Začiatkom júna je Egypt ešte dýchateľnou krajinou, hovorím si tesne predtým, než vystúpim z autobusu v centre Káhiry, v ktorej je už od neskorého rána viac ako tridsaťpäť stupňov. Samozrejme, hneď mením názor a pripomínam si, že v Egypte nie som po prvýkrát a rovnako ako niekoľkokrát predtým aj teraz sa nachádzam v čistej púšti. Bez mora naokolo či akéhokoľvek vánku, no ostrieľaná skúsenosťami s egyptským podnebím a z návštev už takmer všetkých jeho miest dúfam, že to udýchame. Pretože to stojí za to.
Pri každom kontrolnom prechode naprieč Káhirou cítiť, že Arabi v Egypte sú teraz neustále v strehu a boja sa prípadnej expandujúcej vojny medzi Izraelom a Palestínou. Po masových demonštráciách, nepokojoch v uliciach Káhiry aj Alexandrie a zvrhnutí prezidenta Muhammada Mursího, ktoré pred desiatimi rokmi na dlhý čas pozastavili turizmus v Egypte, je to však pochopiteľné. Nielen my, ale aj oni žijú v krajine, do ktorej ľudia utekajú, pretože nemajú veľmi na výber.
Z autobusu tesne za mnou vystupuje „náš“ ozbrojený vojak, ktorý nás má chrániť, a je nám neustále v pätách. Volá sa Kamil. Sprvu mi to príde ako netradičné arabské meno, no neskôr si vyhľadám, že v preklade z arabčiny znamená „dokonalý“ a používa sa aj v urdčine, perzštine či kurdčine. Kamil nie je oblečený vo vojenskej rovnošate, no ani v civile. Nezapadá medzi nás, a ani medzi miestnych. V dusivých horúčavách je v hrubom hnedom obleku, a zbraň, ktorú pod ním decentne ukrýva, si všimnem, až keď ku mne pribehne a pomáha mi s fotením pyramíd v Gíze. Napriek milej tvári však z neho trochu kričí vyhrážka. S nikým okrem mňa nekomunikuje, je ako taká stojaca a mĺkva kniha v polici alexandrijskej knižnice. Do tej však už s nami nepôjde. Naše cesty sa v púšti rozchádzajú a stráže sa menia. Ideme niekam, kde je voda a knihy. Nie však na pláž.
Utrápené mesto láka turistov, koľko unesie
Alexandria, od Gízy vzdialená približne dve a pol hodiny cesty, je najväčší egyptský prístav, a zároveň druhé najväčšie mesto v Egypte. Roky snívam o tom, ako ju uvidím, no až na mieste zisťujem, že moje predstavy sa od reality dramaticky líšia. Kým niekto v nej hľadá bohatú metropolu Egypta, ja nachádzam veľmi utrápené, vysokými a zašlými panelákmi nasekané mesto, o ktorom je známe, že ho založil a po sebe pomenoval Alexander Veľký okolo roku 331 pred naším letopočtom. Dodnes o ňom Egypťania hovoria ako o osloboditeľovi, ktorý ich krajinu zbavil perzskej nadvlády, a dokonca ho vyhlásili za syna egyptského boha Amona, najvyššieho kráľa bohov, stvoriteľa a pána sveta.
Alexandria, kedysi najmocnejšie mesto Stredomoria a hlavné mesto Ptolemaiovcov, už dnes však neprekypuje mocou a bohatstvom. V okolí jej monumentov sa rozpína chudoba a silná potreba miestnych nalákať sem toľko turistov, koľko len unesie. Na rozdiel od Jordánska, kde si miestni Arabi citeľne nevážia ani dokonalú Petru, ktorá je jedným z divov sveta, by však Arabi v Egypte za pamiatky položili aj svoj život. Aj preto je o ne taký veľký záujem a ľudia sa k nim radi opakovane vracajú.
Knihami a vzácnymi zvitkami kúrili v kúpeľoch
Kráľovská rodina Ptolemaiovcov bola počas svojej vlády odhodlaná urobiť z Alexandrie centrum gréckej vzdelanosti. Preto vybudovala inštitút pre výučbu, vzdelávanie a výskum, ktorého súčasťou bola práve Alexandrijská knižnica, najväčšia knižnica antickej doby, ako hlavné lákadlo pre učencov z celého po grécky hovoriaceho sveta. Okolo roku 295 pred naším letopočtom ju založil Ptolemaios I. Sotér, macedónsky generál Alexandra Veľkého, a zároveň prvý z macedónskej dynastie Ptolemaiovcov, ktorý po smrti Alexandra Veľkého zasadol na egyptský trón.
