré sám označuje ako triler z policajného prostredia, dosť často vychádza zo skutočných udalostí, ale viac ako procesuálna stránka žánru ho zaujíma napätie, gradácia a rýchle tempo príbehu. Zrejme je aj naďalej ovplyvnený svojou predchádzajúcou životnou etapou televízneho scenáristu a producenta. Známy je sériou kníh o policajnej vyšetrovateľke Helen Graceovej, nedávno mu vyšla kniha Oko za oko. Matthew J. Arlidge.

Prečo ste prešli od scenárov ku knihám? Ponúklo vám písanie kníh viac?

Vždy som chcel písať knihy, ale trvalo mi nejaký čas, kým som pozbieral dostatok odvahy. Začínal som v televíznom prostredí ako scenárista, producent a editor scenárov, ale po štyridsiatke som vedel, že chcem už napísať niečo aj sám. Moja prvá kniha Jeden musí z kola von sa stala veľmi úspešnou v Británii, ale aj na Slovensku, a toto odštartovalo moju kariéru spisovateľa.

Britský spisovateľ Ben Aaronovitch mal podobný príbeh, od televízneho scenáristu prešiel k písaniu mestskej fantasy. Čím sa od podľa vás odlišuje písanie scenárov od písania kníh?

Môj štýl písania určite ovplyvnila kariéra v televíznom biznise. V televízii rozmýšľame väčšinou o väčších sériách, a to sa odrazilo aj na mojom spisovateľskom štýle. Keď som napísal svoju prvú knihu, vydavateľstvu Peinguin som povedal, že pôjde o sedem pokračovaní, čo je celkom nezvyčajné na spisovateľa začiatočníka. Pri písaní kníh ma ovplyvnila najmä práca na seriáloch, kde máte zvyčajne viac rodín, ich príbehy sa prelínajú a napokon dospejú k vyvrcholeniu. Pri písaní tohto debutu som nevedel presne ako napísať knihu, a tak som sa ju rozhodol napísať na spôsob scenára, to znamená krátke kapitoly, rýchle tempo a vzrušujúce akcie.

Pri ktorom písaní sa cítite istejšie?

Preferujem písanie kníh, lebo pri ňom mám väčšiu možnosť kreativity a kontroly nad písaním románu, som bez rozpočtových obmedzení a vplyvov iných ľudí… Sú to dva veľmi rozdielne svety, televízia je svetom slávy bez škrupúľ, zameriava sa na ocenenia a peniaze, kým biznis s knihami je väčšinou o ľuďoch, ktorí majú radi túto prácu, obklopujú sa knihami a cítia vášeň pre knihy. Väčšinou preferujem svet kníh.

Televízne prostredie by bolo dobrým prostredím pre dramatický príbeh, kde by ste mohli uplatniť skúsenosti aj scenáristu, aj spisovateľa.

Aj v televízii pracuje veľa psychopatov, takže by to mohlo byť naozaj dobré prostredie na ďalšie pokračovanie príbehov Helen Graceovej.

Povedali ste, že knihu Jeden musí z kola von ste napísali podobne ako scenár. Aj v knihe Oko za oko dodržiavate tieto základné princípy, televízne prvky ako množstvo postáv, veľa konfliktov, krátke kapitoly a zameranie sa na vyhrotenú akciu. Pri pozeraní televíznych seriálov alebo filmov vnímame postavy aj akcie vizuálne, naopak, ak je v knihách priveľa postáv, situácia čitateľa je oveľa komplikovanejšia.

To je pravda. Keď som písal Jeden musí z kola von, snažil som sa to napísať ako scenár, ale keďže v knihe nemám takéto vizuálne prostriedky, nestačilo opisovať akciu, ale musím sa zamerať aj na dialógy a cez dialógy charakterizovať jednotlivé postavy. Vlastne som sa učil, ako pracovať s postavami, píšem už pätnásť rokov, takže moje terajšie postavy a knihy sú v porovnaní s tými prvými oveľa premyslenejšie.

