Preklad umeleckej literatúry nie je prechádzka ružovým sadom. Nestačí vám vedieť jazyk, musíte sa ponoriť do textu v inom jazyku a cezeň do hlavy iného človeka a vytvoriť vo svojom svete a svojom jazyku nové dielo. S prekladateľkou a predsedníčkou združenia literárnych prekladateľov a redaktorov DoSlov sme sa rozprávali o preklade, Donovi Quijotovi a o tom, či prekladateľov nahradí umelá inteligencia.
Do akej miery môžeme preklad umeleckej literatúry považovať za svojbytný umelecký akt?
Umelecký preklad je jedinečným výsledkom tvorivej duševnej činnosti, a teda sa považuje za autorské dielo aj z pohľadu zákona. Z toho napríklad vyplýva, že preklad nemožno svojvoľne použiť (kopírovať, zverejňovať, predávať atď.) bez prekladateľovho súhlasu. A aj fakt, že za použitie prekladu by mal prekladateľ dostať primeranú odmenu.
Dnes sa do prekladov tlačí umelá inteligencia. Viem, že v rámci vydavateľských a autorských zmlúv niektoré vydavateľstvá zakazujú používanie AI pri preklade. Ako sa pozeráte na technologickú konkurenciu vy?
Umelá inteligencia generuje text na základe štatistickej pravdepodobnosti. Recykluje texty, ktorými sa predtým nakŕmila. Literárne umenie však spočíva v originalite myšlienok a spôsobu vyjadrenia. Každý spisovateľ chce vyniknúť jedinečným autorským hlasom a túži sa rovnako jedinečne prihovárať k čo najväčšiemu počtu čitateľov po celom svete.
Práve profesionálne prekladateľky a prekladatelia – odborníci na východiskový i cieľový jazyk, literatúru a kultúru, ale aj na tvorbu literárneho textu – garantujú, že všetky charakteristické vlastnosti diela zostanú v preklade v čo najväčšej možnej miere zachované.
To nám AI neurobí? Keď jej dám preložiť napríklad nejaký starý text, nepreloží ho s vôňou pôvodného textu a zachovaním dobovej štylistiky a slovníka?
AI sa bude vždy tváriť, že splnila zadanie, ale nikdy nič negarantuje a nebude niesť zodpovednosť. Pokojne si polovicu textu vymyslí, a keď ju pristihneme pri „halucinácii“, povie hups, pardón, a vygeneruje nový recyklát. Prekladateľ pozná svoje limity, môže sa špecializovať na literatúru určitého žánru, krajiny či obdobia.
Naproti tomu umelá inteligencia nikdy nepripustí, že na preklad nejakého textu nemá, nepovie nám, že tieto informácie nemá v databáze a musela by ich skonzultovať s odborníkom, alebo zájsť do knižnice a niečo si naštudovať. Nepôjde načúvať ľuďom v mestskej doprave a deťom na ihriskách, aby plasticky zreprodukovala reč postáv, neosloví básnika, aby spolupracoval na prebásnení veršov…
Barbara Sigmundová / Foto: Jozef Jakubčo / SME
Hovoríme tu o umeleckej literatúre, ale čo takto „letisková“ literatúra, teda knihy ako ľahké romance či iné schematické knižky?
Použitie umelej inteligencie v knižnom sektore je problematické pri akomkoľvek titule, pokiaľ nie sú zodpovedané nasledujúce otázky: Súhlasil autor originálu so strojovým prekladom? S akým korpusom textov pracoval jazykový model? Boli získané legálne so súhlasom autorov? Boli autori textov, na ktorých sa „učil“ tento jazykový model, primerane odmenení? Skontroloval a upravil vygenerovaný preklad človek, ktorý ho porovnával s originálom?
Je čitateľ upozornený na to, že preklad, ktorý si kupuje, vygeneroval stroj? Aj keby sme na všetky tieto otázky odpovedali kladne a všetko prebehlo transparentne, eticky a v súlade so zákonom (a už teraz vidíme, že sa to nedeje), malo by nás znepokojiť, že zavedenie umelej inteligencie do procesu prekladu spotrebnej literatúry výrazne naruší celý literárny ekosystém.
Skúsení prekladatelia náročných umeleckých diel sa totiž nezjavia len tak vo vákuu, aby párkrát za život preložili hodnotné knihy. Aj oni sa musia na niečom vytrénovať a niečím si zarábať. A tým „niečím“ je často práve preklad mainstreamovej beletrie a, samozrejme, spätná väzba od ešte skúsenejších ľudských odborníkov. Čím viac „ľahkej“ beletrie ponecháme strojom, tým menej profesionálov, a teda aj potenciálnych prekladateľov kvalitnej literatúry zostane aktívnych.
Technicky však text vygenerovaný AI aj tak musí nakoniec kontrolovať človek, nie?
Presne tak, ale nemôže to byť hocikto, musí to byť odborník, ktorý ovláda východiskový jazyk, aby vedel strojový preklad porovnať s originálom. A ak sa bavíme o literárnom texte a chceme v preklade preniesť aj jeho literárne kvality, potom by ten „kontrolór“ mal mať odbornosť a skúsenosti literárneho prekladateľa. Lenže kde takých expertov zoženieme, ak profesia literárneho prekladateľa zanikne?
