Nie každá láska vyvrcholí happyendom. Niekedy tajná túžba po šťastí môže viesť do pekla izolácie, týrania, poníženia. Príbeh vzťahu Emy a Mareka z knihy slovenskej autorky Anny Metisovej Ťažký stav beztiaže nie je ľahké čítanie a s postupujúcimi stranami sa budete cítiť možno aj zle. Naozaj takýto vzťah môže existovať? Naozaj dokáže byť človek k človeku taký zlý a pritom tvrdiť, že je to láska?
Prečo ste sa rozhodli napísať knihu o domácom násilí? A dokonca ani nie tak o fyzickom násilí, ako o psychickom týraní?
Priznám sa, nebol to celkom môj nápad. Myšlienka napísať knihu o partnerskom násilí vzišla od kamaráta, ktorý je zhodou okolností psychológom, a istý čas pracoval s obeťami alebo svedkami domáceho násilia. Keď mi vyšla prvá kniha, spýtal sa ma, či by som sa nechcela venovať aj takejto téme. V prvom momente som takýto nápad odmietla, zdalo sa mi to ako veľmi náročná téma na spracovanie.
Navyše, v podstate som o problematike nevedela až tak veľa. Neskôr mi to však začalo vŕtať v hlave. Mala som už premyslený námet na knihu a akosi sa mi téma partnerského násilia začala viac pozdávať a pasovať do tohto príbehu. Nakoniec som sa pod podmienkou, že mi s tým pomôže, rozhodla, že sa do toho pustím. Pomohol mi zorientovať sa v problematike partnerského násilia a pochopiť psychológiu ľudí, ktorí sú týraní, i tých, čo majú násilnícke sklony. Neustále som s ním konzultovala dej knihy a on ma usmerňoval.
Ľudia majú schopnosť opakovať chyby svojich rodičov. V podstate to, že hlavná hrdinka Ema vyrástla s násilím v rodine, ako keby opakovalo stereotyp, keď sa dala dokopy s takým istým typom muža.
V podstate áno, no presný vzorec, ako sa niekto stane obeťou, neexistuje. Ema sa snaží žiť obyčajný život, keď jej doň vstúpi Marek. Aj keď sa ich vzťah začne konfliktom, postupne si k Marekovi buduje dôveru, zapáči sa jej a nevníma signály, ktoré vysiela. Zo začiatku je to dokonca akoby príbeh o zlom chlapcovi, ktorý má dobré srdce.
Prvé strany príbehu vyzerajú takmer ako klišé, Marek je ten „zlý, arogantný“, ale všíma si Emu. A ona nadobudne dojem, že pod maskou drsniaka sa skrýva dobré srdce. Čitateľom som možno dávala trošičku nádej, že nakoniec všetko dobre dopadne. Postupne však u čitateľov môže rásť podozrenie, že jeho správanie nie je v poriadku a na ich vzťahu je niečo nezdravé. Aj na zdanlivo nevinných činoch, akým bolo napríklad prekvapenie, keď Emu vzal na turistiku, alebo organizovanie ich voľného času, možno badať počiatky manipulácie.
Pôvodné Emine korene sú spojené aj s fyzickým násilím. Vzťah Emy a Mareka postupne vyrastá ako psychické násilie, manipulácia. Toto je možno aj častejšia forma násilia v partnerskom živote, nie? Existujú u nás štatistiky o domácom násilí?
Existujú nejaké štatistiky a odhady, neodrážajú však reálny stav. Veľa obetí domáceho násilia sa nikdy neozve. Boja sa. Navyše pri fyzickom násilí vidno modriny a iné zranenia, kým psychické násilie je ťažšie rozpoznateľné a náročnejšie na dokazovanie. V nezdravom vzťahu sa manipulácia často posúva po krokoch.
Typické je, že manipulátor postupne izoluje svoju obeť od okolia a zbaví ju jej sociálnych väzieb. Pod heslom akejsi lásky chce byť čoraz viac majetnícky, robí si nárok na jej čas, ničí všetky ďalšie väzby a buduje svet, v ktorom sa stavia do úlohy jej ochrancu. A to sa deje aj v tomto príbehu, obeť sa dostane do situácie, keď je natoľko zmanipulovaná, že ani nevie odísť od agresora.
Dá sa povedať, že je tam niečo ako štokholmský syndróm, že do istej miery chce obeť vyjsť v ústrety väzniteľovi, ba dokonca sa bojí opustiť ho?
