Alexandra Pavelková je známa autorka fantastiky. Do povedomia čitateľov sa dostala knihami Údolie ľalií, Medzi nami, Štyria mačkatieri či sériou príbehov o vedme Vimke. Po dlhšom čase jej vyšla nová kniha Dom splnených prianí. To je príležitosť porozprávať sa s ňou o živote, tvorbe a všeličom inom…
Vyšla vám nová kniha, Dom splnených prianí. Vychádzate v nej zo staršej poviedky, s ktorou sme sa stretli v Čase hrdinov 2. Je o mládencovi Petrovi s magickou mocou a Dome, ktorý plní priania. Prečo ste sa k tejto téme vrátili a rozpísali ju do celého románu?
Táto poviedka patrila k mojim textom, ktoré mali byť pôvodne románmi, ale na ich napísanie som nemala dosť času. Pre autora však nie je príjemné, keď má príbeh v hlave a z objektívnych príčin ho nemôže dať na „papier“. Ono to tam pravdupovediac tlačí. Takže z mojej frustrácie vznikla aspoň poviedka, ktorá bola len esenciou toho všetkého, čo sa dialo „pred a po“. Keď mi bol napokon, čisto náhodou, dopriaty voľný čas, napísala som konečne román a zakomponovala do neho aj mierne prepracovaný dej pôvodnej poviedky.
Viem, že Dom, ktorý plní priania, existuje. Teda… existuje dom, ktorý vás inšpiroval.
Dom, ktorý ma inšpiroval k Domu, poznám už vyše 50 rokov. Kedysi to bol Grandhotel Škubňa, neskôr hotel Hron. Stojí oproti železničnej stanici na Sliači. Bol postavený takmer pred sto rokmi a dnes je národnou kultúrnou pamiatkou. Keď som bola dieťa, chodievali sme s rodičmi na výlety do kúpeľov Sliač. Zvykli sme sa zastaviť v tomto hoteli, aby sme si na terase dali zmrzlinu a limonádu. Vládla tam vtedy atmosféra starosvetského luxusu, ako vo filme pre pamätníkov s Oldřichom Novým. Dnes je z hotela ruina. Preto som ho oživila aspoň vo svojej knihe.
Poviedka aj kniha sú o mladom chlapcovi, ktorý je už iná generácia, ako vy. Robili ste si výskum, čo si mladí dnes obliekajú, čo počúvajú, aký jazyk používajú?
Samozrejme, bez prípravy sa nedá zaobísť. Mám výhodu v tom, že som v práci denne v priamom kontakte s mladou generáciou, avšak vžiť sa do myslenia dnešných „násťročných“, do ich potrieb, priorít, kultúry, nebolo až také jednoduché. Príbeh je písaný v prvej osobe a keďže som chcela, aby pôsobil autenticky, najprv to vyžadovalo prieskum a štúdium, a potom veľa škrtania a prerábania.
Peter, hlavná postava vašej knihy, prežil veľa traumatických udalostí. Prečo autori tak radi svojim postavám nadeľujú do vienka ťažké traumy?
Od počiatkov literatúry boli často v ústredí rozprávaní postavy, ktoré nemali svoju životnú cestu vyzametanú. Čitateľov či obecenstvo vždy priťahovali príbehy ľudí, ktorí museli prekonávať prekážky, nástrahy. Ktorí niečo dosiahli vlastným pričinením, i keď im osud veľmi neprial. S takými postavami sa dá stotožniť, môžu byť inšpiráciou, príkladom. Určité archetypálne princípy sú mi sympatické.
V tomto románe ste sa dotkli citlivých tém, akými sú bezdomovectvo, zneužívanie detí či duševné zdravie. Ako ich vnímate vy ako súkromná osoba?
Kedysi som pracovala v detskom domove aj v nemocnici. Bohužiaľ, často som sa stretávala s podobnými prípadmi, o akých hovorím v knihe.
Chceli by ste navštíviť dom, ktorý vám splní každé prianie? Aké by to bolo prianie, ak ho môžete prezradiť?
