Maurice Ravel ani vo svojej najlepšej kondícii nevážil viac ako 43 kilogramov
„Maurice, už sme tu!“ zakričí do útrob maličkého domu v Monfort l‘Amaury sprievodkyňa. Vyjdeme niekoľko schodov, odomkne dvere domu Mauricea Ravela, ktorý geometricky kurióznym tvarom, ako povedal Manuel Rosenthal, pripomína zle odrezaný plátok syra camembert.
Do domu, s názvom Le Belvedère, ktorý zdedil po strýkovi z otcovej strany, švajčiarskom maliarovi Edouardovi Jeanovi Ravelovi, sa Maurice Ravel nasťahoval ako 46-ročný, v roku 1921, aby ako mnohí iní umelci unikol z ruchu parížskeho diania, hľadajúc svetlo, pokoj, ticho, podmienky na prácu bez mondénnych rozptýlení, ale zároveň aby bol vo vzdialenosti čo by kameňom dohodil od Paríža. Prežil tu posledných šestnásť rokov svojho života.
Svet v malom
Prekročením prahu Ravelovho domu akoby sme vhupli do príbehu Alice z krajiny zázrakov, práve sme vypili z fľaštičky elixír, ktorý nás zmenšil a opatrne sa premiestňujeme po domčeka ako pre bábiky. Všetko je tu maličké, krehké, chránené od nástrah veľkého sveta, číhajúceho za oknami, na ktorých visia staré jemné čipkované záclony, zhotovené mamou Mauricea Ravela.
Treba dávať pozor na každý krok, krôčik, o nič nezavadiť, nič rukávom nestrhnúť, nepotknúť sa. Predmety, ktoré sa na nás dívajú zo všetkých strán, zo všetkých kútov, poličiek, vitrín, všetky tie šáločky, tácky, kreslá akoby mali za sebou pretancovanú prehýrenú noc a len teraz pred chvíľou znehybneli. Pivonky z porcelánu, ktorými si ženy zdobili vlasy, porcelánové sedemmíľové čižmičky, miniatúrna klietka na cvrčky, tajomná drevená škatuľka so zobajúcimi sliepkami, na starom gramofóne logo psíka počúvajúceho svojho pána, sťaby Ravelov pes Jazz.
Japonský salónik, s tapetami ryžového papiera na stenách, veľká tácka v úlohe stolíka, niektoré šáločky majú na dne dieru, také špásy robil Maurice svojim nie vždy vítaným návštevníkom, keď im nalieval čaj. V japonskom salóniku visí na stene telefón, Ravel si dal túto technologickú vymoženosť nainštalovať ako jeden z prvých, a keď princeznej de Polignac povedal, „zavolajte mi na číslo 89 do Monfort l‘Amaury“, znelo to šik. Dom, ktorý Maurice Ravel chcel mať na obraz svojho detstva.
V posteli pri raňajkách čítaval ľavicový denník Le Populaire, na balkóne, z ktorého sa takmer rukou dá dotknúť zvonice kostola, s výhľadom do maličkej záhrady v japonskom štýle, dymil hnedým hrubým tabakom a popíjal kokteil, ktorý nazval napríklad Fifi. Na obed sa jedávali makrely na bielom víne, krvavý steak a dezertom boli jablká a hrušky zo záhrady. Keď tu priamo v dome Mauricea Ravela natáčali film Bolero, filmový štáb museli zredukovať len na štyroch ľudí. Prechádzajúc úzkymi chodbami maličkého domu, cítime, ako steny citlivo reagujú na hlahol zvonov blízkeho kostola.
Svoje hudobné partitúry pred návštevami schovával a na kľúč zamykal do tajných skrýš, aj za vitrínou v obývačke sú dvere k bývalému schodisku, kde si spravil malý úložný kút.
Neposlušné dieťa
V jeden, možno takýto jesenný deň ako dnes, sedel Ravel v bistre na námestí pred kostolom v Monfort l‘Amaury, popíjal ríbezľový vermút a možno práve v tej chvíli prechádzala cez námestie spisovateľka Colette, so svojou sedemročnou dcérkou, ktorej tiež dala meno Colette, hoci ju oslovovala Bel-Gazou. A možno to bolo práve v čase, keď pre svoje neposlušné dievčatko napísala rozprávkový príbeh L’Enfanceet les Sortilèges (Detstvo a čary). A z korešpondencie medzi matkou, spisovateľkou Colette a jej dcérou, vieme, že neposlušným jej dieťa vedelo byť. Alebo nazvime to radšej len detskou roztopašnosťou a roztržitosťou.
Dňa 23. 9. 1916 Colette píše dcére: „Zlatko, poslúchaš? Vieš sa už sama obliecť? Ješ so zatvorenými ústami? Túto noc sa mi snívalo, že si mliaskala a veľmi ma to mrzelo.“
Na jeseň 2025 bola v dome Mauricea Ravela výstava s prepojením detstva Ravela a Colette, s odkazmi na jej lyrizovaný príbeh o neposlušnom dieťati. Príbeh, ktorý Colette zaniesla do parížskej opery riaditeľovi Jacquovi Roucherovi a on potom, ako vyslovil niekoľko mien, na ktoré Colette nereagovala, povedal – a čo keby sme to navrhli Mauriceovi Ravelovi? Na meno Maurice Ravel Colette nadšene zareagovala, a tak z príbehu L‘Enfance et les Sortilèges vznikla komická opera pre deti, ktorá 17. mája 1939 vošla do repertoáru Opery.