Aj keď sa povaha pri štokholmskom syndróme môže podobať na dynamiku v domácom násilí, nemyslím si, že ide o to isté. Obeť a agresor vstupujú do oboch situácií v inej pozícii. Pri štokholmskom syndróme je zväčša najskôr obeť obeťou a násilník násilníkom a až potom sa vytvorí puto od obete k násilníkovi. Tu je to opačne, tu je najskôr vzťah a ak tam aj je zo začiatku nejaké násilie, obeť si ho spočiatku neuvedomuje.
Hlavná hrdinka Ema je, predpokladám, poskladaná z obrazov rôznych prípadov, o ktorých ste sa rozprávali s psychológmi. Existuje čosi ako typológia tyrana či týranej osoby? Kedy hrozí, že sa človek stane obeťou?
Keď som začala pracovať na tomto príbehu, myslela som si, že mne sa niečo podobné nemôže nikdy stať. Čím hlbšie som sa však dostávala do problematiky domáceho násilia, uvedomila som si, že obeťou sa môže stať ktokoľvek. Stačí len stretnúť nesprávneho človeka, v tomto prípade manipulátora, ktorý si vás získa, a ani sa nenazdáte, a žijete v nezdravom vzťahu. Tak ako obeťou môže byť hocikto a v podstate neexistuje niečo ako ideálna obeť, rovnako agresorom môže byť hocikto. Často sa stáva, že sú to ľudia, o ktorých by sme to nikdy nepovedali, a okolie ich navonok vníma ako slušných a priateľských.
Stretli ste sa s nejakými obeťami násilia? Alebo je to skúsenosť sprostredkovaná psychológom? Vzťahy v knihe opisujete veľmi sugestívne a dôveryhodne.
Našťastie nemám osobnú skúsenosť s domácim násilím ani s obeťami – aspoň o tom neviem. Žiaľ, nemôžem vylúčiť, že v mojom okolí niekto v takomto vzťahu žije a iba o tom neviem. Na to, aby som mohla dôveryhodne opísať vzťahy a prežívanie obetí domáceho násilia, som si okrem rozhovorov so psychológom musela naštudovať čo najviac o problematike. Na internete existujú napríklad rôzne diskusné fóra, kde sa ľudia zdôverujú so svojimi skúsenosťami. Sú to smutné príbehy, a často až prekvapujúco podobné. Objavoval sa tam aj motív, na ktorý ste sa pýtali, dieťa zo vzťahu, kde došlo k týraniu, hľadá v dospelosti bezpečie a narazí na niekoho, komu začne dôverovať a neskoro pochopí, že je v pasci, rovnako ako Ema.
Zaujímavý je aj Marek. Cynický, dobre vyzerajúci „bad boy“ z bohatej rodiny. Nemal by mať problém plávať si životom a napriek tomu sa jeho citový život ukáže ako vyprahnutý, zlý.
Možno je to aj tým, že v knižkách je tento „bad boy“ často maskou, za ktorou sa skrýva dobro. No nemusí to tak byť zakaždým. V tomto prípade to vnímam ako porušenie istého klišé. Človek, ktorý má všetko, možno aj chce hľadať niečo dobré, ale nakoniec sa ukáže, že tá arogancia nie je len maska a vo svojom vnútri nie je až takým dobrým človekom.
Mňa vystrašila jeho prehnaná poriadkumilovnosť.
Veru, to je zaujímavá črta, upratovanie či neporiadok je jedna z vecí, cez ktorú Marek neskôr kritizuje Emu. Aj v príbehoch o týraní, ku ktorým som sa dostala na internetových fórach, sa často opakovalo, že tyran napadol svoju partnerku len preto, že podľa neho niečo zle upratala. Ak nie je niečo podľa predstáv takéhoto dominantného partnera, prerastá to do nadávok, týrania a ubližovania. Zámienkou na takéto správanie môže byť už len to, ako je položená šálka na dreze v kuchyni.
Poďme na čitateľsky veľmi ťažké stránky vašej knihy. Vzťah Mareka a Emy prerastie do sexuálneho týrania, veľmi nechutného a špinavého.
Tieto pasáže sa mi písali veľmi ťažko, nedalo sa im však vyhnúť. Domáce sexuálne násilie patrí k veľmi ťažkým prejavom psychického a fyzického týrania. V prípade hlavnej hrdinky šlo vo svojej podstate o znásilňovanie, ktorému sa nebránila, respektíve bola taká zmanipulovaná, že intímny život považovala za nevyhnutnosť, ktorú musí pretrpieť bez ohľadu na to, či sa jej to páči, alebo nie. Vždy, keď som dopísala takúto scénu, musela som si dať prestávku, dalo by sa povedať, že akúsi očistu v podobe pobytu v prírode alebo ľahkej knihy, ktorá ma priviedla na iné myšlienky.