Navyše, z výskumov už teraz vyplýva, že posteditovať, teda opravovať strojový preklad, predstavuje pre človeka oveľa väčšiu kognitívnu záťaž než preklad samotný, vytráca sa akýkoľvek pôžitok z tvorivej práce a výsledok je vždy na nižšej literárnej úrovni, než keby sa prekladalo od nuly. Výsledný text aj tak vyznie, akoby ho pozliepal doktor Frankenstein.
Budem diablov advokát. Ale tá AI sa aj v prekladaní zlepšuje, nie?
Ak ide o preklad textov, ktoré sú repetitívne, schematické, predvídateľné, tak určite. Čím viac kvalitných ľudských textov veľké jazykové modely absorbujú (zväčša ukradnú), tým budú schopnejšie napodobniť rôzne štýly a žánre. Otázne je, čo sa stane, keď bude priestor zamorený strojovými textmi, umelá inteligencia začne recyklovať vlastné recykláty a nebude si už pamätať, ako vlastne vyzeral text vytvorený človekom. Ostáva nám len dúfať, že literatúra to prežije – vďaka čitateľom a vďaka pár slabo plateným nadšencom, ktorí ju tvoria a prekladajú.
Zle platená práca?
Jednoduchá matematika – prekladateľ dostáva šesť až osem eur za stranu prekladu. Stranu priemerne náročného umeleckého textu preloží približne za hodinu. K tomu treba prirátať čas na prípravu – dôsledné prečítanie diela a hľadanie vhodných prekladateľských stratégií –, premýšľanie nad jednotlivými riešeniami, konzultácie, štúdium paralelných textov, kontextu a iných diel autora, ale aj opakované čítanie prekladu a neustále prehodnocovanie jednotlivých riešení.
Navyše, prekladateľ sa neraz bez nároku na honorár podieľa aj na propagácii knihy. Robí to však preto, že to považuje za svoje poslanie a verí v dôležitosť šírenia hodnotnej literatúry, nie preto, aby zarobil. Koniec koncov, naše prieskumy z posledných rokov ukazujú, že iba prekladom literatúry sa na Slovensku neuživí takmer nikto.
A ešte dodávam, že honoráre sa za ostatných dvadsať rokov prakticky nezmenili, takže prekladatelia dnes už prekladajú knihy nielenže popri inej práci, ale na úkor inej lepšie platenej práce, ktorú by so svojou kvalifikáciou nepochybne ľahko získali.
Pochmúrna perspektíva.
Slovensko má malý literárny trh, preto sa na ňom, pochopiteľne, nepredá toľko umeleckej literatúry a neuživí toľko profesionálnych literárnych prekladateľov ako vo väčších krajinách, no kultúrne krajiny rozumejú významu literárneho prekladu pre rozvoj jazyka, do ktorého sa prekladá, a nastavujú kultúrne politiky tak, aby mohli vychádzať aj nekomerčné, no umelecky hodnotné tituly.
U nás sa negatívne vyhliadky na chvíľu podarilo zvrátiť, keď vznikol Fond na podporu umenia, ktorý poskytoval štipendiá na preklad umeleckej literatúry do slovenčiny i zo slovenčiny.
Mnohých skúsených i začínajúcich talentovaných prekladateľov to motivovalo zostať v odbore. Prekladateľské štipendiá sú však dnes minulosťou a zdá sa, že aj celý Fond na podporu umenia, keďže ten teraz slúži na financovanie ohňostrojov na Malte a kaviarní v nákupných centrách.
Čo považujete pri práci na preklade za špecificky ľudské, čo mechanický preklad AI nezvláda?
Komplexné porozumenie textu na všetkých úrovniach, vrátane tej emocionálnej. Literárny zážitok spočíva aj v tom, čo nie je vypovedané, ale my to vytušíme a dokážeme sa na to napojiť, pretože máme skúsenosť s tým, čo to znamená byť človekom. A zároveň my ľudskí prekladatelia a prekladateľky máme vnútornú motiváciu podeliť sa o silu čitateľského zážitku s inými ľuďmi. Čím je tento zážitok neobyčajnejší, nepredvídateľnejší, zvláštnejší, o to viac ho chceme preniesť do našej domácej kultúry a jazyka, aby sme ich obohatili.
Nechajme teda umelú inteligenciu tam, kde momentálne je. Aký význam má prekladať knihy, ktoré už preložené boli? Pýtam sa preto, že patríte do úzkeho kruhu ľudí, ktorí sa pohybujú okolo prípravy nového prekladu Cervantesovho Dona Quijota.
Preklad Jozefa Felixa vznikol pred viac ako sedemdesiatimi piatimi rokmi. Hoci je veľmi kvalitný, jeho slovenčina prirodzene zastarala, a to môže dnešných čitateľov odrádzať. Ambíciou prekladateľky Evy Palkovičovej a aj nášho spoločného projektu je ukázať slovenskému čitateľstvu, že odkaz Cervantesovho románu, naopak, vôbec nezostarol.