Na vašich dialógoch vidieť, že máte za sebou skúsenosť scenáristu. Vytvorili ste silnú ženskú postavu Helen Graceovej, ktorá má za sebou už trinásť príbehov. Ako vnímate série s jednou alebo niekoľkými hlavnými postavami, pretože na jednej strane je pozitívum, ak môžete rozvíjať niekoľko vzťahov a príbehov, ale na druhej je tam aj isté riziko, že ak sa nechcete opakovať, musíte posúvať vzťahy a situácie až na hranu uveriteľnosti. Vnímate to inak?

Výhoda toho, keď pracujete s hlavnými postavami vo viacerých pokračovaniach, spočíva v tom, že už tu máte v podstate starých priateľov, ktorých poznáte, viete, ako spolu vychádzajú a aké majú charakterové vlastnosti, či už ide o Helen Graceovú, alebo Charlie Brooksovú, tak sa viete ľahšie vžiť do ich prežívania a myslenia. Myslím, že je to plus aj pre čitateľov, ktorí vedia hneď naskočiť do príbehu a sprevádzať ich po známej ceste, vedia sa s nimi stotožniť. Na druhej strane, ako ste povedali, je to aj výzva, aby som vedel stále prinášať niečo nové a neopakoval sa. Preto sa snažím každé ďalšie pokračovanie urobiť inak, napríklad zmeniť prostredie, pri postavách ísť viac do hĺbky, aj emocionálne, a stavať ich pred nové výzvy. Stále ma baví tieto výzvy prekonávať.

V jednom rozhovore ste spomínali, že pred vaším debutom ste čítali veľa škandinávskej krimi, čo sa podpísalo aj na vašich postavách. Je pre vás nordic noir inšpirujúca z hľadiska výstavby postáv, napríklad temnej stránky psychiky hlavnej hrdinky? Pretože Helen nie je celkom štandardná policajná vyšetrovateľka, a je určite výrazne odlišná od bežných predstáv o policajnom vyšetrovateľovi.

Myslím, že do veľkej miery ma ovplyvnili škandinávske detektívky, napríklad Stieg Larsson, u ktorého sa mi veľmi páčila postava Lisbeth Salanderovej. Lisbeth sa mi zdala veľmi zaujímavá vzhľadom na jej kontroverznú povahu. Miestami je ako kriminálna hackerka, ale má dobré srdce a robí správne morálne rozhodnutia a má aj veľmi fluidnú sexualitu. Keď som písal postavu Helen Graceovej, mal som v podvedomí Lisbeth Salanderovú, ale keď som písal ďalšiu knihu, boli v televízii veľmi populárne seriály The Killing a Most, kde boli hlavnými predstaviteľkami Sarah Lundová a Saga Norénová, čo tiež ovplyvnilo podobu Helene Graceovej. Takže áno, žáner nordic noir bol pre mňa veľmi dôležitý, ale na druhej strane som sa snažil vyhnúť nejakým klišé v rámci detektívneho žánru, typu alkoholik s manželskými problémami, preto som vytvoril nezvyčajnú postavu abstinentky alergickej na vzťahy.

Ženské postavy majú vo vašich knihách silné postavenie, či už ide o Helen Graceovú, Charlie Brooksovú, alebo inšpektorku Chandru Dabralovú z poslednej knihy Oko za oko. Sledujete tým aj nejaké mimoliterárne posolstvo alebo vám stačí, že sú to zaujímavé literárne postavy? Chcete povedať spoločnosti niečo viac, keď dávate na také významné miesto ženské postavy vyšetrovateliek?

Nesnažím sa zaujať nejaké stanovisko, či už sociologické, alebo politické, je pre mňa skôr prirodzené, že v mojich doterajších pätnástich knihách sú všetky hlavné protagonistky ženy. Je oveľa zaujímavejšie písať o ženských charakteroch, ženy sú zaujímavejšie nielen v beletrii, ale aj v normálnom živote, sú zložitejšie ako napríklad moji mužskí priatelia. Takisto si myslím, že ženy majú ťažší život, stále čelia veľkej mizogýnii, napríklad aj v rámci polície.