Určite by som ho navštíviť chcela, aspoň zo zvedavosti. Ak by mi však mohol splniť iba jedno prianie, váhala by som. Splnené priania sú háklivé a vyslovenie nejakého bez rozmyslu by mohol človek neskôr oľutovať. Často si ani neuvedomujeme, že náš dobrý úmysel môže viesť k niečej škode.
Prečo by si mali vašu knihu čitatelia prečítať? V čom vidíte jej silné stránky?
Ak hovoríme o knihe Dom splnených prianí, jej hlavnou postavou je 17-ročný Peter. Jeho život je oveľa vzrušujúcejší, než by si ktokoľvek prial. Navyše si Peter so sebou nesie ťažkú traumu a jeho schopnosť ničiť veci mu je väčšinou skôr na ťarchu. V knihe som sa usilovala jednak o napínavý dej, jednak o uveriteľnú psychologizáciu postáv a hodnoverné vykreslenie slovenských reálií. Peter to v živote naozaj nemal jednoduché. O to viac sa musí snažiť, aby nepodľahol zlu, ktoré sa ho pokúša dostať, či už zvonku alebo zvnútra. Mohol by ísť príkladom iným mladým ľuďom, ktorí majú vlastné problémy, vlastné strachy a utekajú pred nimi. Lenže utekať sa do nekonečna nedá.
Kniha zároveň obsahuje aj iné aktuálne motívy, ktoré môžu osloviť nielen mladých, ale aj starších. Napríklad problematika sociálnych sietí, bezdomovectva, zločinnosti. Mnohí určite spoznajú miesta, kde sa dej odohráva, a možno sa odteraz na ne budú dívať ináč. Aby príbeh nevyznel tak temne, okorenila som ho štipkou humoru a irónie, najmä z úst samotného Petra, keď komentuje svoje neúspechy. No a potom je tu, samozrejme, Dom – mocná magická bytosť, ktorá plní priania. Ale tak – po svojom. Ten Dom má svoj predobraz v realite a dúfam, že raz sa to dobre skončí aj preň.
Kedy ste začali písať a čo bolo vaším prvým výtvorom?
Písať som začala ako dieťa. Poviedky, rozprávky, básne… Mojou prvou knihou bol 4. diel Winnetoua, kde hlavná hrdinka pomocou stroja času a modernej medicíny náčelníkov Apačov zachránila pred smrťou. Mala som asi 14 a rukopis mám doteraz niekde v zásuvke. Aj s ilustráciami. V dospelosti som začala so svojimi poviedkami a románmi skúšať šťastie v literárnych súťažiach. Viaceré získali rôzne ceny a poviedky vyšli v roku 1996 v mojej prvej knihe s názvom SF 001.
Prečo ste si ako žáner vybrali fantastiku?
Ako mnoho začínajúcich autorov, písaním som sa snažila vyriešiť najmä pretlak v hlave a svoje osobné problémy. Hľadala som riešenia tam, kde sa v realite nájsť nedali. Až neskôr som sa naučila abstrahovať, odpútať sa od osobných záležitostí a písať o veciach, ktoré sa bežne dejú alebo by sa mohli za určitých okolností diať. Fantastika núka autorovi väčší priestor na vytváranie týchto okolností alebo aj celých svetov či vesmírov.
Písali ste iba fantastiku, alebo aj sladké príbehy pre dievčatá a ženy?
Začiatkom osemdesiatych rokov som napísala román, kde sa slovenská študentka náhodou zoznámi s dedičom veľkého priemyselného impéria, ktorý má aj vlastný ostrov. Je tam nedorozumenie, láska, únos, mafia a podobné veci, ktoré sú dnes v podstate povinnými prvkami v podobne ladených príbehoch.
