Skutočné hrdinstvo je často očiam verejnosti neviditeľné. Skrýva sa v odvahe nasadiť vlastný život na záchranu iného, a to i v nehostinných podmienkach prírody – po pás v snehu alebo medzi ruinami zhoreniska. Kniha Hector (Lindeni 2025) je strhujúcim osobným príbehom horského záchranára Jakuba Filipka a jeho psieho partnera Hectora, ktorý spracoval spisovateľ a dlhoročný novinár Peter Derňár.
V Hectorovi sa čitateľ stáva svedkom úsmevných momentov, ale aj tých vyčerpávajúcich a smutných, ktoré si vyžaduje práca záchranára v prvej línii. Ako vznikol nápad na knihu?
Jakub Filipko: Nápad prišiel na podnet vydavateľstva. Pozvali ma na konzultáciu, hoci som nikdy nemal ambíciu napísať knihu. Počas stretnutia padla otázka, či by som knihu chcel písať sám, čo som odmietol, a tak ma zoznámili s Peťom Derňárom. Za to som mimoriadne vďačný. Hoci sme sa predtým nepoznali, po ľudskej stránke sme si okamžite sadli.
Peter Derňár: Prvotná iskra vzniku tejto knihy sa odohrala bez Jakubovej prítomnosti, v čase, keď už Hector nežil. Kolegyňa z vydavateľstva totiž sledovala Jakubovu prácu na sociálnych sieťach a všimla si, že Hector odišiel do psieho neba. Keďže išlo o jedného z najlepších záchranárskych psov na Slovensku, povedali sme si, že by to stálo za knihu.
Príbeh je rámcovaný obdobím rokov 2016 až 2024. Rekonštruovať toľko spomienok bolo prinajmenšom neľahkou výzvou. Dokázali ste sa zladiť?
Filipko: Informácie o jednotlivých akciách som dohľadával spätne v archívoch. Mojou úlohou bolo chronologicky zoradiť jednotlivé udalosti, na ktorých som sa zúčastnil, či už záchranných, pátracích akciách, alebo cvičeniach. S Peťom sme sa z toho snažili vybrať, čo by mohlo byť zaujímavé a vošlo by sa do knihy.
Derňár: Chvíľu trvalo, kým Jakub pochopil, čo všetko vyžaduje napísanie knihy. Že predtým, ako sa o knihe rozprávame, treba si premyslieť, čo chceme v danej kapitole povedať. V jeho príbehu sa nachádzalo veľa zaujímavých okamihov, no museli sme selektovať, keďže kniha mala aj určitý obmedzený počet strán.
Zdá sa, že cesta k napísaniu knihy teda nebola krátka…
Filipko: Trvalo nám to takmer desať mesiacov. Niekedy sme diskutovali častejšie, inokedy sme zase pracovali individuálne. Viackrát sa tiež stalo, že sme aj boli dohodnutí na telefonáte, no ja som musel ísť náhle do práce. V tomto sa mi Peťo úplne prispôsobil. Ja som zase chápal, že je preňho náročné dostávať sa po dlhšom čase späť do dejovej linky, ale zvládol to ukážkovo.
Derňár: Pôvodne som chcel knihu písať intenzívne, lenže s Jakubom sa to nedalo. On má prácu, akú má, a k tomu kopec iných aktivít. Navyše, ja bývam v Bratislave a Jakub v Liptovskom Mikuláši, takže sme komunikovali prevažne telefonicky. A písali neintenzívne. Vedel som však, že Jakub má v sebe silný príbeh a stojí to zato.
V Hectorovi ste sa museli vžiť aj do prežívania zvieraťa. Ako sa dá preniesť emócia psa do literárneho textu?
Derňár: Jakub mi Hectora veľmi dobre opísal, a nepripadalo mi, že by som si musel hľadať cestu, ako ho predstavím čitateľom, a to nielen ako zviera, ale ako skutočne zaujímavého tvora. Bolo to intuitívne. A keďže Jakub mal texty hneď k dispozícii a mohol mi dávať spätnú väzbu, nebol v tom problém. Paradoxne som sa zo začiatku ťažšie napájal na Jakuba než na Hectora. Do textu som mu totiž podsúval priveľa strachu, ktorý asi pramenil zo mňa, a z toho, ako by som v danej situácii reagoval ja.
Písanie o práci záchranára je zároveň písaním o živote a smrti. Čo sa týmto písaním zmenilo vo vašom pohľade na život?
Derňár: Myslím, že som už predtým k týmto veciam pristupoval dosť pokorne. No keď mi Jakub rozprával o všetkých akciách a ukazoval mi fotky, napríklad, ako vyťahujú ľudí z lavín, uvedomil som si, že je to reálne. Táto práca je psychicky aj fyzicky extrémne náročná a ľudia, ktorí ju robia, sú v podstate špičkoví športovci.
