Postaviť nové a luxusné kníhkupectvo v čase, keď mnohí ľudia vôbec nečítajú, je odvážny počin. Ak ho postavíte dokonca v lese, kam sa dostanete iba MHD alebo peši, či na bicykli, môže to vyzerať ako „blbosť“. Ak však vnímate toto kníhkupectvo ako jeho staviteľ Alojz Hlina, teda ako chrám knihy, vyzerá to inak.
Na bratislavskej Železnej studničke máte niekoľko projektov, počnúc železničným domčekom a Labutím pavilónom končiac. Čo všetko v tomto priestore plánujete prevádzkovať a v akom stave sú tieto projekty?
Čo by dalo iné hlavné mesto v Európe, keby malo k dispozícii taký klenot, akým je lesopark a tak blízko k centru mesta. To je obrovské bohatstvo a mňa mrzí, aký je jeho súčasný stav. My začíname dole železničným domčekom – nad ním je ešte jeden objekt a tam chceme robiť stredisko pre deti. Mala by tam byť aj detská psychiatrička, pediatria, ambulancie fokusované na zdravotný stav detí aj na duševné problémy. Pre 20. storočie bola typická pandémia rakoviny, v tomto storočí je to pandémia psychosomatiky, choroby zo stresu.
Celú lokáciu Železnej studničky chceme koncipovať ako kúpele – Piešťany sú na pohybové choroby, Smrdáky na kožné, Bratislava bude kúpeľné mesto na liečbu psychosomatiky. Naša predstava je, položartom hovorím, že sem budú chodiť ľudia z celého sveta liečiť sa – veď niekedy musíte vedieť aj snívať, že vytvoríme priestor, kde nájdu pokoj a rovnováhu. Na toto sa chceme sústrediť, také pobytové, zvukové, slnečné kúpele a do toho nakombinovať aj aromaterapiu, hipoterapiu či kanisterapiu.
Počítate aj s ponukou ubytovania?
Nie, naši návštevníci budú bývať v meste a prídu sem – nie je to ďaleko. Zmeral som si to – na bicykli sa sem viem dostať od prezidentského paláca za nejakých osem, deväť minút. Nikto nevymyslel lepší liek na vyhorenie ako prechádzku prírodou. Z mlyna Klepáč chceme urobiť základňu pre deti z celého Slovenska – keď prídu na výlet do Bratislavy, budú tam môcť prespať a stadiaľ vyrážať na výlety do mesta aj okolia. Čiže ide o železničný domček plus objekt nad ním, Klepáč a tento objekt, kde boli kedysi Ferdinandove kúpele, my to nazveme Bratislavské kúpele – Železná studnička.
Na tomto mieste bude reštaurácia, knižný Labutí pavilón…
A ešte kaplnka, teda tri objekty.
Reštaurácia má byť ziskováa teda zarobiť aj na kníhkupectvo?
To môžeme chcieť, ale rozhodne zákazník.
Na kníhkupectve tu v lese asi nezarobíte.
Ak bude niečo ziskové, tak zrejme reštaurácia. Čo sa týka kníhkupectva, tomu nikto nemusí veriť, ale ja som knihe vďačný naozaj za veľa a chcem jej to vrátiť. Teraz takto knihe vraciam, za čo jej vďačím.
Za čo vďačíte knihe?
Za veľa. U nás doma nebol magickejší zážitok, ako si večer ľahnúť do postele a čítať. To bolo od detstva. Dvakrát som bol vyhlásený za najlepšieho detského čitateľa námestovskej knižnice. Môj brat takisto. Mama mala dohodu s predavačkou v námestovskom kníhkupectve, ktorá jej požičala novú knihu a mama ju na druhý deň priniesla prečítanú. Tam sa vytvoril môj vzťah ku knihám.
Moja mama bola na tom v Mikuláši takisto.
Niekedy som veľmi veľa čítal, aj jednu knihu za noc, nešiel som skôr spať. Teraz je to horšie. Kniha vás vytvára, vďačím jej za to, že som tu, že som zdravý, že mám spokojnú šťastnú rodinu…
Čítajú aj vaše deti?
Čítajú, my sme ich k tomu viedli, majú veľa kníh, ale zrejme nečítajú toľko, ako som čítal ja.
U nás je to podobne, ja som však mal obrovské šťastie, že keď sa naučili čítať, prišiel Harry Potter. Som vďačný pani Rowlingovej, lebo ona v tom čase priviedla množstvo detí k čítaniu. Potom prešli k Tolkienovi, Sapkowskému, ale začalo sa to u Harryho Pottera. Čítali ste dievčatám, keď boli malé?
Tu musím férovo priznať, že to robila manželka. Občas „vyšla služba“ aj na mňa, ale väčšinou im čítala manželka.