O desaťročie neskôr som napísala dva romány o liečiteľke z Atlantídy. Putovala po svete, liečila, riešila vojnové konflikty, niektoré konflikty sama spôsobila a, samozrejme, zachraňovala kráľa. Dnes by tieto knihy nazvali romantasy, no nikdy nevyšli. Uspieť sa mi podarilo až s treťou knihou tejto série. Tu už bola hlavnou hrdinkou Filen, dcéra onej liečiteľky – rovnako lekárka s nadprirodzenými schopnosťami, ktoré boli v tejto rodine dedičné. Kniha mi priniesla ocenenie v československej súťaži a vyšla v roku 1999 pod názvom Piesok vo vetre.
Vedma Vimka, ktorej príbehy začali vychádzať časopisecky a v zborníkoch v roku 1998 a v slovenčine vyšli súborne v roku 2005 pod názvom Prísaha, je Filenina prapravnučka. V Prísahe je už ale romantiky pomenej. V trilógii Miešanci, ktorá začala vychádzať v roku 2000, sa síce nachádzajú aj romantické prvky, ale ide o dobrodružnú fantasy typu „meč a mágia“, v ktorej prevažuje epickosť.
Píšete radšej poviedky či romány?
Poviedky rozhodne napíšem rýchlejšie. Na krátku poviedku stačí jediný impulz, trebárs ráno v MHD cestou do práce, a mikropoviedku napíšem cez obedňajšiu prestávku. S románmi je to iné. Vyžadujú oveľa viac štúdia, prípravy, plánovania, jednak samotné písanie vyžaduje viac času.
Kniha, ktorá na čitateľov (a, samozrejme, aj na mňa) silno zapôsobila, bola Údolie ľalií. Pri jej písaní ste využili prstencovú kompozíciu, pri ktorej sa na jeden príbeh nabaľujú ďalšie, ako keby ste navliekali koráliky na šnúrku. Čím vás očarila takáto zložitá výstavba príbehu?
Mám veľmi rada príbehy Tisíc a jednej noci. V mladosti som zbierala ich rôzne vydania. Na pozadí rozmanitých dobrodružných, vtipných či romantických rozprávaní sa vinie rámcový príbeh ženy, ktorá si rozprávaním príbehov zachránila život. Kniha ma veľmi inšpirovala už pri písaní Piesku vo vetre, nie síce svojou kompozíciou, ale dobrodružstvom, prostredím a poéziou. Podobnú kompozíciu má moja obľúbená scifi od Dana Simmonsa Hyperion.
Tam sú jednotlivé príbehy, ktoré si vzájomne rozprávajú účastníci vesmírneho letu, súčasťou skladačky o zložitom svete, v ktorom už naša budúcnosť nepatrí iba ľudstvu. V Údolí ľalií som potrebovala spojiť samostatné príbehy tak, aby začali jeden s druhým súvisieť. Väčšina už predtým vyšla v rôznych antológiách, i keď v trochu inej podobe. Preto som vytvorila nosný príbeh o malej skupinke ľudí, ktorá sa pred zúriacimi živlami uchýlila pod jednu strechu.
Sú odrezaní od sveta, bez elektriny, bez mobilného signálu, ohrození povodňou, odkázaní len jeden na druhého. Každý z nich tam prišiel z iného dôvodu, s inými cieľmi a motiváciami. Nutnosť porozumieť si, pomáhať si navzájom, ich má stmeliť a posunúť dopredu v ich vlastných životoch. Príbehy, ktoré si z dlhej chvíle rozprávajú, sú katalyzátorom ich prerodu a zmeny ich postojov. A zároveň sú tieto príbehy živé, ako sa neskôr ukáže. Práca na tejto knihe bola pre mňa zaujímavou výzvou.
Údolie ľalií je veľmi poetická kniha. Skĺbili ste v nej slovanskú mytológiu, svoje znalosti histórie, umenia aj ľudskej duše. Čo vás inšpirovalo k napísaniu príbehov, ktoré ste ponavliekali na ústredný motív románu?
História ma zaujímala odmalička. Ako dieťa som bola opantaná románmi Sira Waltera Scotta, gréckymi bájami a rôznymi historicko-dobrodružnými príbehmi. Dokola som čítala knihy od Domastu, Švantnera, Horáka, Figuli, ale aj Dumasa, Balzaca, Dickensa, sestier Bronteových… Pôvodne som zamýšľala napísať knihu povestí, ale potom sa mi to trochu vymklo spod kontroly.
