Noah Charney, Svetlana Slapšak: Slovanské mýty (prel. Martina Fedorová, Slovart2025)
Baba Jaga, ale aj Libuša, škriatkovia či upíri a vlkolaci, vodníci a rusalky sú ústrednými postavami publikácie, ktorou sa historik umenia Noah Charneyhio a klasická filologička a antropologička Svetlana Slapšak rozhodli priblížiť nie veľmi známy svet slovanských mýtov.
V úvode svojej knihy píšete, že v angličtine vyšlo pozoruhodne málo kníh o slovanskej mytológii, legendách a bohoch. Čím si to vysvetľujete?
Svetlana Slapšak: Často citujem svojho učiteľa Milana Budimíra, ktorý hovorieval: Slavica non leguntur – slovanské jazyky sa nečítajú. Dôvodom je kultúrna politika, ktorá bola závislá od politiky predovšetkým v 19. storočí. Na druhej strane tu, žiaľ, máme, centro-slovanský nacionalizmus a zvnútra prehnané rusofilstvo. Nájsť v tomto rovnováhu nie jednoduché. K zjavnej nespravodlivosti voči Slovanom („the slaves“) prispieva i prax – rozšírená v stredoveku i neskôr –, ktorá spočívala v tom, že Slovania najmä z Balkánu boli zavlečení do otroctva, aby pracovali na západných stavbách – napríklad v Benátkach.
Do určitej miery hrá úlohu schizma medzi východným a západným kresťanstvom, ktorá rozdelila aj samotných Slovanov. Ale existovalo aj panslávske hnutie, ktoré, aspoň v prvej fáze, nebolo zaťažené ruským imperializmom a ktoré nadväzovalo na myšlienky nemeckých intelektuálov predchádzajúcej generácie (začiatok 19. storočia).
Potom tu máme juhoslavismus, snahu o politické a kultúrne zjednotenie južných Slovanov, ktoré sa však neskôr skontaminovalo rasistickými postojmi k neslovanským balkánskym etnikám.
V určitom zmysle boli Slovania „kultúrnymi obeťami“ západného romantizmu. A dnes, keď je mier Európy zničený Slovanmi zabíjajúcimi Slovanov (ruská vojna proti Ukrajine), je rozkol medzi Slovanmi smrteľnejší než kedykoľvek predtým…
O histórii a živote Slovanov vpredkresťanskom obdobínejestvuje veľa písomných odkazov, z ktorých by sa dal vyskladať celistvý obraz náboženského života slovanských spoločností. S akými písomnými zdrojmi slovanskej proveniencie ste narábali pri zostavovaní vašej knihy predovšetkým? Do akej miery boli údaje v nich relevantné pre tému vašej knihy?
Svetlana: Predtým, ako sme začali zostavovať našu knihu, sme s Noahom zasvätili množstvo času štúdiu. Rozhodli sme sa vychádzať najmä z rozprávok a epickej poézie, ktoré predstavujú hlavné zdroje pre rekonštrukciu mýtov a ktoré sme čítali s neustálym odkazovaním na index ATI (medzinárodne uznávaný katalóg a klasifikačný systém ľudových rozprávok a príbehov). Noah sa zameriaval na štúdium literárnej recepcie a preklady z angličtiny a francúzštiny.
Ja som sa sústredila na akademický výskum slovanských mýtov v slovanských jazykoch, filologické práce a folklórne zbierky – čítam vo všetkých slovanských jazykoch. Najťažšia časť spočívala vo výbere, keďže sme boli limitovaní rozhodnutiami vydavateľa. Rozhodli sme sa pre hybridný prístup – skombinovali sme literárne verzie najznámejších slovanských mýtov a doplnili ich o odborné komentáre.
Na knihe sme pracovali spoločne, nebola medzi nami striktná deľba práce, a preto v knihe ani nie sú dva rozdielne autorské štýly. Dostupné údaje o živote Slovanov sú v tých najstarších prameňoch pomerne jasné a jednoznačné a potom sa postupne v neskorších obdobiach vplyvom ideológií zahmlievajú – čo je veľmi zaujímavý proces, ktorý čiastočne odpovedá aj na vašu prvú otázku.