Tiež je podľa mňa oveľa zaujímavejšie a dramatickejšie pre výsledný efekt písať o ženách, pretože to ponúka príležitosť zobrazovať ich, ako bojujú a prekonávajú prekážky vo svojom živote. Čiže ide o kombináciu dvoch vecí, mojej prirodzenej inklinácie a snahy vybudovať čo najzaujímavejšie dramatické príbehy.

Svoje hrdinky často staviate do veľmi vyhrotenej situácie, v ktorej sú z istého hľadiska aj znevýhodnené oproti zločincom. Rozumiem, že to pomáha dramatickosti príbehu, ale ako to vnímajú ženské čitateľky?

Myslím, že ženám sa to páči. Asi 80 percent mojich čitateľov sú práve ženy, a tie sa rady boja, a keď môžu vďaka knihám zažívať dobrodružstvo a nebezpečie. Takisto si myslím, že rady čítajú komplexné, zložité, psychologicky a emocionálne nabité príbehy a toto vlastne moje knihy ponúkajú, Akceptujú ten spôsob, ako uniknúť z každodenného života, zažiť dobrodružstvo a viac sa ponoriť do zložitého emocionálneho sveta. V knihe Oko za oko ženy určite reagujú na nastolené morálne a emocionálne dilemy.

Ženy vo všeobecnosti sú súcitnejšie a empatickejšie. V knihe Oko za oko je ich súcit vystavovaný veľkým výzvam. Hlavná hrdinka, probačná úradníčka Olivia Campbellová stretáva muža, ktorý práve vyšiel z väzenia. Ako dieťa spáchal strašný zločin a dostal sa do programu doživotnej anonymity po odpykaní trestu. Kniha Oko za oko je spôsobom, ako zobraziť morálne a emocionálne dilemy protagonistiek.

V knihe Oko za oko píšete o projekte osôb, ktoré po odpykaní trestu získali doživotnú anonymitu a šancu na normálny život. Olivia neverí, že títo zločinci sa môžu polepšiť a nazdáva sa, že by druhú šancu nemali dostať. Cítim zložitosť tejto dilemy, ale aký je váš názor na tento projekt? Téma, na ktorej je vystavané Oko za oko, je veľmi vážna a jednoznačne presahuje literárne mantinely.

Olivia je svojím spôsobom nihilistka a má za sebou množstvo odborných a osobných profesionálnych skúseností. Ako probačná úradníčka videla mnoho zlyhaní, pracuje v podfinancovanom úrade, prax ju zlomila a ona neverí, že títo ľudia sú schopní nápravy a môžu sa polepšiť. Osobne nezastávam tento názor, ľudia by mali dostať druhú šancu, najmä ak išlo o mladých ľudí v čase spáchania zločinov. Je to však oveľa komplexnejšia otázka a nie každý musí byť schopný takejto nápravy.

Na napísanie tejto knihy ma inšpiroval konkrétny príbeh dvojročného chlapca Jamesa Bulgera, ktorého uniesli, týrali a zabili dvaja desaťroční chlapci. Odsedeli si niekoľko rokov vo väzení a potom boli prepustení. O jednom z nich sme doteraz vôbec nič nepočuli, takže predpokladám, že žije usporiadaný život a nemá problémy so zákonom. Ten druhý však bol dvakrát vo väzení a momentálne je obvinený za vážne zločiny, ktoré zahrnujú detskú pornografiu. Toto naznačuje, že pravdepodobne nie každý je schopný pozitívnej zmeny.

