V zimný večer vošiel do naprataného parížskeho kníhkupectva Laurent Mauvignier, čerstvý laureát francúzskej literárnej ceny Goncourt. Prišiel rozprávať o svojom štvorgeneračnom románe Prázdny dom (La Maison vide), spomienkach na detstvo a o písaní. Pri odpovediach na otázky vyslovoval slová pomaly, ukladajúc ich do viet, nad ktorými paralelne rozmýšľal, aby bol verný sám sebe, svojej pravde. Díval sa do publika, ale jeho pohľad bol otočený aj do vlastného vnútra, hľadajúc čo najtesnejšie prieniky medzi tým, čo si myslí, na čo myslí, a tým, čo chce povedať, čo povie.
Písanie musí autora valcovať
Hovoril o túžbe vydolovať zo seba takú knihu, ktorej napísanie sa javí ako nemožné, tvrdiac, že len čo vieme, čo chceme napísať, začína to byť parodické. Pri snahe mať písané texty pod kontrolou zabraňujeme dobrodružstvu písania. Písanie ho musí valcovať, ako burina prerastať zo všetkých strán, potrebuje sa dostať do bodu, keď sa text naňho pozerá. „Je to tanec, je to spev, pôvab, hudba, je to kráčanie na lane.“ Ak pri písaní robíme všetko vedome, kniha sa stáva nepotrebnou. „Kniha musí písať knihu, vytiahnuť ju, ako zjavenie, zo svojej ničoty.“
Pri písaní, nie túžbe písať, ale pri skutočnom písaní, treba skočiť, hovorí Laurent Mauvignier a tvrdil to aj George Perec. Belgická spisovateľka Amélie Nothomb, keď píše, lieta. „Áno, objavila som cvičenie, ktoré umožňuje vzlietnuť: treba sa vnútorne nastaviť, zaujať správny uhol a primeranú vzdialenosť a rozbehnúť sa. Doslova sa rozbehnúť: vrhnúť sa hlavou dolu do priepasti. Vidieť let prichádzať a mávať krídlami, nie z rozmaru, ale preto, aby človek nenarazil… najdôležitejší je rytmus.“
Treba nielen vzlietnuť, ale trepotajúc krídlami neustále dávať pozor na možné pády. A presne tento proces nazýva štýlom: súhrn techník, ktorý si každý skutočný autor osvojí, aby zabránil svojim vetám padnúť.
Rainer Maria Rilke, a vieme, že aj mnohí iné spisovatelia a spisovateľky, hovoril, že písanie musí byť otázkou života a smrti, Treba riskovať, ísť s kožou na trh, nechať si tú kožu spáliť, roztrhať, myslieť len na dych, krok a tempo svojich viet, robiť z nich hudbu, vytvárať tichá. Slová musia dýchať, musí medzi nimi prefukovať vánok, niekedy viať vietor, duť severák. „Cítiť tlak Niagarských vodopádov a keď treba, zmeniť ich tempo na kvapkanie vodovodného kohútika. Pracovať na svojej sile zdržanlivosti.“ (Amélie Nothomb)
Aby človek mohol vzlietnuť, musí sa odľahčiť, nebrať so sebou žiadnu zbytočnú záťaž. Vedieť rozlíšiť detail potrebný od nepotrebného, slovo silné od slova zavadzajúceho. Predtým ako ráno zasadne za stôl, si Amélie Nothomb pomyselne povzdychne, že sa opäť treba vydriapať na kríž.
Fikcia ako útočisko
Laurent Mauvignier, spisovateľ, ktorý vyrastal v oblasti Tourraine, chorľavý chlapec z rodiny s piatimi deťmi, otcom smetiarom a matkou upratovačkou, trávil všetok voľný čas pri knižkách, dospieval pri Bedároch Victora Huga, obdivne vzhliadal k Marguerite Durasovej, žil v literárnom svete, ktorý ho uzatváral a zároveň oslobodzoval.