Predstavme si dieťa, mohla to byť dcéra Colette, ale pokojne by to mohol byť aj môj alebo váš syn, ako si nad zošitom s úlohami pospevuje:
Nechce sa mi robiť úlohu
Chcem sa ísť hrať von.
Zjedla by som všetky koláče.
Potiahla mačku za chvost
A veveričke ho odstrihla
Všetkým by som vynadala
A mamu zavrela do väzenia.
Keď mu mama na olovrant donesie nesladený čaj a suchý chlieb, dieťa sa čertí, vyplazí jazyk, trucuje, zadýchané sa hodí do fotela, schová sa pod kvietkovanú deku. Začnú sa však diať prečudesné veci, predmety okolo neho ožívajú, fotel má ruky, ktoré sa rozťahujú, a ťaživým krokom, ako veľká ropucha, sa dá po izbe do pohybu.
Oheň z kozuba vyprskne plameň na jedovité dieťa, vyskočí z kozuba a zvolá „Dobrých zohrievam, ale zlých spaľujem“, vetu, ktorú si prečítame aj na papieriku na kozube v Ravelovom dome.
V príbehu L’Enfance et les Sortilèges, zo zeme, z papiera neposlušným dieťaťom roztrhanej knižky sa ozve hlások princeznej: „Vieme, koľko trvá sen?“ Zúrivé dieťa vytrhne medené kyvadlo z nástenných hodín, hodiny sú v panike, bez prestania vyzváňajú, idú sa prepadnúť od hanby, pretože odrazu nevedia, koľko je hodín, stratili svoje poslanie, svoju dušu. Z roztrhaných záclon vychádzajú postavičky, tancujúc smútia nad tým, že už nie sú pospájané v príbehu. Bradatý, hrbatý, nosatý starček Aritmetik, odetý v číslach, s čiapkou v tvare nekonečného čísla pí, vyzbrojený trojuholníkom si do kroku skanduje matematické zadania.
Dieťa príbehu L’Enfance et les Sortilèges leží na zemi na roztrhaných papieroch a narieka. Princeznú prosí, nech neodchádza, nech zostane pri ňom.
V zmenšenom svete
Stojíme v maličkej pracovni, ktorá si pamätá všeličo, ale možno úplne najviac si pamätá to Bolero, bez ktorého neprejde ani štvrťhodina, že by sa niekde, v nejakom kúte vo svete nehralo. Hoci Maurice Ravel, ani vo svojej najlepšej kondícii, nevážil viac ako 43 kilogramov, aj tak sa tu medzi okno a klavír na stoličku ledva zmestil, a preto sprievodkyňa povie, že veľké veci niekedy vznikajú v skromných podmienkach.
Na stole sú stále položené jeho okuliare, popolník v tvare slimáka, pod zvonom na klavíri je plachetnica, ktorá sa zmieta v papierových vlnách oceánu. Chodbami domu prechádzame, akoby sme kráčali po klavíri. Pri posteli stojí velikánsky kufor, ako obrovská skriňa, s ktorou sa cestovalo aj do Ameriky, a tie veľké kufre sa plavili oceánom a napriek veľkým vlnám a búrkam, šaty a vyleštené topánky z nich po ceste vychádzali parížsky naškrobené. Vo vitríne je mačiatko, maličké ako necht, také maličké, že si ho takmer treba predstaviť, inak by neexistovalo, a tiež mačiatko z lastúr. V hrnčeku, v kúpeľni na umývadle, je stále Ravelova zubná kefka, s bielo-čiernymi štetinami, pod toaletnými náradiami, kefami a kefkami na leštenie nechtov, aby sa pri hraní na klavíri leskli, je čierno-biely uterák, všetko hrá ako noty, po ktorých stačí prstami prebehnúť a týmto momentálne tichým domom sa ozve napríklad La Pavanepouruneinfantedéfunte, skladba, ktorú hrali aj na pohrebe Marcela Prousta.
V tom čase, v byte nad záhradami Palais Royal v Paríži, Colette, na posteli pri okne, usalašená medzi vankúšmi, obklopená sklenými ťažidlami, na ktoré si tak potrpela, sledovala parížske holuby, počúvala krik a píšťalky detí, čakala na Jeana Cocteaua a potom mu rozprávala o tom, čo robí, keď sa jej nechce nič robiť. Vyšívané vankúše v jej rukách ožívali, biele hárky papierov na stolíku položenom na posteli sa zapĺňali a Colette sa stávala nesmrteľnou.
V novembri 1926 píše Colette dcére: „Nezaslúžila som si, aby si bola lenivá a drzá. …zapodievaj sa inými vecami ako kinom, koncertmi, gramofónom a luxusnými autami. Si ku mne veľmi milá, zlatko, to s potešením uznávam, ale čo mám robiť s dieťaťom, ktoré je ku mne ,milé´ a tým to hasne? Aký zbytočný luxus…“
A potom odrazu, ako keď v L’Enfance et les Sortilèges dieťa na konci ošetrí strom a volá mamu, v roku 1927 Colette v liste dcére napíše: „Zdá sa mi, že dni, keď budem na teba pyšná, nie sú ďaleko…“
O tomto všetkom, a všeličom inom sa po nociach rozprávajú predmety v maličkom dome Mauricea Ravela, šáločky hrkocú krehkými porcelánovými telami, z operadiel stoličiek vystupujú antické postavy, ktoré kedysi vlastnoručne namaľoval Maurice Ravel, prechádzajú sa po dome, ukláňajú sa navzájom so zdvorilostnými pukerlíkmi a staré čipkované záclony na oknách sa vlnia do rytmu zvukov rozohraných klávesov klavíra.
Mária Danthine-Dopjerová
Autorka je spisovateľka, žije v Paríži