Chceli sme preskúmať možnosti jeho sprítomnenia a oživenia. Práve literárny časopis nám umožnil pustiť sa do tohto dobrodružstva postupne, po kapitolách, a s vedomím, že projekt sa môže slobodne vyvíjať akýmkoľvek smerom, ale sa aj kedykoľvek zastaviť, bez tisícstranového záväzku na krku.
To sa tak slovenčina od čias Jozefa Felixa zmenila?
Vy by ste rozumeli slovám ako „drievny“ alebo „kročkavý“ bez toho, aby ste sa museli pozrieť do slovníka? No nejde tu len o modernizáciu lexiky. Od polovice minulého storočia, keď prekladal Felix, pribudlo veľké množstvo kritických vydaní Dona Quijota, ktoré ponúkajú nové pohľady na jeho čítanie. Dnes máme na pár klikov dostupné rôzne odborné pramene či konzultácie so zahraničnými cervantistami, pred pár rokmi vyšiel aj veľmi presný vnútrojazykový preklad do súčasnej španielčiny, a to všetko môžeme pri novom preklade využiť.
Je slovenčina dostatočne bohatá na takéto diela?
Práve preklad ukazuje, že slovenčina je plnohodnotný, bohatý jazyk, s ktorým sa dá pracovať aj na tých najzložitejších dielach. A rôzne preklady toho istého diela môžu odhaliť aj rôzne úrovne originálu. Don Quijote je prototyp moderného románu a patrí k najprekladanejším knihám na svete. V mnohých krajinách vychádza opakovane v rôznych prekladoch aj s krátkym časovým odstupom, pričom jednotliví prekladatelia volia aj celkom odlišné prístupy k textu.
Bola by škoda, keby sme na Slovensku ostali pri jednom preklade. Veď nový preklad celého románu by bol nepochybne veľkou literárnou udalosťou, ktorá by podnietila opätovné čítanie, inšpirovala k ďalším diskusiám a umožnila nahliadnuť na zdanlivo notoricky známe dielo úplne novou optikou.
Momentálne máme jedinečnú šancu ho zrealizovať. Máme dve skvelé odborníčky – Evu Palkovičovú v úlohe prekladateľky a Paulínu Šišmišovú v úlohe odbornej redaktorky a komentátorky – ktoré sa Donovi Quijotovi venujú desiatky rokov. Už len nájsť vydavateľstvo, ktoré by nazbieralo dostatok odvahy pustiť sa do takého rozsiahleho projektu.
Máte vy sama niekedy pocit, že by ste niektoré veci, postoje, názory, povedali inak než autor alebo jeho postavy?
Úlohou prekladateľa je preniesť sa cez úskalia jazyka. Vedieť rozlíšiť, ktoré vyjadrovacie prostriedky sú typické pre daný jazyk či región, a ktoré sú špecifické pre daného autora, dielo či postavu. Aj keď sa nestotožňujem s názormi postáv či pohľadom autora, podpisom prekladateľskej zmluvy sa zaväzujem, že budem slúžiť jeho dielu, pristupovať k nemu s rešpektom a nebudem ho svojvoľne „vylepšovať“. A ak sa mi nejaké dielo protiví, alebo ma nezaujíma, preklad nevezmem.
Miera rešpektu k originálu je však aj kultúrna záležitosť, ktorá sa v jednotlivých krajinách líši. Je pomerne známe, že napríklad v anglofónnych krajinách sa k prekladu pristupuje omnoho voľnejšie, neraz sa vypustia či prerobia celé kapitoly tak, aby boli pre čitateľa cieľového textu „stráviteľnejšie“ a kniha sa lepšie predávala. Malo by sa to však vždy diať s vedomím a súhlasom autora.
Aká budúcnosť čaká prekladateľov?
To naozaj netuším. Ale zdá sa mi absurdné, aby o budúcnosti literatúry a vôbec akejkoľvek ľudskej činnosti rozhodovali veľké technologické firmy. Samozrejme, že sa snažia pretlačiť umelú inteligenciu do všetkých oblastí života, keď na nej zarábajú. Benefity jej používania sú však v mnohých prípadoch sporné a obávam sa, že v dlhodobom horizonte prevážia nežiaduce následky – kolaps celých hospodárskych odvetví, oslabenie našej schopnosti kriticky myslieť či zbytočná environmentálna záťaž. Nepýtajme sa teda, či prekladateľov (alebo akýchkoľvek iných profesionálov) nahradia stroje, ale kto by to vlastne chcel, s akým zámerom a aké to bude mať následky.
Martin Kasarda
Barbara Sigmundová
vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo so zameraním na anglický a španielsky jazyk. Pôsobí ako prekladateľka na voľnej nohe a kultúrna manažérka. Prekladá súčasnú hispanofónnu a anglofónnu prózu – napríklad J. L. Borgesa, J. Barnesa, N. Kraussovú a ďalšie. Okrem toho je predsedníčkou občianskeho združenia prekladateľov DoSlov a redaktorkou časopisu Verzia zameraného na svetovú literatúru v preklade.