Knižnica spočiatku obsahovala asi 400-tisíc papyrusov zabalených v tubách, no ich presný počet dodnes nie je známy. Čo sa týka kníh, tie Egypťania v čase antického Ríma kupovali od hlavného mesta Grécka, Atén. Knižnicu mali na starosti knihovníci, ktorí boli veľmi vzdelaní. Išlo o slávnych filozofov, filológov, básnikov či učencov. Žiaľ, dnes už nikto nevie, ako vyzerala Alexandrijská knižnica predtým, než ju zničili požiare a neskôr i moslimovia, ktorí v roku 642 dobyli Alexandriu a s hlúpou nevedomosťou a neúctou k vzdelaniu týmito vzácnymi knihami a zvitkami udržiavali teplo v egyptských kúpeľoch
Architektonický skvost pojme osem miliónov zväzkov
Hoci nebolo možné vytvoriť kópiu knižnice, ako vyzerala pred niekoľkými tisíckami rokov, pri pohľade na ňu strácam slová. Dnes je to architektonický skvost, matka všetkých knižníc, projekt, pre ktorý bola pred takmer štyridsiatimi rokmi založená Generálna organizácia a zakrátko, pod záštitou Suzanne Mubarakovej, manželky egyptského exprezidenta, i medzinárodná komisia. Členmi tejto komisie boli králi, prezidenti a najvyšší predstavitelia krajín z celého sveta, a aj samotné UNESCO vyzvalo 228 členských štátov, aby pomohli s financovaním tohto veľkolepého projektu. Po tom, ako som videla dokonalú knižnicu Deichman Bjørvika v Osle, ma nakoniec vôbec neprekvapilo, že sa víťazom súťaže o to, kto ju vybuduje, stala práve nórska firma. Samotný projekt stál 220 miliónov dolárov, pričom na jeho financovaní sa podieľalo nielen UNESCO a sčasti egyptská vláda, ale napríklad aj Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty či Irak.
Alexandrijská knižnica dnes stojí pri pobreží Stredozemného mora, má jedenásť poschodí, momentálnu kapacitu vyše osem miliónov zväzkov (naplniť ju bude trvať ešte niekoľko desaťročí), jej súčasťou sú tri múzeá, šesť umeleckých galérií, planetárium a disponuje najväčšou otvorenou čitárňou na svete s rozlohou viac ako 20-tisíc štvorcových metrov pre dvetisíc ľudí. Žiaden návštevník či návštevníčka nemá šancu vidieť ju celú, pokiaľ v nej nestrávi niekoľko týždňov, no minimálne môže vidieť diverzitu súčasných študentov a študentiek učiacich sa v otvorených a architektonicky dýchajúcich priestoroch. Veľkou zaujímavosťou je tiež moderné centrum pre nevidiacich ľudí, ktoré nesie názov po slepom egyptskom básnikovi menom Ṭâhâ Ḥusajn. Jeho tvorba bola veľkým prínosom pre literatúru egyptského a arabského sveta, i keď vyvolal veľký rozruch v konzervatívnych kruhoch svojou literárnovednou publikáciou O predislamskej poézii. Jeho tvorba bola preto zakázaná, najmä mládeži neprístupná, no našiel si inú cestu a začal písať beletriu.
Nóri sa spojili s Egypťanmi, žula s kameňom
Ale späť ku knižnici, ktorá dosahuje výšku až 32 metrov a ponára sa asi 12 metrov do zeme. Tento úžasný projekt bolo možné vytvoriť najmä vďaka interakcii medzi nórskymi a egyptskými špecialistami a remeselníkmi, ktorí použili prírodnú žulu pochádzajúcu z predtým uzavretého lomu v egyptskom meste Asuán nachádzajúcom sa na juhu Egypta neďaleko sudánskych hraníc. V jej vnútri sa dokonale prepája drevo s masívnym kameňom, ktorý tvorí i podporné stĺpy, keďže celá knižnica sa zvažuje smerom nadol a zvonku ju zastrešuje veľký a šikmo umiestnený kamenný disk ako symbol slnka, ktoré vychádza nad Stredozemným morom. Vo chvíli, keď som tam, nepátram po tom, čo sa skrýva za jej stavebným materiálom, no pocitovo mi drevo hneď pripomína krehkosť už vyhorenej Alexandrijskej knižnice, a kamenné stĺpy zase ťažkú oporu tej súčasnej.
Zatiaľ čo sa prechádzam okolo knižníc osvetlených pásmi LED svietidiel, všade naokolo šuštia knihy a zošity, a počujem i perá kĺzajúce po papieroch či ťukanie do klávesníc miestneho študentstva. Doba papyrusov a miešania farby z nílskeho bahna a hliny sa už dávno a navždy skončila. Viac ako inokedy si práve na tomto mieste uvedomujem, že mám pred sebou históriu, ktorá tu s nami bude dovtedy, kým ju ochránime. Tak ako špeciálne okná, ktoré chránia jej knihy a rukopisy pred vystavením priamemu slnečnému žiareniu.
Alexandra Jurišová