Nezabiješ, nový román Ivany Havranovej, sa nečíta ľahko, ale prečítate ho rýchlo. Príbeh dvoch židovských sestier a ich prežitia Osvienčimu je dokumentárna až reportážne chladná próza. A najhoršie vám nebude z opisov osvienčimských hrôz, ale z toho pekla u nás, na našom malom prívetivom Slovensku. Svoje si nedáme a cudzím zoberieme?
Nezabiješ je piate Božie prikázanie. Ale Osvienčim, o ktorom sa píše, vyzeral ako svet, kde Boha z krajiny zjavne vykázali. Prečo je nevyhnutné neustále si pripomínať tému holokaustu?
Určite si celý svet všimol, že hoci bol fašizmus porazený, znovu sa vynára jeho ideológia a priaznivci, akoby chceli ľudstvo opäť ponoriť do tmy smrti a nenávisti. Musíme teda poznať otrasné príbehy, ktoré sa za jeho vlády diali! Musíme chrániť to, čo máme teraz, aby sa nič podobné už neopakovalo.
Skutočný príbeh, o ktorom v knihe hovoríte, má niekoľko mrazivých, desivých momentov. To, čo prežili a častejšie neprežili ľudia v Osvienčime, je len jeden z nich. Kto boli tie dve ženy, sestry? Stretli ste sa s nimi osobne?
Áno, stretla som sa s nimi a jedna z dám mi tento príbeh vyrozprávala. Bola trochu zhovorčivejšia a možno i uvoľnenejšia. Hoci z toho, čo vravela, som pochopila, že časom prežitým v Osvienčime je poznačená na celý svoj život. A mala jednu zvláštnosť. Ustavične sa ponáhľala, ba takmer až bežala. „V lágri sme sa prechádzať nemohli. Vykoledovali by sme si riadnu bitku. Dozorcom šlo o to, aby sme urobili čo najviac práce. A nejako mi to zostalo,“ povedala s úsmevom.
Keď sa sestry vrátili z Osvienčimu, zistili, že ich doma čaká len ďalšie poníženie, odmietanie, nenávisť. Možno nie tá fyzická ako v tábore, ale úprimne a slovensky ľudská. Prečo sme takí zlí?
Slováci mali k Židom vždy veľmi zvláštny vzťah. Akoby ich iritovala ich pracovitosť, úcta k vzdelaniu, šetrnosť, túžba urobiť zo svojich detí vzdelaných a teda úspešných ľudí. Nerada používam slovo závisť, no vidí sa mi, že Židom závideli a možno v tom bol i Ježiš a jeho ukrižovanie. Zaujímavé však je, že sa modlia k jeho matke Márii a tá Židovkou zostala.
Aké bolo pokračovanie ich príbehu? Ostali na Slovensku a ako prežili?
Zostali žiť vo svojom rodnom meste, k svojim majetkom sa nikdy nedostali a dokonca sa našli aj takí, ktorí ich posielali tam, odkiaľ prišli. Akoby sa ženy stali ich svedomím. Považie bolo výrazne ľudácke. Mňa dosť prekvapilo, že po Nežnej revolúcii majetky vracali arizátorom a nie okradnutým. Sestry pracovali v miestnej fabrike a čas niektoré ich rany prikryl odpustením. No život už nebol ani zďaleka taký bezstarostný ako pred Osvienčimom. Veď stretávali ľudácke rodiny, ktoré ich nielen udali a spôsobili smrť rodičov, ale si privlastnili to, čo rodičia nadobudli tvrdou prácou.
Priznám sa, že vaše opisy života v koncentračnom tábore boli až cynicky reportážne. Aha, toto sa stalo, tu visí maternica, tu je dieťa pohodené v kýbli s hovnami. To nevulgarizujem, to píšete. V pekle musí byť lepšie, než bolo v Osvienčime.
Áno, som novinárka, publicistka a vážim si fakty. Ak sa niečo stane nejako, rovnako to i napíšem. A Osvienčim? Do pekla sa človek dostane za svoje škaredé žitie. No do Osvienčimu prichádzali ľudia, čo sa narodili ako Židia, Rómovia, protestanti, homosexuáli… Teda – dostali sa tam za niečo, na čo vôbec nemali vplyv. Aj to bola hrôza fašistickej ideológie. Nenávisť k inakosti.
Viete, čo ma zamrazilo? Opisy osvienčimských hrôz neboli ani tak šokujúce, ako skôr cynizmus a nenávisť „obyčajných“ ľudí, ktorí žili (a dodnes žijú) na Slovensku. Nenávisť pre pár šperkov, schopnosť kradnúť cudzie a tváriť sa tak bohorovne. Dáme sa kúpiť za klobásu a chleba a sme ochotní robiť zlo len pre to, že máme z toho mizerné materiálne výhody?
Ak máte v detstve jednu rozlámanú bábiku a autíčko bez kolies, ale susedkina bábika vie rozprávať a má krásne vlasy, potom chcete v dospelosti jachty, drahé autá, oblečenie, domy. Ste tým poznačená, poznačený. Avšak zarobiť na to neviete, takže použijete spôsob iný. Prosto si veci ukradnete. A viete, že na Slovensku nie je doteraz až taká veľká hanba kradnúť!
Jeden z motívov v knihe je odsúdený vojnový zločinec, fašistický kolaborant a katolícky kňaz Tiso. Človek by čakal, že kňaz bude milosrdný, a pritom práve on bol ten, ktorý podpisoval všetky tie nariadenia a viedol mašinériu na zabíjanie – Židov, Rómov, luteránov, kohokoľvek, kto nebol dosť dobrý… To nebola práve exkluzívna vizitka pre katolícku cirkev, však?
Hm… Podľa mňa zničil „imidž“ katolíckej cirkvi navždy. Ja si dokonca myslím, že bol ateista. Nie je predsa možné, aby dokázal poslať na smrť 70-tisíc ľudí človek, ktorý komunikuje s Bohom a má pred ním rešpekt. Boha sa neboja len ateisti. A to bol napríklad Tiso. No som si istá, že od chvíle, ako prišiel o svoju dušu, sa má už len veľmi, veľmi zle.
Zdá sa mi – a knihy o holokauste a našom klérofašistickom prvom štáte to hovoria jasne –, že my sme sa s tou našou minulosťou stále nevyrovnali. Dokážeme to niekedy?
Možno máme kúsky fašizmu zabudované v našej DNA. Sme však mladý národ. Musíme dozrieť, musíme sa vzdelávať, ale skutočne vzdelávať, mali by sme cestovať a vidieť, ako rôznorodo funguje svet. A potom niekedy o sto rokov už budeme možno tolerantnejší.
To neznie veľmi optimisticky popri tom, aké majú vzdelávanie a kultúra u nás podporu.
Môže sa však stať aj to, že náš národ pod tlakom civilizovaného sveta nie, že zanikne, ale sa rozptýli v rôznych častiach zemegule. Napokon, mnohých ľudí z podtatranskej krajiny vyháňa aj dnešná politika, dosť výrazne poznačená Tisovou minulosťou. Ak by sme sa však spamätali… Toho sa ja už nedožijem.
Martin Kasarda
Ivana Havranová
je slovenská spisovateľka, scenáristka a publicistka. Vyštudovala žurnalistiku, pracovala vo viacerých médiách, neskôr pôsobila aj ako vydavateľka. Je autorkou vyše päťdesiatky kníh, románov, poviedok či kníh rozhovorov. Najnovší román Nezabiješ (Lindeni 2026) je príbehom o židovskej rodine, ktorú za Slovenského štátu odvliekli do Osvienčimu, a o ich návrate domov.
