Dominika Kleinová: Prostitúcia na Slovensku (Marenčin PT 2025)
Dámy s kaméliami, metresy, kurtizány, padlé ženy, nočné motýle, sirény nemravnosti. O dejinách predajnej lásky sa na Slovensku veľa nehovorí. Historička Dominika Kleinová sa v monografii Prostitúcia na Slovensku (Marenčin PT2025) rozhodla preskúmať sociálne príčiny prostitúcie z viacerých perspektív.
Vaša kniha skúma históriu pomerne kontroverznej témy. Čo bolo vaším hlavným zámerom pri písaní práce?
Mojím zámerom bolo priniesť komplexnejší a systematickejší pohľad, v súčasnom akademickom a verejnom priestore sa téme venuje až zarážajúco málo pozornosti. Najmä čo sa týka Slovenska, štúdie sú čiastkové a málo rozpracované.
Túto tému som spracovala už vo forme dizertačnej práce a po jej dopísaní som si uvedomila, že by som získané zistenia chcela posunúť aj širšej verejnosti. Práve odborno-populárny pohľad formou knihy by to umožnil. Výskum v rámci medzivojnového Československa mi paradoxne otvoril dvere k rôznym výskumným možnostiam: dali sa použiť dáta z kriminálnych spisov, lekárske záznamy aj odborné publikácie, napríklad k početným pohlavným ochoreniam či reflektovanie prostitúcie vo vtedajšom mediálnom diskurze.
Vložila som aj jednu kapitolu o počiatkoch prostitúcie vo všeobecnosti. Chcela som vytvoriť základný rámec, ktorý by čitateľom pomohol lepšie sa zorientovať v téme. Na prostitúciu sa snažím nazerať ako na sociálny jav, pozorujem faktory, ktoré na jej vznik a vývoj vplývali.
Zaujímalo ma, aké mali tieto ženy podmienky na život, aký mali vzťah k vlastnému telu, aké sociálne roly mali v spoločnosti a aké mali spoločenské postavenie, bez hodnotiacich súdov či moralizovania.
Ako dlho trval výskum?
Úprava práce do knižnej verzie trvala približne rok, celý výskum päť rokov.
Bolo pre vás ťažké získať čo najviac informácií?
Tým, že som si vybrala obdobie medzivojnového Československa, a nie napríklad stredoveku, pramene boli ľahšie prístupné, a nedochádzalo k nepresnostiam napríklad pre jazykové bariéry. Mohla som tak vychádzať z rôznych archívnych prameňov, kde som sa snažila nájsť autentické vyjadrenia prostitútok. Išlo najmä o súdne spisy či trestné podania, kde samy opisovali svoj život, aké boli ich dôvody na vykonávanie takejto činnosti.
Archívnych prameňov bolo nakoniec dosť: kriminálne spisy denne riešili tieto problémy a napokon sa našlo veľmi veľa hlásení, spisov či vyjadrení magistrátu. Na výskum som si zvolila viaceré archívy: Národný archív, Štátny archív v Košiciach, Štátny archív v Bratislave a podobne. Prostitúcia sa dala dobre skúmať na príklade väčších slovenských miest (Bratislava, Košice, Trnava, Žilina a i.), tie boli aj dobre dokumentované a sú v knihe zahrnuté. V menších mestách, napríklad v Čadci alebo na Orave sa vyskytovala prostitúcia pomenej, preto ani nedochádzalo k rozšírenej kriminalite s ňou spojenej.
Ako žili prostitútky v medzivojnovom Československu? Patrili k nižšej či k vyššej sociálnej vrstve?
Prvá svetová vojna zásadne zmenila postavenie žien v tom, že prišli o dominantného muža ochrancu v živote, ktorým bol kedysi otec, brat či manžel, a museli sa o seba postarať samy. Veľa z nich pracovalo v zle platenej práci ako robotníčky či čašníčky a prostitúciu vykonávali tajne ako možnosť príležitostného príjmu. Niektoré sa zase ako pätnásťročné dievčatá po príchode do väčšieho mesta dostali do rúk kupliarov… Prostitúciu vykonávali aj vydaté ženy, kupliarom bol neraz aj manžel. Mnohé mladé dievčatá pôsobili vo verejných domoch, kde vládli prísne pravidlá. Zvyčajne sa v záznamoch uvádza, že prostituovať sa ženy donútili zlé ekonomické podmienky či aktuálny stav, v akom sa ocitli.
Práve v období medzivojnového Československa sa v dvadsiatych rokoch minulého storočia prijal aboličný zákon, ktorý zakázal fungovanie verejných domov. Prostitútky, prirodzene, mohli zanechať túto formu živobytia, dokonca sa vydať, ale zbaviť sa zlého sociálneho statusu bolo ťažké. Prevažná väčšina takýchto žien teda žila na okraji spoločnosti, samozrejme, aj tu by sme našli bohaté vydržiavané milenky (dnes by sme ich nazvali luxusné spoločníčky), ale bolo ich neporovnateľne menej.