Preto je do knihy zakomponovaný aj príbeh z ríše elfov, drsná fantasy o zrade a pomste, rovnako ako renesančná „kriminálka“, ktorej ústrednou postavou je maliar Sandro Boticelli. Bol nesmierne talentovaným umelcom a podľa toho, čo o ňom vieme, mal pohnutý život. Už asi 30 rokov mám o ňom rozpísaný román, ktorý nemám kedy dokončiť. Tak som z neho vyňala aspoň jednu líniu a napísala ucelený príbeh, ktorý sa stal súčasťou Údolia ľalií.
Pritom nosný príbeh Údolia ľalií patrí k tým, kde som napísala fiktívne riešenie reálnej situácie, ktorá trvala už viac ako pol storočia. Išlo o vysťahovanie obyvateľov obce Slatinka pre stavbu kontroverzného vodného diela.
Pri písaní knihy Štyria mačkatieri ste vychádzali z vlastných skúseností. Ako sa majú mačičky a kocúrikovia dnes?
Pre detských čitateľov môže byť sklamaním, že ani jeden z hrdinov knihy už nežije. Mačky majú, žiaľ, omnoho kratší život ako my. Posledný pôvodný mačkatier Bobko nás opustil vlani vo veku 15 rokov, mal choré srdce. Aj to je jeden z dôvodov, prečo už sa opusteným zvieratám nedokážem venovať tak intenzívne ako pred rokmi. Emocionálne už nezvládam pochovávať každý rok jedného člena rodiny. Bobko s hendikepovaným kocúrom Buckom však stihli ešte vychovať novú generáciu mačkatierov. Mladí kocúri Mirko a Bambi, ktorých som našla pod kontajnerom, už usilovne pracujú na nových príbehoch.
Do knihy ste vložili aj poučný prvok, takže učíte deti aj rodičov čo robiť, keď nájdu opustené mačiatko. Využili už niektorí čitatelia vaše rady?
Takýchto „náučných“ prvkov či návodov je tam viac. Bolo to vlastne mojím zámerom – popri čítaní rôznych mačacích dobrodružstiev vysvetliť deťom citlivým spôsobom aj praktické veci. Dozvedia sa tam napríklad, čo robiť, keď sa mačka stratí, keď je chorá, čím ju kŕmiť, ako prevážať k veterinárovi, čo je to mačacia ruja a prečo sú potrebné kastrácie, ale napríklad aj to, ako felinoterapia môže pomáhať ľuďom pri chorobe alebo v starobe. A mnoho iného.
Na knihu mám väčšinou veľmi pekné ohlasy, od detí, ale aj od dospelých. Viacerí ju odporúčajú ľuďom, ktorí plánujú adopciu zvieratka. Niektorých zaujal aj fakt, že dvaja mačací hrdinovia sú hendikepovaní, a predsa sú plnohodnotnými členmi rodiny, a tak rodičia s pomocou knihy vedia tieto záležitosti vysvetliť aj svojim deťom. Sympatickú spätnú väzbu mám aj od ľudí, ktorí deti nemajú a knihu si čítajú pre vlastné potešenie.
Na druhej strane, niektorí čitatelia prejavili sklamanie nad tým, že ide o príbehy z „obyčajného“ skutočného života. Alebo že prečo tam opisujem hendikepované mačky. Nuž práve preto, že ide o príbehy zo skutočného života našej rodiny. Akurát že je to písané väčšinou z pohľadu mačiek.
Vo vašich príbehoch často vystupujú postavy z mytológie či rozprávok. Sú mýty a ľudové povesti vašim koníčkom alebo si musíte zakaždým robiť rešerše?
