Fejtóny namiesto denníka
Nedá sa začať inak ako vznikom kombinácie šnorchel a observer. Prvým dôvodom je, že tak začal aj autor, slovenský novinár, ktorému sa rok pred päťdesiatkou narodil syn, ale Jano Füle, ako ho poznám, bol vždy odvážny muž. A keď sa narodí syn autorovi, ktorého silnou stránkou je fejtónový žáner, nemôže to dopadnúť inak, ako písaním fejtónov synovi namiesto denníka o ňom. Šnorchel bola prezývka toho syna v maminom brušku (vedel tam dýchať, vysvetľuje autor) a observer je pozorovateľ sveta naokolo.
Spolu to však vystihuje aj základnú metódu autora pri písaní textov – ponorí sa pod hladinu problému/javu/udalosti, pátra po tom, čo sa ukrýva pod hladinou, ale nestráca kontakt s okolitým svetom. Vedome si udržiava jemný odstup od oboch svetov – pod i nad hladinou, súc si vedomý, že primeraná vzdialenosť je pre presný pohľad relevantná – nemal by si byť ani príliš blízko, ani príliš ďaleko. Neuniká ti teda ani detail, ani kontext.
Niekoľko z textov bolo publikovaných na portáli pod identickým názvom v rokoch 2017 – 2020 na svk.press, sú však jemne upravené a doplnené množstvom textov zo súčasnosti (nie bezvýznamné miesto v nich má Trump 2.0, hoci Fica alebo Matoviča by ste v nich hľadali márne).
Od Santovky po Kapitol
Füle má ako novinár množstvo zážitkov z rôznych období aj regiónov – nájdete v nich Dubčeka na Santovke, kde tú známu šípku zo skokanského mostíka odfotografoval autorov otec, záber z krvavej revolúcie v Rumunsku v roku 1989, ale aj Trumpa ako oneskorené poučenie z krízového vývoja v americkej spoločnosti: „… ešte je nasraný, že nedostal Nobelovu cenu mieru. Nasraní boli aj Američania, ktorí ho volili a preto ho volili, teraz sú nasraní, že ho volili.“ Prednosťou textov je, že ich premyslene využíva na komunikáciu so synom a neraz spája detský príbeh a jeho interpretáciu s príbehom dospelých a touto nečakanou konfrontáciou dosahuje väčšinou aj pôsobivý účinok.
Füle sa v textoch zámerne usiluje skĺbiť viaceré významné slovenské aj svetové udalosti, teda veľké dejiny, s každodennými malými dejinami slovenského novinára a jeho syna, kde je poučenie neraz prítomné, ale vždy nenásilné, vo forme ponuky či poukázania na súvislosti dosť často prehliadané. Alebo občas iba vtipné, ak vám konvenuje suchý sarkazmus a stačí vám ku pointe (alebo klincu) iba priviesť. Bystrý čitateľ si vychutná, že na pointu príde sám. Füleho zmysel pre iróniu sa prejaví občas v tom, že text má viac poínt a nemusia byť iba v poslednej vete.
Aj tak sorry
Kniha fejtónov je napriek komunikácii so synom určená najmä dospelým čitateľom, ktorí slovami vydavateľa ocenia nielen humorný pohľad na rodičovstvo v neskoršom veku, ale najmä rodičom a deťom, ktoré nestrácajú záujem o dianie v tejto spoločnosti a občas si dokonca myslia, že má zmysel pokúsiť sa napraviť to, čo im naše generácie zanechávajú. „Už dlhšie sa hanbím za svet, ktorý tu Tebe a Tvojim kamošom nechávam, ale za toto fakt nemôžem. Aj tak sorry,“ píše v texte o Trumpovi.
O stave Slovenska, aké nechávame svojim potomkom, by sa dalo písať donekonečna – fakt sme sa aj s autorom snažili, aby to bolo inak, ale nestačilo to. Teda sorry.
Róbert Kotian