Keď mal šestnásť, jeho otec spáchal samovraždu. Dlho nedokázal vysloviť slová smrť môjho otca. Do písania románu La maison vide (Prázdny dom) šiel s obavami, čo mu ostane, keď na svetlo sveta vynesie intimitu svojich spomienok z detstva, pretože minulosť podľa neho neexistuje, pamäť a spomienky sú vždy v čase prítomnom. Fikciu zvolil ako útočisko, ktoré mu pomohlo povedať to, čo povedať chcel.
„Spisovateľ by nemal byť skromný, mal by však písať s pokorou.“
Laurent Mauvignier hovorí o hľadaní svojho vlastného hlasu, o tom, že nestačí chytiť sa toho, čo človeku príde na um, ale treba sa snažiť uchopiť to, čo prichádza dodatočne. Aby si človek vytvoril svoj vlastný vzťah k jazyku, treba veľa, veľmi veľa, čítať. Používať slová všetkých, slová, ktorým rozumejú všetci, ale používať ich svojím vlastným spôsobom. Zanietene hovorí o túžbe napísať 50 strán o nožíku a zemiaku. V očiach mu hrajú iskry pri predstave, čo by mohol rozprávať nožík a čo všetko zažil zemiak, a kdesi za tým nadšeným pohľadom v mysli rozvíja nekonečné príbehy, o ktorých by mohla rozprávať zoschnutá zemina na zemiaku.
Keď Laurent Mauviginier odchádza z domu, zvykne sa rozlúčiť aj so všetkým tým naoko nehybným, čo za zatvorenými dverami necháva. Tak ako aj predmety majú svoju dušu a všeličo si medzi sebou rozprávajú, aj čas a jeho plynutie je živou hmotou. Madame Bovary je preňho rovnako živá a v jeho živote prítomná, ako ľudia, ktorých stretá na ulici. Je presvedčený, že pri životnom rekapitulovaní, postavy z prečítaných kníh môžu byť v našej pamäti a životoch pevnejšie ukotvené ako niektorí ľudia, ktorí naším životom reálne prešli.
Ovocie je vernejšie ako kvety
Paul Cézanne vravel, že ovocie je vernejšie ako kvety, ktoré rýchlo odkvitnú. Za pravdu by mu dal aj Jacques Brel, že radšej bonbóny, keďže kvety sú périssables (pominuteľné). Ovocie mu rozprávalo o poliach, sadoch, daždi a včelách, o hmyze, západoch a východoch slnka, o rannej rose a večernom chlade. Cézanne všetkým tým príbehom načúval a preto ovociu pri maľovaní rozumel.
Ako skok padákom, o ktorom hovorí Laurent Mauvignier, let s trepotom krídel, o ktorom hovorí Amélie Nothomb, Paul Cézanne si spoza maliarskej palety do brady mrmlal, že keď je človek maliar, musí plávať vo farbách. Cukornička nás vie naučiť toľko o nás samých a našom umení ako napríklad Chardin alebo Monticelli.
Gauguin v maľbe hľadal dutý zvuk bretónskych drevákov na dlaždiciach, Cézanne tvrdil, že prírodu treba vnímať tak, ako ju nikto iný pred nami nevidel. Laurent Mauvignier si v svojej pracovnej taške nosí zo pätnásť spisovateľov a spisovateliek, pretože, ako vraví, na to, aby spisovateľ bol spisovateľom, nestačí veľa čítať, ale cez knihy spisovateľov, ktorých číta a ku ktorým sa vracia, si tvorí svoje pracovné náradie: „Ľudí kvári myšlienka, že musia niečo vypovedať. Netreba nič vypovedať, treba niečo spraviť. Treba konať, nie hovoriť. Zakiaľ chceme niečo povedať, nekonáme. Keď konáme, začíname čosi aj vypovedať; ak máme čo povedať, povie sa to samo.“
Mária Danthine Dopjerová