História a mytológia naozaj patrí medzi moje záujmy, ale v podstate to ani ako koníček nevnímam. Rada čítam všetko možné, čo mi príde pod ruku. Čo sa týka našej, slovanskej mytológie, tam je situácia trocha komplikovaná, pretože sa zachovalo len veľmi málo skutočných dôkazov a väčšina toho, čo o nej dnes vieme, je len subjektívna a možno nesprávna interpretácia. Na druhej strane tieto biele miesta našej histórie ponechávajú spisovateľovi viac voľnosti na ich vyplnenie. Rešerše si však robím a využívam pri tom aj znalosti mojich priateľov archeológov a historikov, za čo som im veľmi vďačná.
Nedá mi nespýtať sa … Akou mýtickou alebo rozprávkovou bytosťou by ste chceli byť?
Je to podobné ako s tým prianím. Ľudia často radi vidia iba jednu stránku mince – tú, ktorá sa im hodí. Bohužiaľ, v živote to tak nefunguje. A ak túžime po jednom, musíme zobrať aj to ďalšie, čo k tomu patrí. Možno by som chcela byť vedmou, ktorá dokáže vyliečiť každú chorobu. Ale potom by mi už môj život nepatril. Nebolo by v mojich silách vyliečiť všetkých a musela by som si vyberať, komu dnes pomôžem, a komu nie. A na to nemám povahu. Jedno i druhé by ma nakoniec zničilo.
V poslednom čase je to s čítaním a celkovo chápaním písaného textu dosť zlé. Ľudia akoby strácali túto schopnosť. Ako to vnímate vy, ako autorka?
Veľmi ostro. Nejde iba o čítanie a chápanie textu, ide o myslenie ako také. Informácií je všade toľko a sú tak ľahko dostupné, že ľudia nemajú kapacitu selektovať ich, overovať. A siahnu po prvej, ktorá sa im naskytne, hoci môže byť mylná alebo cielene nepravdivá. Najviac ma bolí, keď ľudia majú čistú pravdu priamo pred očami, dennodenne sa o ňu potkýnajú, zápolia s ňou, a predsa uveria klamstvu iba preto, že ho niekto hovorí opakovane a dostatočne nahlas.
Máte radi fantasy filmy a seriály. Študovali ste aj produkciu a teóriu filmu. Pozeráte sa na ne len ako diváčka, či ich rozoberáte aj z odbornej stránky?
V prvom rade sa na filmy a seriály pozerám ako bežný divák. Rada si pri nich oddýchnem, pobavím sa, poučím, držím palce či proste len vnímam silu príbehu a krásu jeho podania. Nedá sa však vždy odpútať od jednotlivých zložiek, ktoré spoločne tvoria film či seriál. Niekedy sa kochám prácou kameramana, talentom hercov, inokedy oceňujem výborný strih, nápadité scény či scenár. Občas sa zamýšľam nad tým, ako je možné, že ten film v procese jeho tvorby muselo vidieť toľko ľudí (zároveň si predstavujem ich výplatnú listinu), a napriek tomu si nikto nevšimol, že je to blbosť. Občas tam v duchu opravujem chyby. Zvyčajne to potom využívam pri písaní recenzií. Dnes však aj v tejto oblasti idú technológie tak rýchlo dopredu, že onedlho to, čo o tejto práci viem, už nebude pravda.
Oporučte nám knihu, ktorá vás v poslednom čase zaujala alebo na vás zapôsobila.
Potešila ma séria Mistborn od Brandona Sandersona. V slovenčine vyšla zatiaľ pôvodná trilógia, ale neviem, či vyjdú aj ďalšie knihy. Je to napínavá, drsná fantasy s mnohými plánmi a bohatým, nielen filozoficko-morálnym presahom. Hlavnou hrdinkou je mladá dievčina, ktorá si hľadá svoje miesto v komplikovanom a krutom Sandersonovom svete.
Dom splnených prianí vyšiel, chystáte už niečo nové? Knihu, poviedku…
Áno, chystám. Jednak mám rozpracované pokračovanie Štyroch mačkatierov. Rozrobený mám aj román, respektíve skôr trilógiu o vedme Vimke a naozaj sa teším, že si na to niekedy konečne nájdem čas. A asi tri – štyri ďalšie knihy.
Erika Ena Adamcová