S akými písomnými zdrojmi inej ako slovanskej proveniencie ste narábali pri zostavovaní vašej knihy predovšetkým?
Noah Charney: Existuje množstvo kníh o mytologických bytostiach slovanského pôvodu, o ktorých si väčšina ľudí ani neuvedomuje, že sú pôvodom slovanské. Knihami o upíroch by ste zaplnili knižnicu. Dobrými príkladmi sú kniha Nicka Grooma TheVampire: A New History (Upír – Nová história) a kniha Christophera Fraylinga Vampyres: Lord Byronto CountDracula (Upíri – Od lorda Byrona ku grófovi Draculovi). Za upírmi nasledujú vlkolaci. Okrem nich do širšieho povedomia mimo slovanských krajín vošla už len Baba Jaga. Tiež som veľkým obdivovateľom kníh britskej historičky Mariny Warnerovej, ktoré sa venujú rozprávkam vo všeobecnosti a tomu, ako im rozumieť zo sociologického hľadiska.
Odlišuje sa mytológia Slovanov podľa územia, v ktorom sa nachádzali (južní, východní, severní, západní)?
Noah: Áno a to ju jednak robí komplikovanou a zároveň to vysvetľuje, prečo nie je taká známa ako napríklad antická alebo severská. Nie je prehľadne usporiadaná v zmysle tento boh sa rovná táto schopnosť alebo sféra vplyvu. Rôzne slovanské diaspóry majú pre jednotlivých bohov rôzne mená a tí často pokrývajú viaceré sféry vplyvu. Bolo by pekné, keby sa dalo povedať, že Perún je slovanský Jupiter, ale tak to proste nefunguje. Slovanská diaspóra je obrovská a rozmanitá, takže nečudo, že príbehy sa naprieč časom a regiónmi menili.
Do akej miery je vaša predstava o slovanskej mytológii fikciou a do akej miery je vcelku realistickým obrazom duchovného či náboženského života Slovanov pred prijatím kresťanstva?
Noah: Kniha je podľa nášho najlepšieho vedomia a súčasného stavu výskumu historicky presná, takže ju určite možno využiť i ako učebný či výskumný materiál. Jedinou výnimkou je to, že sme nanovo spracovali a napísali osem mýtov, z ktorých každý uvádza jednu kapitolu. Tie sú samozrejme fikciou. Zvyšok je to najlepšie, čo ako bádatelia dokážeme ponúknuť, čo určite nie je také presné, ako by sme si želali. O Slovanoch v predkresťanských časoch existuje totiž len málo zdrojov a tieto zdroje často písali ich nepriatelia alebo aspoň ľudia, ktorí ich vnímali ako „iných“ a potenciálne nebezpečných.
Čo sa dá usudzovať o duchovnom a spoločenskom a politickom atď. živote Slovanov na základe ich mýtov? Vzniká vierohodná vzorka predkresťanskej spoločnosti?
Svetlana: Mýty neodrážajú „pravdy“ o raných Slovanoch, ale dávajú nám pomerne jasnú predstavu o tom, s čím sa Slovania v skutočnom borili – kmeňové nepriateľstvá, rodové napätie, prírodné katastrofy, ľudská bezmocnosť a zlyhania. Zároveň však svedčia aj o ľudskej schopnosti vzdorovať nepriazňam osudu – napríklad humorom. Obsahujú aj rozsiahlu vrstvu kolektívnej pamäti, fantázií a snov: práve táto časť duchovného života Slovanov je v globálnom kontexte mimoriadne pôsobivá, napríklad šamanizmus – hoci vieme, že ten rozhodne nie je výlučne slovanský.
Ako reagovali pokresťančené slovanské spoločnosti na predchádzajúce slovanské mýty, legendy, bohov a hrdinov…?
