Albert Einstein, Sigmund Freud: Prečo vojna? (prel. Milan Krankusa Julia Sherwood, NPress2026)
V odolnosti proti vojnám sme nepokročili
Ani po takmer sto rokoch od korešpondencie Einsteina s Freudom netreba na ich myšlienkach nič meniť. Je smutné, že ich dialóg o príčinách vojen je stále aktuálny. Nájdu sa aj dnes intelektuálne zdatní humanisti pripravení vyrušovať a inšpirovať?
Prečo masy besnejú?
Korešpondencia slávneho fyzika s nemenej slávnym psychológom sa zrodila zásluhou Medzinárodného inštitútu pre intelektuálnu spoluprácu v roku 1932. Odstup od prvej svetovej vojny už umožňoval skúmať pohnútky vojen.
Fascinujúca je však intuícia oboch vedcov. Na úvod si totiž zadefinovali otázku, ktorá bola v tom čase naozaj prorockou: existuje spôsob, ako odvrátiť od ľudstva hrozbu vojny? Dnes už vieme, že ani tento dialóg katastrofe nezabránil.
Niet sa čomu čudovať. Vidíme, že intelektuálne a kultúrne elity aj dnes burcujú proti vojne, a napriek tomu sme konfrontovaní s agresiami a masovým zabíjaním. Nepomohli technologický pokrok, varovania z histórie, globálne komunikačné siete ani striktne zadefinované pravidlá medzinárodného poriadku. V jednej chvíli sa na prach rozsypalo všetko vzácne a dôležité, trosky predznamenávajú doteraz netušenú anarchiu.
Einstein formuluje dôležité otázky. Ako je možné, že sa masy nechávajú rozvášniť až do stavu besnenia a sebaobetovania? Existuje možnosť, ako usmerniť psychický vývoj ľudí, aby sa stali odolnejšími proti nenávisti a ničeniu?
Vedec pohybujúci sa v sterilnom svete fyzikálnych zákonitostí očakáva pomoc od toho, ktorý sa odvážil nazrieť do temných zákutí zraniteľných ľudských duší.
Freud vo svojej odpovedi ponúka veľmi realistické pohľady. Vnútri ľudských spoločenstiev jednoducho nie je možné zabrániť násilnému riešeniu záujmových konfliktov. Vojny chvíľami vyzerajú ako cesta k prečisteniu vzťahov, ale úspechy pochádzajúce z vojen nie sú trvalé. „Novovytvorené celky sa opäť rozpadajú, najčastejšie v dôsledku nedostatočnej súdržnosti násilne zjednotených území.“ Viedenský psychiater sa hlási k pacifizmu, ale „ako dlho ešte budeme musieť čakať, než sa aj tí druhí stanú pacifistami?“
Nevyhnutný je aktívny humanizmus
Obaja sa hlásia k myšlienke nadradenej svetovej inštitúcie, ktorá bude rozhodovať vo všetkých konfliktoch záujmov. Dnes po desaťročiach existencie OSN sú ich želania naplnené čiastočne. Stále existujú mocní, ktorí sa vysmievajú z rezolúcií Bezpečnostnej rady alebo sa nemienia podriadiť medzinárodnému trestnému tribunálu.
Útla knižka okrem korešpondencie Einsteina s Freudom obsahuje ich ďalšie úvahy o vojne a mieri. Einstein vzdáva úctu výkonom materiálnej civilizácie a tvorivej energii. Nič z toho však nie je perspektívne bez etických prameňov.
Freud v staršej eseji z roku 1915 píše o sklamaní z vojny, ktorá sa práve v tom čase menila na dovtedy nevídanú katastrofu. „V slepej zúrivosti šliape po všetkom, čo jej stojí v ceste, akoby po nej už nemala existovať nijaká budúcnosť a nijaký mier medzi ľuďmi.“
Vojna mení aj konvenčný prístup k smrti. Bez vojny nás myšlienka na ňu ochromuje a s výnimkou detí sa vyhýbame hovoreniu o nej. Pre vojnu smrť už nemôžeme zapierať, musíme v ňu veriť. „Uznávame smrť cudzích ľudí a nepriateľov a sme ochotní odsúdiť ich na ňu bez váhania – rovnako ako pračlovek.“ Bolo by úžasné, ak by sme otvorili vzťah k smrti aj bez krutej prevýchovy vojnou.
Einstein s Freudom svojím uvažovaním ukazujú, ako sa základné mechanizmy ľudského fungovania nemenia. Rovnako dôležitý je aj hlas tých, ktorí svojím poznaním i charakterom prekračujú bežný priemer. Nemôžu zostať na okraji vystrašení a pasívni. Humanizmus sa musí pravidelne prebúdzať k aktívnemu konaniu, inak naveky zhynie pod náporom barbarstva.
Ľubomír Jaško
Albert Einstein, Sigmund Freud: Prečo vojna? (prel. Milan Krankusa Julia Sherwood, NPress2026)