Hector dostal meno podľa bojovníka z filmu Trója. Počas výkonu práce v Horskej záchrannej službe sa zúčastnil na viacerých medzinárodných akciách a získal množstvo ocenení. V čom spočívala jeho výnimočnosť, okrem mena, samozrejme?
Derňár: Hector bol profík. Jakub ho naučil potláčať svoje prirodzené pudy, on mu zase niekoľkokrát zachránil život. Na Hectora sa dalo spoľahnúť. Možno dokonca viac, ako sa môžeme spoľahnúť na druhého človeka. Okrem toho neriešil svoje veci a nikdy nemal zlú náladu.
Filipko: Náš vzťah bol postavený na dôvere. Keď pri pátracích akciách na mieste nikoho nenašiel, ani na sekundu som o jeho rozhodnutí nepochyboval. Nemal výkyvy nálad, zachránil množstvo ľudských životov a okrem toho zachránil aj ten môj. Nie každý môže povedať, že niekomu zachránil život, a nieto ešte, keď pes zachráni človeka.
Keď ste už načrtli tému záchrany života, Jakub, ako sa vyrovnávate s psychickou záťažou svojej práce?
Filipko: Každý záchranár, a vo finále aj zviera, sa so záchrannými akciami vyrovnáva po svojom. Nemáme k dispozícii psychológov, hoci by sme mohli takúto odbornú pomoc vyhľadať. Zatiaľ však dokážeme zvládnuť stretnutia so životom, náročnými zásahmi či dokonca smrťou. Každý po svojom. Pes je pritom taký oddaný svojmu pánovi, že prežíva všetky radosti i trápenia spolu s ním. A Hector bol v podstate celý ja.
Keď ste sa spätne vracali k udalostiam, ktoré s Hectorom tvorili váš spoločný príbeh, uvedomili ste si pri tom niečo nové?
Filipko: Predovšetkým tým, že som si detailne dohľadával informácie o jednotlivých zásahoch, som si v hlave pospájal udalosti do jednej časovej osi a uvedomil si, že tých osem rokov s Hectorom prebehlo neuveriteľne rýchlo. Keď som si spätne prechádzal chronológiou, zistil som, že takmer každý druhý deň som bol na akcii, popritom som pracoval a snažil sa venovať rodine. Došlo mi, že čas strávený pri záchranárstve je často dlhší než čas s najbližšími.
Bolo niečo z prežitých skúseností náročné pretlmočiť do textu?
Filipko: Peťo dokázal presne vystihnúť, kde bolo treba pridať emóciu a kde ju naopak ubrať. Som veľmi rád, že dokázal preniknúť aj do problematiky. Niektoré pojmy, ktoré sú mne notoricky známe, jemu veľa nehovorili, no rýchlo našiel prienik, čo nám výrazne uľahčilo prácu.
Derňár: Priznám sa, že vôbec nie som psičkár. Mám rád hory a turistiku, no problematika výcviku psov mi bola cudzia. Nakoniec to však bolo aj dobre, pretože som knihu písal pre obyčajných ľudí. Povedal by som, že som ju tým poľudštil.
Kniha čitateľom približuje terminológiu Horskej záchrannej služby, prácu psovodov či priebeh akcií v horách. Komu je určená?
Filipko: Kniha je plná skutočných príbehov, a podľa mňa každý skutočný príbeh dokáže človeka osloviť. Či už je pekný, alebo nie. Zároveň spadá pod rozsiahly tematický záber, od hôr až po prírodné katastrofy, ktorý som si spočiatku ani sám neuvedomoval.
Derňár: Ja čítam knihy cez emócie. Potrebujem, aby ma rozosmiali alebo rozplakali. A táto kniha má veľa silných momentov. Napríklad časť, v ktorej mal Jakub Hectora ako šteniatko, je veľmi vhodná pre deti. Neskôr sa dej stáva dynamickým a dramatickým, takže deti by ho asi čítať nemali. Zároveň je to o Slovensku, o našich horách i ľuďoch, ktorí po nich chodia.
Tereza Nemcová
Jakub Filipko je profesionálny horský záchranár a kynológ z Liptovského Mikuláša. V Horskej záchrannej službe pôsobí takmer dvanásť rokov a spolu s kolegami zachránil desiatky ľudských životov. Hector bol prvým psom, ktorého Jakub vychoval a vycvičil. Príbehy zo svojej záchranárskej praxe pretavil do knihy Hector (2025), ktorá je jeho knižnou prvotinou.
Peter Derňár, slovenský spisovateľ, novinár a scenárista. Knižný debut zaznamenal v roku 2021 mrazivým trilerom Škrabot, po ktorom nasledovali trilery Kladivo (2022), Adam a Eva (2022) a spoločenský román Odchýlka (2025). Autorsky sa spolupodieľal na tvorbe knihy Hector.