Akú knihu momentálne čítate?
Ovocie hnevu od Steinbecka.
Tak toto by som nečakal. A prečo, azda okrem toho, že ste ju doteraz nečítali?
Čítala som jeho poviedky aj Na východ od raja, ale k tomuto som sa nikdy nedostala. Boli sme teraz u otca na chalupe a jediné, na čo som sa mohla vrhnúť, bola Mimi a Líza a jej dramatizácia… a tak som siahla po Steinbeckovi. Bolo tam mnoho iných kníh a nie až tak hrubých, ale začala ma zaujímať tá téma, lebo u nás v Tampere máme komplex bývalých tovární, textiliek, na ktorých to mesto vzniklo, a teraz sú tam rôzne múzeá. Je tam aj múzeum pracujúcej triedy, čo znie v slovenčine príšerne, ale odbory vo Fínsku sú veľmi silné. A je tam aj výstava fotografií jednej americkej fotografky, ktorá v 30. rokoch obchádzala rôzne tábory v tom „katastrofálnom prstenci“, kde došlo k najhorším ekologickým aj sociálnym katastrofám a odkiaľ sa vlastne začalo vysídľovanie obyvateľov Stredozápadu smerom do Kalifornie. Bola som na nej asi štyrikrát a vodím tam všetkých.
Je to akási sociálna dokumentárna fotografia zo začiatku 30. rokov, sú tam neskutočné zábery vtedajšieho života sprevádzané vtedajším kontextom – ťažná ropná veža, prachový oblak, fotografie troj-štvorročných detí pracujúcich na poliach, všade červený prach, tí ľudia, malí farmári prišli o všetok majetok, skonfiškovali im ho banky a veľkí vlastníci, a tak v autách a karavanoch naložených majetkom smerovali na Západ… A toto korešponduje s témou Steinbeckovho románu. Mňa nezaujímala kríza v Amerike, krach bánk a bohatých bankárov, to mám na saláme, no nikdy som si neuvedomila, kam až to siahalo, ako ďaleko to šlo, ako to ovplyvnilo život miliónov ľudí.
Pred 15 rokmi sme zažili niečo podobné s globálnou finančnou krízou.
To áno… A z rovnakých dôvodov do Európy putujú ľudia z Blízkeho Východu, spomeňme si na rok 2015/16 a dôsledky vojny v Sýrii. A to je, myslím, len začiatok, zdroje nám dochádzajú a môžeme pozorovať, čo sa deje s klímou. Tá kniha je však podľa mňa zaujímavá aj po literárnej stránke – pri jazyku sa síce občas človek pozastaví, prečo sa napríklad slovo svet opakuje štyrikrát v tom istom súvetí, v rôznych podobách, ale tá štruktúra, ako sa autor fokusuje na jednu rodinu a na jej púť a na vzájomné vzťahy medzi tými postavami a potom akoby vystúpi hore a pozerá sa akoby z globálneho nadhľadu na tie odabstrahované príbehy z rôznych aspektov, z rôznych perspektív, to je neskutočne zaujímavé.
Už som presvedčený, že si ju prečítam…
A hlavne je to podľa mňa strašne aktuálne, najmä kvôli ekonomickej a klimatickej emigrácii.
Aká kniha bola prvá vo vašom živote, na ktorú si spomínate? Prípadne akú ste čítali ako prvú?
Môj starý otec robil v Neografii v Martine a vždy sme dostávali také knihy, čo sa tlačili v rôznych jazykových verziách. Pamätám si Richarda Scarryho, aj v nemčine obrovskú knihu Grimmovských rozprávok s klasickými ilustráciami.
Máte obľúbeného autora? Alebo žáner? Na základe čoho si ich vyberáte?
Toto je ťažká otázka. Neviem, či mám, rada sa nechám prekvapiť a popri rôznych prekvapeniach sa mi páči jazyk, hry s jazykom, viem si to užiť, rovnako aj formálnu stránku textu, ak to nejde cez čiaru, že je to samoúčelné. Mám nesmierne rada Saramaga, a potom z tzv. pokleslého žánru rada čítam detektívky – aj keď si to môžem odôvodniť študijnými zámermi.
Sú ľudia, ktorí hovoria, že to nie je celkom pokleslý žáner, a že závisí od kvality textu.
To určite závisí. Detektívka vie byť napísaná dobre, ale aj veľmi zle. Pri detektívkach sa síce snažím odčítať rôzne riešenia a štruktúru, ako vystavať sujet a dávkovať napätie, aby text fungoval, takže latku mám nastavenú pomerne nízko, ale Roberta Galbraitha čiže J. K. Rowling som odložila po pár kapitolách, to sa vskutku nedalo.
Čo si všímate na knihách predovšetkým?
Ak začneme od prvého dojmu, vizuál je dôležitý, obálka, pre mňa dokonca i papier, aj font a zalomenie textu – vplývajú na to, ako sa text číta. Keď je papier príliš biely a príliš hladký, je to nepríjemné. No a potom, oceňujem nečakané dejové zvraty, také tie twisty, čo príbeh vyhodia z koľají. Text by však mal mať svoju vnútornú logiku. Kniha môže byť absurdná, ale v rámci toho absurdna musí byť vnútorná logika, ktorá bude text držať pokope. Dobre napísaný sujet sa číta ľahko, ale pokiaľ je mizerný jazyk, čítať sa nedá. Všímam si jazykové a štylistické riešenia, dokážem oceniť dobre napísanú vetu. Zaujíma ma fokalizácia, striedanie perspektív.
Inšpirujete sa niektorými autormi pri svojom písaní?
Konkrétne asi nie, ale stalo sa mi párkrát, že som akoby nasiakla nejakým spôsobom vyjadrovania. Napríklad pri románe Som Paula od Ondra Štefánika to bolo veľmi silné: ten jeho spôsob vyjadrovania, tá štylistika sa do mňa dosť intenzívne vryla, chvíľu trvalo otriasť sa z toho. Ja som taká špongia – pri čítaní nasávam štylistiku, pri potulkách po Slovensku prízvuky. V tejto knihe, čiže 56, či je kapitola, ktorá kopíruje tú saramagovskú nekonečnú vetu s dovnútra stavaným dialógom, čo je podľa mňa neskutočne čarovná vec, mňa to veľmi baví. Tam je to však zámerom, ale keďže som taká špongia, keď píšem aktívne, snažím sa radšej nečítať, lebo ma to príliš ovplyvňuje. Keď raz začnem čítať knihu, ktorá ma baví, tak neviem prestať, aj keď má veľa strán a človek by mal urobiť niečo absolútne iné, a čím ďalej čítam, tým viac to ťahá a tým väčší stres mi to potom spôsobuje, lebo vlastná robota stojí.
Alexandra Salmela (1980)
slovenská spisovateľka, vyštudovala divadelnú dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a fínčinu na Karlovej univerzite v Prahe. Píše po fínsky a po slovensky, žije v Tampere.
Za svoj po fínsky napísaný debut 27 čiže smrť robí umelca (2011) získala viacero ocenení, dostala sa aj do finále najvýznamnejšej literárnej ceny Finlandia. V roku 2015 napísala román Antisankari, ktorý neskôr (2017) preložila do slovenčiny pod názvom Antihrdina. Nedávno jej vyšla kniha 56, či?, súbor krátkych textov rôznych štýlov a žánrov. Venuje sa aj tvorbe pre deti (Mimi a Líza, Fantazmagorický kamarát, Strom, Žirafia mama a iné príšery).