Aké knihy ste im čítali?
Asi primerane veku, k čomu ich to v tom čase ťahalo. Dnes keď vidím nejakú medicínsku knihu, kúpim ju aj staršej dcére, detskej psychiatričke. Keď boli dievčatá menšie, chodili so mnou do kníhkupectva, tam som povedal, že si idem vybrať, vy si choďte vybrať tiež a stretneme sa pri pokladnici. Každý položil na stôl, čo mal a ja som nejakú cenzúru nerobil.
Viackrát ste povedali, že kníhkupectvo v lese je „blbosť“, napriek tomu ste sa do toho pustili. Prečo?
Človek musí niekedy robiť aj „blbosti“.
Väčšinou ich ľudia robia nevedome, ale vy idete do niečoho s plným vedomím. A čo myslíte v tejto súvislostislovom „blbosť“?
Z pohľadu ekonomiky je to „blbosť“, ale ja za veľa vďačím knihe a chrám nestaviate s tým, že na ňom zarobíte. Chrám staviate preto, že si chcete niečo uctiť a tak ho koncipujete. Banka nám požičala, ale nie na všetko, staviam najmä za svoje. A z takých peňazí môžete financovať aj „blbosť“.
Bol som vnútri stavby Labutieho pavilónu, videl som kupolu, obe krídla, jedno pre kníhkupectvo a druhé pre libresso, priestory na poschodí na sklady kníh a možno aj na čitárne či salóniky…. Vyzerá to krásne, vidieť, že sa s tým hráte, mramor je mramor, drevo je drevo, mosadz je mosadz… Forma vyzerá úžasne, ale chrám musí mať aj podstatu, musíte ho naplniť obsahom, teda knihami. Máte predstavu, akými knihami? Aké to kníhkupectvo má byť?
Áno, ten čas sa blíži, rozmýšľam nad tým a snažím sa byť efektívny. Stavbu pomaly dokončujeme a myšlienky sa mi uberajú smerom, ako to kníhkupectvom koncipovať. Akým typom bude, lebo to nemôže to byť plnoformátové kníhkupectvo už len z kapacitných dôvodov. Nezmestí sa to tam. Budem musieť nájsť šťavu tohto projektu, esprit. Zatiaľ sa to blíži k predstave prémiového kníhkupectva, novinky budú hneď u nás. V istých intervaloch navštevujem Prahu práve pre knižky, lebo nie všetko, čo sa vydá, je aj na Slovensku. Chcem sledovať oba trhy, slovenský aj český, a kvalitné novinky by sme mali mať. Som aj fanúšikom kníh v anglickom jazyku, v ktorom sa veľa vydá, ale nepreloží do slovenčiny, resp. češtiny. Na toto by sme sa tiež chceli zamerať, ale uvidím, ako to bude priestorovo. V tomto si dám poradiť.
Inšpirovali ste sa aj návštevami iných kníhkupectiev a chceli by ste od nich niečo prevziať? Už to, že chodíte najmä do Artfora a Martinusu niečo o vašom videní sveta knihy vypovedá.
Pre mňa je povinnou jazdou chodiť tam, do Artfora som chodil, ešte keď boli na Ulici Červenej armády (dnes Grösslingová)…
Človek sa tam občas bál chodiť po tých doskách, dobrodružstvo čítania nebolo vtedy iba metaforou.
Artforum dokazuje, že kníhkupectvo musí mať dušu. Trochu ten príbeh cítiť aj v Martinuse. Som fanúšikom príbehu, ak cítite čaro miesta, niekedy sa k tomu dopracujete vekom, tradíciou… Ak Artforum neurobí chybu, bude večné, je to fenomén.
Radíte sa s nejakými kníhkupcami, keď uvažujete, ako by malo vaše kníhkupectvo vyzerať, alebo je to čisto váš projekt?
Konzultujem témy s paňou z jedného vydavateľstva, ale na ničom záväznom sme sa nedohodli.Nie je vylúčené, že budeme aj konkrétne spolupracovať a ona to bude riadiť.
Prevádzka kníhkupectva je zložitý proces, neviem, aké máte skúsenosti s knižným obchodom, distribúciou, kontakty s vydavateľmi, budete mať na Labutí pavilón čas?
Nevylučujem, že by ma to bavilo, priamo sa zúčastniť, ale ešte mám veľa iných vecí rozrobených, najmenej na dekádu, ale jasne, nemôžete tam dať študentku na brigádu, aby to viedla. Musí to byť dobrý kníhkupec. Nemám ambície do toho teraz vstupovať, to by mal robiť šéf kníhkupectva, verím, že takú osobu nájdem.
Máte premyslené smerovanie kníhkupectva a žánre či projekty, za ktorými sem ľudia prídu?