Prostitúcia sa v spoločnosti prijíma s rôznymi predsudkami. Aké najčastejšie mýty o nej kolujú v spoločnosti?
Už dávno máme odborne podložené, že sex za peniaze alebo iný benefit je jednou z najstarších foriem obchodu, nie najstarším remeslom, ako sa zvyčajne mylne uvádza. Za remeslo bolo možné pokladať hrnčiarstvo, kňazstvo alebo liečiteľstvo.
Častým stereotypom v umeleckej literatúre v devätnástom storočí bolo židovské vierovyznanie u prostitútok či ich kupliarov. Tento mýtus má antisemitský pôvod, pri štúdiu dobových zdrojov som sa stretla prevažne s katolíckym vierovyznaním u prostituujúcich žien. Vieru aj praktikovali, našli sa doklady o ružencoch, vyobrazeniach Panny Márie, mariánskom kulte a podobne. Neraz to súviselo práve s presvedčením, že ak budú trpieť v pozemskom živote, v tom posmrtnom sa im ťažký život na zemi odmení.
Panuje rozšírený mýtus, že prostitútku nie je možné znásilniť. Ak však žena odmietne nejaký nevyhovujúci druh sexuálneho správania alebo odmieta sex bez kondómu, stále to z právneho hľadiska znásilnenie je. V knihe poukazujem aj na dvojaký štandard pri vnímaní sexuálneho správania u mužov a žien. Maďarský spisovateľ pôvodom z Košíc Sándor Márai píše o návštevách nevestincov mladými mužmi ako o istej forme iniciačného aktu, je to v zmysle budovania mužského kultu prijímané ako pozitívne správanie, u žien je prostitúcia či voľná láska chápaná ako niečo negatívne.
Prostitútky sú stigmatizované, vytláčané na okraj spoločnosti ako nutné zlo, označované ako šíriteľky pohlavných ochorení, spojené s diablom. Dochádzalo aj k ich častej kriminalizácii. Ďalšou otázkou je rovnosť pracovných možností a s ňou spojené adekvátne ohodnotenie. Práve ekonomické dôvody sú najčastejšie uvádzané ako príčina ženskej prostitúcie.
Knihou otvárate aj dôležitú tému materstva a prostitúcie. Moja predstava o prostitútke sa spájala s bezdetnosťou a voľným životom, je však pochopiteľné, že sa ich mohol týkať problém nechceného tehotenstva.
Mojím zámerom bol aj presah do sociálnych tém, rozšíriť výskum na sociálne roly, pozrieť sa na osobu prostitútky ako ženy, ale aj matky celkovo. Veľakrát sa dialo, že prostitútka pri pohlavnom styku s klientom nechcene otehotnela.
Mohlo sa tiež stať, že už deti mala a nedokázala uživiť ďalšie a ocitla sa v nezávideniahodnej situácii. Zodpovednosť opäť musela prevziať sama a často nemala finančné prostriedky na uživenie viacerých detí, a preto dochádzalo k interrupciám či k infanticíde (vraždám novorodencov), čo sa dozvedáme práve z kriminálnych spisov, kde za tieto trestné činy boli ženy aj trestané.
Ako to bolo s homosexuálnou prostitúciou v medzivojnovom Československu? Už samotná homosexualita bola vtedy tabuizovanou témou…
Prameňov k homosexuálnej prostitúcii aj z tohto dôvodu nebolo veľa, preto je môj výskum skôr všeobecnejší. O homosexualite existujú záznamy z väčších miest, z Bratislavy, Brna, Prahy, z menších slovenských miest nemáme dobové zmienky, preto aj prevažne uvádzam české zdroje. Takýto typ prostitúcie sa nachádzal na verejných miestach, akými boli kúpele či verejné záchody.
Treba tiež povedať, že väčšina mužov, ktorí poskytovali tieto služby, nebola reálne homosexuálnych a homosexuálnu orientáciu len predstierali. Homosexualita v tomto období bola trestná a istým špecifikom týchto vzťahov bola manipulácia. Častým prečinom v kriminálnych záznamoch bolo vydieranie, dochádzalo k vydieraniu klienta prostitútom, ten sa vyhrážal udaním na polícii za nepovolený sexuálny styk a vyžadoval ešte väčšiu sumu peňazí.
V poslednej kapitole aj analyzujem tieto vydieračské listy, treba však povedať, že v československých uliciach sa vyskytovali desať-, dvanásťroční chlapci, ktorí ponúkali sexuálne služby dospelým homosexuálnym mužom. Dôvody mohli byť rôzne, najčastejšie išlo o potrebu finančného zabezpečenia. Téma už spadá do otázky detskej prostitúcie, musíme vziať do úvahy aj dobovú definíciu detstva. Vek pätnásť, šestnásť rokov bol zlomový, od dovŕšenia tohto veku mohli aj ženy pracovať vo verejnom dome.