Keď som si hľadal príbehy zločincov s doživotnou anonymitou, objavil som šokujúcu informáciu, že vo Veľkej Británii prepúšťajú na slobodu zločincov, pretože väznice sú preplnené. Ide o 1100 väzňov, ktorí si odpykali 40 percent trestu. Nie je to problém, ktorý by si zaslúžil spracovanie? Na besede v Martinuse ste spomínali, že chystáte ďalšiu knihu, ktorá bude zameraná oveľa politickejšie a spoločenskejšie ako predchádzajúce príbehy Helen Graceovej. O čom bude?

Áno, je pravda, že väznice vo Veľkej Británii sú absolútne plné, obsadenosť väzníc za posledných desať až pätnásť rokov enormne vzrástla. Niektorí väzni sú prepúšťaní skôr na slobodu, aby sa uvoľnilo miesto pre nových. Nová vláda to bude musieť riešiť, lebo verejnosť je z prepúšťania väzňov znepokojená. V ďalšom pokračovaní o Helen Graceovej sa však venujem skôr kriminalite v rámci polície. Inšpirovali ma známe prípady, ktoré rezonovali vo verejnosti v ostatných dvoch rokoch, napríklad príbeh policajného dôstojníka, ktorý uniesol, znásilnil a zabil jednu ženu. Toto vyvolalo veľké znepokojenie britskej spoločnosti a ďalšie pokračovanie príbehov Helen Graceovej bude riešiť kriminalitu vo vlastných radoch ako zneužívanie moci zo strany niektorých policajtov.

Ako vyzerá vaša príprava príbehov o Helen Graceovej? Máte skúsenosti s policajným vyšetrovaním? Radíte sa s kriminalistami pred písaním alebo keď si potrebujete niečo overiť?

Mám kontakty v polícii, ale využívam ich len občas. Ak píšete klasickú detektívku, tam musí byť zobrazovanie jednotlivých vyšetrovacích procesov naozaj presné a obsahovať veľa detailov, čo má rado veľa čitateľov. Ľudia majú radi práve tieto detaily o vyšetrovaní, ako prebieha vyšetrovanie, čo sa deje vo vyšetrovacích miestnostiach, ale moje knihy nie sú klasické detektívky, ja sa zameriavam skôr na písanie trilerov plných nebezpečenstva, v rýchlom tempe. Preto používam policajné postupy na dosiahnutie tohto cieľa, ale nezachádzam do detailov, aby to nebolo na úkor tempa príbehu, Ide mi o to, aby bol triler uveriteľný, ale aby sme sa nestratili v detailoch.

Čiže v podstate to nie sú detektívky, ale trilery z policajného prostredia.

Áno. To je úplne presné.

Niektorí spisovatelia tohto žánru majú za sebou policajnú prax, napríklad Lier Horst, u nás Dominik Dán, a táto skúsenosť ovplyvňuje ich písanie, sústreďujú sa na procesuálnu stránku žánru, ale prvky ako gradovanie napätia, odhaľovanie tajomstva sú s ňou v istej rovnováhe.

Niektoré moje knihy sú tiež faktograficky založené na skutočných udalostiach, ale napríklad Helen Graceová nie je až taká reálna, lebo v skutočnosti by buď už dávno zomrela, alebo bola vyhodená z policajného zboru pre porušenie množstva pravidiel. Ja sa sústreďujem na žáner trileru, a možno preto je Helen Graceová viac superhrdinka ako policajná vyšetrovateľka.

Róbert Kotian

Mathew J. Arlidge (1974 v Londýne)

študoval anglickú literatúru na St John’s College v Cambridge a filmovú a televíznu produkciu na Bristolskej univerzite. Pätnásť rokov pracoval v televízii, kde sa podieľal na tvorbe obľúbených seriálov (Torn, The Little House, Undeniable a Silent Witness). V roku 2014 debutoval knihou Jeden musí z kola von, kde sa prvýkrát objavila postava vyšetrovateľky Helen Graceovej, Doteraz jej venoval dvanásť dielov, nedávno mu vyšla kniha Oko za oko (Ikar 2024).

FOTO –JURAJ ŠTEFANOVIČ