O tomto sme sa už rozprávali, veľa ľudí číta beletriu, ja preferujem odborné knihy, najmä o riadení, ale nemôžeme sa uzavrieť ako odborné kníhkupectvo, ani čisto pre beletriu, musíme to rozumne namixovať. A uvidíme, čo nám umožnia priestory.
Máte predstavu o potenciálnych návštevníkoch? Na Železnú studničku chodia ľudia väčšinou za oddychom.
Dnes chcú ľudia prísť autom až do obývačky. A sem sa autom nedá dostať. My si sem musíme „doviezť“ zákazníka, pomôcť mu prekonať mentálny odpor k vzdialenosti 1,6 km, ktorú by mal absolvovať.
Ja ako Petržalčan sa musím dostať najprv na Patrónku MHD alebo autom, potom zaparkovať, ak sa mi podarí, prísť do Labutieho pavilónu autobusom. Ak tu uvidím ponuku ako v Martinuse, budem sa pýtať, prečo by som sem išiel?
To je dobrá otázka, ale aj kľúčový parameter, ktorý projekt je úspešný a ktorý nie. Ponúkate službu a ľudia sú ochotní za ňou ísť…
Mal by tam byť nejaký bonus. Máte predstavu, čo bude bonusom vášho kníhkupectva?
Z pohľadu ekonomiky je pre nás kľúčová reštaurácia. Musíme vytvoriť podmienky, aby ľudia boli ochotní prejsť cez tieto prekážky, lebo prídu za niečím, čo pre nich má cenu. Kníhkupectvo majú ako dodatočný benefit. Ak rovnakú knižku majú aj v Martinuse, aj v Artfore, aj tu v lese, u koho si ju kúpia? Cena je plus-mínus rovnaká.
Veľa sa venujete riadeniu a ako veci fungujú a prečo fungujú práve takto. Rozmýšľate nad marketingom, krstmi kníh, diskusiami s hosťami? Teraz to preexponujem – na Slovensko by prišiel Stephen King a jediné miesto, kde by poskytol rozhovor, by bolo u vás. Vtedy to tu bude praskať vo švíkoch. Asi by ste mali mať niečo, čo nebude nikde inde a za čím sa oplatí prísť.
Budeme to promovať ako kníhkupectvo v lese, neviem, či jediné v Európe, ale veľa ich podľa mňa nie je. Možno jestvuje trh, kde sa ľudia pôjdu pozrieť na blázna, ktorý postavil kníhkupectvo v lese, ale primárne je, že sme postavili knihe chrám a na chráme sa nezarába.
To je dobrý titulok. Na chráme sa nezarába. Možno nám to celkom nevyšlo, ale je to tu pekné a príjemné a ako nikde inde.
Či veríte, alebo nie, naozaj som k tomu takto pristupoval. Keby kníhkupectvo zarobilo na výplaty knihovníkov, bolo by dobre. Možno si ľudia povedia, idem sa pozrieť. Ritualizujem si činnosti. Napríklad, čím som starší, tým viac času dávam istým činnostiam, nenahádžem už napríklad do seba jedlo, aby to bolo čím rýchlejšie, vážim si čas, sám seba a aj to jedlo. Podobne to očakávam aj s knihami – idem cez lesopark a už to ma nastavuje, že idem do nejakého prostredia, nik ma stadiaľ nebude vyháňať, dám si kávu, je tu pohodlne. Zmením nastavenie.
Autobus mi ide každú polhodinu alebo hodinu, mám čas.
Znova, nastavujem si svoju činnosť, mentálne sa nastavujem, že si idem kúpiť knihu, potrebujem zrelaxovať, prejsť sa, mám na to dve-tri hodiny. Ak chcete rýchlo kúpiť knihu, tak choďte na internet. Tu sa potrebujete nastaviť. Možno to bude práve zážitok, ktorý budú ľudia chcieť. Identifikujem akési spomalenie sveta. Niekedy sme sa veľmi ponáhľali a kto sa neponáhľal, bol podozrivý. Vytvorili sme technológie, aby pracovali za nás a mali by sme si teda vedieť užívať čaro pokoja. Mať čas na to, aby som si išiel kúpiť knihu do lesa.
Mám pocit, že túto noblesu si nebude užívať väčšina Slovenska.
Nebude. Ale možno si zákazník povie: počul som o tom, prídem sa pozrieť. Zrejme kvôli nám nebudú prosperovať vydavateľstvá, lebo sa u nás budú predávať knihy masovo ako šalát z tresky. Ale možno paradoxne vytvoríme trhovú situáciu, že si niekto tú knižku kúpi u nás, hoci inde by si ju možno nekúpil. Takú ambíciu by sme mohli mať.