Noah: Krátka odpoveď (dlhšiu nájdete v knihe) je, že kresťanstvo a slovanské pohanstvo sa zlúčili. Pohanské božstvá, hrdinovia a tradície sa premiešali s kresťanstvom a vytvorili verziu kresťanstva, ktorá v sebe nesie prvky slovanského pohanstva. Svätá Paraskeva alebo aj svätá Petka (Saint Friday) je dobrým príkladom. Piatok bol dňom zasväteným ženskej práci a ženskej plodnosti, teda sfére vplyvu pohanskej bohyne Mokoš. Svätá Petka bola kresťanskou sväticou, ktorá v ľudovej tradícii vystupovala ako ochrankyňa žien a pôrodu, čím vlastne prevzala úlohu Mokoš.
V texte knihy aj v Bibliografii a Poznámkach citujete a spomínate množstvo publikácií, kde sa nachádzajú zmienky a texty o slovanskej mytológii. Ktoré z nich považujete za najhodnovernejšie, a ktoré sú skôr poplatné dobovým záujmom a cieľom (napríklad pri formovaní moderných národov a hľadaní odkazov na slávnu minulosť)?
Svetlana: V skutočnosti tu prebieha jemná hra medzi históriou, etnografiou, antropológiou, filológiou, historickou lingvistikou a mythurgiou (môj pojem pre vytváranie mýtov), v ktorej sa prelínajú teoretické, metodologické a naratívne linky, ale aj nevyhnutná kritika a odmietnutie. Jednou z najinšpiratívnejších bola určite Marija Gimbutas, na druhej strane Milan Budimir, geniálny juhoslovanský etymológ a paleobalkanológ.
Medzi tými, ktorých som nezmienila, je Radoslav Katičić, pretože jeho mytologické konštrukcie sú silno poznačené chorvátskym nacionalizmom, a teda celkom nepoužiteľné. Naopak, veľkolepé dielo Alfonza Muchu predstavuje mýtickú verziu Slovanov, ktorá sa nesie v duchu rovnosti a panslávskeho humanizmu – a je symbolickým i v inej rovine: slovanský umelec sa vo Francúzsku preslávi svojím úžitkovým, pominuteľným umením (plagáty či dekoratívne predmety) a potom sa vráti domov a pustí sa do monumentálnych malieb s tými najvyššími ambíciami a širokým tematickým záberom.
Jestvujú aj súveké odkazy na slovanské mýty a ich hrdinov v iných jazykových prameňoch?
Svetlana: Samozrejme, od Marguerite Yourcenarovej po Dubravku Ugrešićovú. Dubravka zomrela, práve keď sme finišovali našu knihu a nemohla si ju už prečítať… Jej kniha Baba Jagazniesla vajce (OZ FACE) bola jednou z mojich najosobnejších inšpirácií pre túto knihu, ďalej Katherine Arden a jej séria TheWinternightTrilogy, knihy Uprooted (Vestínuhvozdu, Host) a SpinningSilver (V zajetízimy, Host) od Naomi Novik, Séria o Zaklínačovi, kniha Deathless(Nesmrteľný) odCatherynne M. Valenteovej. Zdá sa, že sa z toho stáva trend!
Sú pramene o slovanských mýtoch a božstvách podobné/porovnateľné s prameňmi napríklad o antických či severských mýtoch?
Noah: Mimo slovanských jazykov je prameňov o slovanských mýtoch oveľa menej než o iných mytológiách. V ruštine ich je množstvo, ale ostatné slovanské krajiny sa štúdiu vlastných mýtov a publikovaniu o nich venujú oveľa menej, než by si človek myslel. V angličtine ich je prekvapivo málo. Možno to súvisí aj s tým, že v období socializmu, ktorým prešli mnohé slovanské krajiny, sa mytológiám nevenovala taká pozornosť. Slovanské mýty rozhodne neprenikli do popkultúry spôsobom, akým sa to podarilo antickým a severským, ak opomenieme upírov a vlkolakov.
Vybadali ste v slovanskej mytológii odkazy/inšpirácie/paralely s antickými alebo severskými modelmi? Sú v slovanskej mytológii podobní bohovia a hrdinovia ako v antickej alebo severskej? Má slovanský Perún porovnateľné postavenie ako Zeus alebo Odin? Iľja Muromecako Herakles…?
