Príbeh tajomstvami opradenej komunity z Malých Karpát
https://www.martinus.sk/4025491-slepa-kolaj/kniha
Dve storočia žili a pracovali v lesoch Malých Karpát – prečo sme na nich takmer zabudli? Nový román slovenskej autorky Vladimíry Kmečovej Slepá koľaj odkrýva stratený príbeh huncokárov, nemecky hovoriacich drevorubačov, ktorých život bol po generácie spätý s malokarpatskými lesmi. Románová kronika rozpráva ich príbeh prostredníctvom osudov obyčajných ľudí a tiež jedného z najvýznamnejších uhorských šľachtických rodov.
Izolovaná a do istej miery tajomstvom opradená komunita sa do Malých Karpát prisťahovala začiatkom 18. storočia na pozvanie Pálffyovcov. Lesní robotníci sa usadili v horských oblastiach západného Slovenska a vytvorili tu malú komunitu. Žili pomerne izolovane, zachovávali si vlastný jazyk, tradície a spôsob života. Spolu s vplyvnými aristokratmi spoluvytvárali charakter horskej krajiny až do roku 1945. Povojnové vysporiadanie sa Československa s kolektívnou vinou a uplatnenie Benešových dekrétov znamenalo koniec ich pôsobenia na území západného Slovenska.
Prvý diel románu približuje osudy rodín Matildy Stolzerovej i Jozefa Pálffyho. Autorka tak približuje rovnakú dobu z dvoch odlišných perspektív – cez život ľudí pracujúcich v lesoch aj svet aristokracie, ktorá po stáročia ovplyvňovala podobu a fungovanie tohto regiónu. Príbeh sa odohráva v období do rozpadu Rakúsko-Uhorska. Zánik monarchie však znamená viac ako len prekreslenie politickej mapy. Nové zákony a spoločenské pomery postupne prenikajú aj do horských osád a šľachtických sídel. Svet, ktorý celé generácie fungoval podľa tradícií a nepísaných „zákonov otcov“, sa začína vytrácať. Zákony mladej republiky klopú na dvere a hrozí neodvratný zánik života, ktorý poznali.
Ako dlho budú platiť nepísané zákony otcov? A ako ľahko môžeme zabudnúť na ľudí, ktorí boli súčasťou našej histórie, ale v jednom momente sa stali nežiaducimi?
V rozhovore s autorkou knihy Vladimírou Kmečovou sa dozviete:
- Prečo ju zaujala téma huncokárov.
- Čo ju na huncokároch najviac prekvapilo.
- Čo sa stane keď svet ,ktorý človek považuje za nemenný, zrazu prestane existovať.
Huncokári sú súčasťou histórie Malých Karpát, no väčšina verejnosti vie o nich len veľmi málo. Kedy a ako ste ich príbeh objavili a čo vás presvedčilo, že napíšete román práve o nich?
S touto tematikou som sa stretla úplne náhodou pred pár rokmi, keď som si v Modranských zvestiach prečítala článok o jednom liste, napísanom starou huncokárkou z pracovného tábora, kam bola väčšina týchto ľudí po II. svetovej vojne umiestnená. Obsah listu ma primäl pátrať po ďalších informáciách o tejto komunite, keď som sa však na ňu pýtala vo svojom okolí, zistila som, že dnes už o huncokároch mnohí ani len netušia.
Príbeh lesných ľudí je nepochybne jednou zo zabudnutých kapitol slovenských dejín. Unikátnosť spôsobu ich života, minimálne do rozpadu monarchie, a tiež fakt, že osud Karpatských Nemcov súčasná slovenská literatúra, na rozdiel od tej českej, takmer vôbec nereflektuje, ma podnietil k rozhodnutiu znovuoživiť príbeh horských ľudí knižnou formou.
Názov Slepá koľaj pôsobí veľmi symbolicky. Čo tento názov znamená pre vás a ako súvisí s osudom huncokárov?
Hoci má román podtitul Stratený svet posledných huncokárov, existuje v ňom ešte druhá naratívna línia, a to história Pálffyovcov. Ich príbeh sa vyše dvesto rokov odvíjal paralelne – ako dve koľajnice jednej koľaje. Samotný názov môžeme vnímať v dvoch rovinách. Tá faktická nám pripomína desiatky kilometrov úzkokoľajných železníc, ktorými sa kedysi v pálffyovských lesoch zvážalo drevo, a ktoré v päťdesiatych rokoch minulého storočia postupne zanikli.