Dajú sa pomenovať hranice, v ktorých môžeme povedať, že toto je normálne vo vzťahu a toto už nie?
Čo je normálne a čo už nie, je veľmi ťažké povedať. Hranica je veľmi tenká. Myslím si, že to, čo je v normálnych vzťahoch prípustné a čo nie, si každý vzťah definuje individuálne. Sú ľudia, ktorí sa môžu cítiť v pohode, ak partner vymýšľa program, určuje, čo sa bude diať, pretože napríklad neradi plánujú, no na druhej strane sú ľudia, ktorým niečo také prekáža. Vzťah je vecou konsenzu a aj v dlhšie trvajúcich vzťahoch sa hranice toho, čo si partneri navzájom dovolia, menia. Stále však zostávajú veci, ktoré sú neprípustné v akomkoľvek vzťahu. Je to také zložité, ako len ľudské vzťahy zložité sú.
Ako dlho ste písali túto knihu? Predchádzajúca vám vyšla ešte v roku 2019, medzitým sa veľa zmenilo.
Kniha vznikala dlho, aj tri-štyri roky. Tému som študovala, konzultovala a zároveň som pracovala aj na iných nápadoch. Je paradoxom, že najťažšie časti príbehu som písala, keď som mala koronavírus. Sama som na tom nebola dobre, ale tá ťažoba mi možno aj pomáhala boriť sa s Eminým svetom a týraním.
Skúsim tému otočiť. Pred pár rokmi sa vďaka či vinou románu 50 odtieňov sivej dostala do pozornosti masového publika téma dominantného tyrana a submisívnej ženy. Odvtedy vzniklo niekoľko diel – prekvapujúco ženských autoriek – kde je táto téma vykreslená ako sexy fantázia. Bohatý zvrátený muž, krásna žena túžiaca po vzrušení, nebezpečný sex. Ako sa pozeráte na takúto literárnu glorifikáciu násilia vo vzťahu?
Myslím si, že sme postúpili v literatúre ešte ďalej, sú na svete knihy, ktoré glorifikujú násilie a znásilňovanie ako normy vo vzťahu. V istej časti populárnej kultúry sa násilná sexualita premenila na čosi ako literárne klišé. Medzi bestsellermi sa napríklad objavila kniha Haunting Adelaine, spájajúca temnú romancu, psychologický triler a desivé sexuálne scény plné násilia a mala úspech u ženských čitateliek. Mne osobne sa podobné knihy čítajú veľmi ťažko, pretože sa v týchto príbehoch normalizuje ponižovanie, týranie, prenasledovanie a znásilňovanie. A zamýšľam sa nad tým, prečo takéto príbehy vlastne vznikajú, pretože žiadna žena nechce vo vzťahu zažívať týranie.
Preto som aj rád, že ste otvorili túto tému, ktorá vôbec nie je sexy, ale je reálna a vôbec nie príjemná. A pritom je táto téma živá, partnermi týraní ľudia žijú možno vedľa nás a my ich nevidíme alebo nevnímame, ako žijú.
Áno, aj okolo Emy sú kamaráti, kolegovia, spolužiaci, ktorí to dlho nechápali a nevnímali. Jej zväčšujúcu sa sociálnu izoláciu videli ako lásku a rozvíjajúci sa vzťah. Všetci tak trochu žijeme zahľadení do svojich vlastných životov a životy druhých berieme ako niečo, čo je trochu mimo nás. Na druhej strane, ani týraná osoba si nemusí uvedomovať, že žije v nezdravom vzťahu, až kým sa neobjaví pomoc a, žiaľ, nemusí si to pripustiť ani potom.
Pri čom si po ťažkých témach oddýchnete, čo vám urobí radosť?
Rada a veľa čítam, najmä náročnejšiu beletriu. Ale občas si to kompenzujem oddychovo ľahšou literatúrou. V podstate čítam všetko okrem krimi, tomu žánru som zatiaľ neprišla na chuť, ale nevylučujem, že sa to raz možno zmení.
Oddych a vyčistenie hlavy pre mňa predstavuje práca v záhrade a turistika. S kamarátmi pravidelne chodievame do prírody a zdolávame slovenské kopce.
Martin Kasarda
Anna Metisová (1988)
pochádza z okolia Piešťan. Láska ku knihám ju doviedla až k práci v kníhkupectve a aj k písaniu. Debutovala v roku 2019 knihou Daj každému dňu šancu (Slovenský spisovateľ). Jej druhá kniha Ťažký stav beztiaže (Lindeni 2025) je dramatickým príbehom prekonávania traumy z detstva a zároveň smutným príkladom vzťahu, ktorý sa premení na týranie.