Noah: Dali by sa nájsť paralely, ale nie úplne presné, keďže slovanskí bohovia môžu mať v rôznych kontextoch rôzne mená, príbehy, vlastnosti aj sféry vplyvu. Takže dávať znamienko rovná sa medzi slovanského boha a boha inej kultúry nefunguje veľmi dobre. Môže to byť mätúce, keďže sme zvyknutí na model – Boh X má vlastnosti X a je bohom pre oblasť X, čo je síce elegantné, nuž, ale nie je to slovanské.
Ako sa tieto porovnateľné postavy odlišujú?
Svetlana: Medzi gréckou a slovanskou mytológiou je očividný rozdiel – v starovekom Grécku je oveľa menej rozprávok. Dobrým príkladom využitia bohatej mytológie na vytvorenie novej, miešanie veľmi starých a nových prvkov a ich následné použitie aj na účely štátne je rímska mytológia. Otázkou vždy zostáva, do akej miery ide o skutočné paralely, a do akej o vplyvy spôsobené presunmi a kontaktmi medzi kultúrami.
Slovania sa s kresťanstvom stretli približne v tom istom čase, keď sa k nim prostredníctvom byzantskej tradície dostávali aj antické mýty v literárnej podobe. Pri tejto téme často zabúdame na jeden dôležitý fakt. Do slovanských jazykov bol Nový zákon preložený priamo z gréckeho originálu, zatiaľ čo západná Európa ho prekladala cez latinský preklad gréčtiny. Toto zanechalo v slovanských jazykoch pozoruhodné črty predovšetkým v podobe kalkov, prevzatých slov a syntaktických štruktúr a zároveň rozvíjalo abstraktnú slovnú zásobu.
Zrejme podobne ako v iných historických národoch a kultúrach aj slovanský panteón je do istej miery odrazom dobových interpretácií prírodných javov a základných civilizačných otázok (vznik sveta, života, zrodu života, smrti, posmrtného života…). Sú si tieto mytológie podobnéalebo sa odlišujú? A ak sa odlišujú, sú to zásadné rozdielyalebo skôr nuansy?
Svetlana: Národné a dobové vrstvy sú ľahko rozpoznateľné – ako ukazuje aj moderný koncept pomyselných spoločenstiev. Všetky tieto sú si podobné alebo lepšie povedané podobné idei národného štátu. Naopak, etiologické a kozmologické mýty sú krásne diverzifikované a dokazujú, že každá sociokultúrna skupina je rovnako schopná predstavovať si, snívať a vytvárať techniky slúžiace na interpretáciu alebo dokonca sprístupnenie iných duchovných dimenzií, ak sa jej teda podarí vyhnúť sa cenzúre, ideologickej represii a násilným unifikačným tendenciám.
V čom sú slovanské mýty jedinečné v porovnaní s inými mýtmi? Vy spomínate najmä odlišné postavy upírov a vlkolakov, ktorým aj venujete samostatné kapitoly.
Svetlana: Ako som už naznačila, dôležitú úlohu pri vytváraní mýtov alebo mythurgii zohráva jazyk a kontakt medzi jazykmi. Paradoxne miešanie mýtov vedie k väčšej jedinečnosti a originalite. Niečo také ako čistota mýtov neexistuje, a niekedy tie mýty s najväčším vplyvom sú práve tie, ktoré vznikli miešaním– napríklad taký upírje zhlukom histórie, prosopografie, dávnovekých predstáv o podsvetí a dušiach mŕtvych, šamanského chápania krvi, rituálov aj techník… Je to naša tak trochu úbohá potreba všetko klasifikovať, čo nás vedie k tomu, že mýty označujeme národnými menami, ktoré sú pritom o tisíce rokov mladšie než samotné mýty.