Určite sa dá spolupracovať aj s vydavateľmi. Keď je v Artfore alebo v Martinuse zaujímavý krst knihy alebo diskusia, či to bol Peter Getting, Eva Kristová, vdova po Dušanovi Mitanovi, alebo DmitryGlukhovsky, býva tam plno. Idem tam, chcem byť pri tom. Iste, Artforum je poruke, ale vy nie. Vám možno pomôže istá exkluzívnosť.
Hmm, ja nie som utajená schránka vo Švajčiarsku, o ktorej nikto nič nevie. Niektorí ľudia možno neprídu k nám, mentálne si to skrátia ako k Hlinovi, iní možno áno. V tomto má Artforum výhodu, majiteľ Michal nepolarizuje spoločnosť. Možno niektoré vydavateľstvá nebudú chcieť robiť prezentáciu u nás „U Hlinu“, aj keď sa to tak samozrejme volať nebude, toto už nezmením.
Uvažujete o tom, že niektoré knižky nebudete predávať? Mám na mysli knihy ako MeinKampf či Protokoly sionských mudrcov.
Viete, ja som bol ten, ktorý pred viac ako dvadsiatimi rokmi pálil Mein Kampf na Námestí SNP a mnohí mi to vyčítali. Knihy ma fascinujú, ale niekedy musíte knihu aj spáliť.
Budete mať limity, že niektoré knihy nebudete predávať?
Toto je dosť tenký ľad. Aj nejaký Blaha píše knihy a ja by som jeho knihy nepredával. Viete, tento projekt stál nemálo peňazí a ja by som potom do chrámu knihy mal položiť na pult niečo, čo sa tam prepašovalo?
V chráme by asi také knihy nemali byť.
Nie, nemali, ale čo tam ešte bude v chráme? V druhom krídle, kde bude libresso, bude aj veľký klavír a bude hrať Chopina. Malo by to vytvárať predpoklad na to, aby sa z Labutieho pavilónu stalo miesto pozitívnej energie. Človeka by nemalo nič rušiť stavebne, pocit a atmosféra by mali prebiť aj to, že je to v niečom, čo postavil Hlina. Prídem sem, prejdem 1,6 kilometra, sadnem si, vypijem kávu, a keď odtiaľto odídem, odchádzam s pocitom skvelej atmosféry.
Prídem aj nabudúce. Ľudia z médií tomu rozumejú. Robil som v denníkoch, teraz pripravujeme mesačník Magazín o knihách. Denníky a médiá majú referendum každý deň. Každý deň ponúkate čitateľom nejaký projekt a očakávate, že aj zajtra prídu, aj zajtra si to kúpia. Vy máte voľby raz za štyri roky, my každý deň, v každom čísle sa usilujeme, aby nás chceli aj nabudúce. Každá návšteva u vás by mala byť podnetom prísť aj nabudúce.
V meste máme najdlhšie fungujúci pub pod tým istým majiteľom – Slovak pub – 26 rokov. Slovak pub sa stal fenoménom. Vytvorili sme také strediská, ktoré sú úspešné a nemienim sa za ten úspech hanbiť. Pomaly každý turista, ktorý do Bratislavy príde, sa v jednej z našich prevádzok zastaví, takže vlastne aj reprezentujeme Slovensko. A hovorím to aj našim ľuďom, že nie je dôležité, či k nám ľudia prídu a zaplatia za služby, ale či sa vrátia. To je kľúčový parameter podnikania – keď odovzdávaš nejakú službu, dostaneš za ňu zaplatené, ale to nerobíš len preto, aby ti zaplatili, ale dávaš im službu a tešíš sa, ak by tú službu chceli znova. Do tejto polohy by sme sa chceli dopracovať aj s kníhkupectvom.
Veronika Homolová Tóthová pred niekoľkými rokmi napísala knihu Mengeleho dievča. Bola to dobrá a zaujímavá knižka. Na poslednej strane Magazínu máme mesačné rebríčky predaja kníh v Martinuse a PantaRhei a Mengeleho dievča tam bolo viac ako dva roky. Keď napíše knihu Dominik Dán, Michael Connelly alebo Juro Červenák, knižný boom trvá dva-tri mesiace. Mengeleho dievča tam bolo viac ako dva roky. Neuveriteľný fenomén spôsobený aj tým, že sami čitatelia si ju začali navzájom odporúčať. A to je pre propagáciu knihy najviac.
Vrcholom marketingovej zručnosti je, ak máte takéto referencie. Môžete nakúpiť bilbordy na celé Slovensko, ale takáto referencia je najdôveryhodnejšia.
Budete robiť nejakú marketingovú kampaň?
V klasickom ponímaní nie, tento projekt budeme formátovať ako Bratislavské kúpele. Pomáhame Bratislave hľadať identitu a jednou z identít Bratislavy je aj kúpeľné mesto.
Róbert Kotian