Symbolická rovina odkazuje na rovnaký osud, ktorý postihol po roku 1945 lesných robotníkov aj bývalých šľachticov. Chudobní drevorubači i jedni z najbohatších ľudí západného Slovenska prišli v dôsledku uplatnenia Benešových dekrétov o majetok aj občianstvo a – bez ohľadu na svoje predošlé postavenie – sa spoločne ocitli v situácii, ktorá vtedy bezpochyby musela pôsobiť bezvýchodiskovo.
Huncokári žili pomerne izolovane a riadili sa vlastnými tradíciami a nepísanými pravidlami. Čo vás na každodennom živote tejto komunity najviac prekvapilo?
Práve izolovaný spôsob života ľudí, ktorí až do rozpadu Rakúsko-Uhorska pracovali takmer výlučne ako lesní robotníci, je základná črta, ktorá odlišuje huncokárov od ostatných Karpatských Nemcov žijúcich na území dnešného Slovenska. Pretože oni v horách nielen robili, ale aj žili. Ich príbytky nestáli v mestečkách a dedinách na úpätí Malých Karpát, bývali priamo v lesoch, na horských lúkach.
V jednom dome žila spravidla jedna, zriedka dve rodiny, ktoré od najbližšieho huncokárskeho obydlia často delila aj polhodina chôdze. Z toho vyplývali niektoré špecifiká ako nutnosť výučby priamo v lesoch tzv. potulným učiteľom, navyše v nemeckom jazyku, minimálny stret s dedinčanmi, vrátane zabezpečenia nákupov, a endogamný spôsob života, v dôsledku ktorého boli rody medzi sebou aj niekoľkokrát príbuzensky spriaznené.
Jednou z tém knihy je stret sveta, ktorý celé generácie fungoval podľa tradícií, s novým spoločenským poriadkom. Je Slepá koľaj aj príbehom o tom, čo sa stane s človekom, keď svet, ktorý považoval za nemenný, zrazu prestane existovať?
Nové poriadky, či možno neporiadky, ktoré zavládli po zániku Rakúsko-Uhorska v nástupníckych štátoch monarchie vrátane Československa, mali veľmi tvrdý dopad tak na Pálffyovcov ako aj na huncokárov. U šľachticov šlo predovšetkým o dopad ekonomických reforiem na rozsah ich majetkov.
Drevorubačov zase zákonné zmeny donútili opustiť tradičný, vyše dvestoročný spôsob života a v konečnom dôsledku viedli k ich postupnej asimilácii s väčšinovým obyvateľstvom. Unikátnosť ich života prakticky vymizla.
Sú vaše hlavné postavy inšpirované konkrétnymi ľuďmi, alebo ste ich vytvorili ako literárne postavy?
Príbeh smolenických Pálffyovcov opisuje, samozrejme, život reálnych historických postáv. Snažila som sa ich však vykresliť nie ako bohatých šľachticov, ale v prvom rade ako ľudí s každodennými ľudskými radosťami i starosťami.
Smrť dieťaťa bola nepochybne pre grófku Luciu aj pre huncokárku rovnako veľkou tragédiou, v tejto situácii boli obe v prvom rade ženy-matky.
Postavy huncokárov sú však vymyslené a ich osudy sú podriadené naplneniu základnej dramatickej osnovy celej románovej kroniky. Aj pri nich som sa však striktne pridržiavala reálií huncokárskeho života, ako ich zdokumentovali najstarší žijúci potomkovia týchto ľudí, respektíve ako sa zachovail v písomných prameňoch.
Ak by si mal čitateľ po dočítaní Slepej koľaje zapamätať o huncokároch len jednu vec, čo by to podľa vás malo byť?
Že to boli ľudia, ktorí prišli o svoje korene dvakrát. Prvý raz, keď dobrovoľne opustili svoju pôvodnú domovinu kvôli práci a druhýkrát, keď ich k tomu donútil princíp kolektívnej viny. Kto má však právo povedať druhému človeku, kam patrí?
O autorke
Vladimíra Kmečová je milovníčka dlhých ciest za hranice všedných dní, Wagnera, Hesseho, talianskej kuchyne a teplého mora – debutovala titulom Bahadurovo dedičstvo, prvým zo série orientálnych fantasy-dobrodružných príbehov. Lekárska profesia u nej vycibrila cit pre detail a pozorné počúvanie, vášeň pre cestovanie a hudobné divadlo zase schopnosť hľadať a odhaľovať skryté vrstvy, novú symboliku či nečakaný význam notoricky známych miest a vecí. V autorskej praxi tieto skúsenosti premieňa na hľadanie príbehov ukrytých pod povrchom. Osobné krédo: Stať sa labužníkom života je tvrdá drina.