Len keď si toto uvedomíme, môžeme približne definovať mýty podľa ich pôvodu. Áno, les v slovanských mýtoch je iný ako džungľa v tých indonézskych, liečivé rastliny sú rozdielne, drogy sú rozdielne, symbolizmus je rozdielny a spoločných prvkov by sme našli len málo. Ale štruktúra je často prekvapivo porovnateľná, čo nám pomáha pochopiť chýbajúce elementy mythurgií.
Čo vás najviac prekvapilo pri spracovávaní témy slovanských mýtov?
Noah: Na začiatku ma veľmi prekvapilo, ako málo dostupných zdrojov existuje mimo ruštiny a niektorých pomerne starých srbských a chorvátskych kníh. Pri takej obrovskej kultúrnej skupine by si človek pomyslel, že bude viac materiálov. Ďalším prekvapením pre mňa bolo, že upíri a vlkolaci boli pôvodne to isté monštrum!
Štruktúra vašej knihy pozostáva z fiktívnej (mytologickej, literárnej…) línie, na ktorú nadväzuje faktická kapitola, ktorá dáva do vecného, historického kontextu zobrazovaný jav (upíri, vlkolaci, Perún, Libuša, vodník…). Opačné poradie (fakt potom fikcia) by zrejme oslabilo účinok mýtickej zložky vašej knihy. Čo od takejto štruktúry očakávate?
Noah: Táto štruktúra má navnadiť čitateľa pútavým príbehom a potom prejsť k vysvetleniu všetkého, čo potrebujú vedieť o témach a bytostiach, ktoré sa v príbehu objavujú, a o ich širšom kontexte. Keď kniha prvýkrát dorazila k nám domov, moja desaťročná dcéra si ju uchmatla (pretože ako predmet je krásna, plná pútavých ilustrácií) a ja som si pomyslel, že si prečíta tých osem prerozprávaných mýtov a tým sa to skončí, a aj to by som považoval za úspech. Na moje prekvapenie prečítala všetko vrátane esejí. Takže príbehy majú úlohu zaháčkovať čitateľa –môžu sa čítať aj samostatne, ale podstatou sú kapitoly, ktoré nasledujú po nich.
Aký bonus malo pri písaní knihy, že pochádzate z odlišných kultúrnych a jazykových okruhov?
Noah:Svetlana je jednou z mojich hrdiniek. Patrí k výnimočným ľuďom na tejto planéte a pravdepodobne je jednou z najpoprednejších odborníkov na slovanskú mytológiu (a klasickú mytológiu vo všeobecnosti) na svete. Vždy som s ňou chcel urobiť nejaký spoločný projekt.
Ona bola tá, ktorá materiál poznala do hĺbky, takže mojou úlohou bolo pomôcť podať ho spôsobom, ktorý bude pútavý pre anglofónne a medzinárodné publikum. Žijem v slovanskej krajine, Slovinsku, viac ako desať rokov a všetko sa mi tu zdá zaujímavé, ale musím sa mnohému učiť – sám alebo od ľudí ako Svetlana. Je reprezentujem primárne publikum knihy, ktoré nebude dopredu oboznámené s materiálom. Myslím, že výsledkom je dokonalá rovnováha.
Svetlana: Dovoľte mi odpovedať formou anekdoty, príbehom našej knihy. O knihe o slovanskej mytológii vydanej v Thames&Hudson som zo svojej akademickej a kultúrnej pozície mohla len snívať. Ale Noah so svojím postavením renomovaného autora na Západe, komunikačnými schopnosťami, literárnym talentom – ale predovšetkým svojou schopnosťou konceptualizácie, to mohol dokázať.
Oboch nás je navyše ťažké jednoznačne zaradiť podľa pôvodu – Američan a Srbka, obaja žijúci v Slovinsku, kde si nás našla láska a prikovala nás k našim partnerom… Je to skutočne rovnocenná spolupráca naprieč jazykmi a kultúrami, ktorá môže slúžiť ako model toho, ako pristupovať ku propagácii slovanských kultúr.
Róbert Kotian
Za preklad ďakujem Veronike Sebechlebskej
Noah Charney, Svetlana Slapšak: Slovanské mýty (prel. Martina Fedorová, Slovart2025)