Ako boli prostitútky zobrazované v medzivojnovom umení?
Hoci sa prostitúcia vyskytovala prevažne u žien, zobrazovaná bola práve mužmi, umelcami a ich osobná alebo sprostredkovaná skúsenosť je tu kľúčová až normatívna. Téma voľnej lásky bola v medzivojnovom období spracovaná viacerými autormi, či už hovoríme o maľbe, literatúre, alebo filme.
Básnik Ján Smrek napísal niekoľko básní o prostitútkach v zbierke Cválajúce dni (Salome, Miss Ellén), kde sa venuje práve sociálnemu prostrediu, z ktorého prostitútky pochádzajú, a zároveň robí analýzu vidieka a mesta. Práve mestskému životu sa pripisuje fungovanie prostitúcie. K ďalším medzivojnovým autorom patria napríklad Tido J. Gašpar, Ján Hrušovský či Ján Rob Poničan. Hrušovský napísal dielo Dve sestry, v ktorom poukázal na vtedajšiu pokrivenú morálku. Jedna zo sestier bola prostitútka, druhá mníška, no z morálneho hľadiska stojí vyššie práve prostitútka, ktorá pokorne žiada sestru o odpustenie.
Načrtli ste, že v prípade žien prostitútok píšu dejiny muži. Máme aj nejaké zdroje z pohľadu padlej ženy?
V slovenskej literatúre máme pomerne málo takýchto zdrojov. Ženský pohľad je sprostredkovaný napríklad v odbornejších prácach písaných sociálnymi pracovníčkami. Ide o ženy, ktoré mali blízky kontakt s prostitútkami, boli to väčšinou pracovníčky osvetových inštitúcií, napríklad Živeny alebo Červeného kríža.
Niektoré z nich v rámci osvetovej a vzdelávacej činnosti chodili na slovenské vlakové stanice a odchytávali dievčatá práve preto, aby sa nedostali do pazúrov prostitúcie a snažili sa vytvoriť im sociálnu pomoc, zohnať prácu či ubytovanie. Spolky boli dobrovoľné, len čiastočne podporované štátom, a ich dosah pre finančné možnosti nebol taký veľký, ako by sme predpokladali. Práve tu sa ukázal aboličný zákon ako neefektívny. Aj napriek pokrokovosti myšlienok v praxi nemal postačujúce zdroje na to, aby bol dostatočne aplikovaný na prevýchovu a vzdelanie mladých dievčat.
Naivita aboličného zákona spočívala aj v presvedčení, že všetky ženy vstupujú do prostitúcie nedobrovoľne. Existovali aj ženy, ktoré prostituovali, pretože si chceli udržať nejaký životný komfort, práve prostitúcia im to umožňovala. V podstate aj to je súčasný problém, keď sa rôzne feministické skupiny nevedia dohodnúť, či prostitúcia je výsledkom patriarchálneho systému, alebo je to otázkou voľby tohto povolania.
Diskusie stále prebiehajú a spoločnosť nie je v tejto otázke jednotná. Čiastkové postrehy ukrývajú kriminálne či denníkové záznamy. Je však ťažké určiť postavenie takýchto žien podľa strohých útržkov. Nikde som sa nedozvedela, aký vzťah majú prostitútky k láske, či mali nejaké romantické predstavy, alebo išlo o čisto pragmatickú záležitosť.
Prečo je podľa vás dôležité skúmať podobné témy?
Prostitúcia je stále medzi nami, či už ako sexbiznis, alebo v iných podobách, mení len svoje formy. Pohľad tradičnej historiografie je konvenčný, zameriava sa najmä na veľké udalosti, osobnosti a procesy a málo pozornosti je, respektíve bolo, venované témam každodennosti, marginalizovaných skupín či ľudí z periférií, akými boli aj prostitútky.
Dejiny prostitúcie sú dôležitý a komplexný jav z hľadiska gender history, feminizmu, skúmania tela a telesnosti, sexuality, ale presah majú aj do právnej či sociálnej oblasti, medicíny a oblasti zdravia či etiky.
Je relevantné venovať sa jej aj preto, aby sme vedeli v budúcnosti riešiť rôzne problémy, ktoré sú s ňou spojené, overiť si, ktoré prístupy fungovali v minulosti a ktoré nie.
Myslíte si, že by prostitúcia za určitých okolností mohla úplne vymiznúť z nášho sveta?
Nie (úsmev). No k málo známym faktom patrí, že prostitúcia v niektorých oblastiach ani neexistuje. Súvisí to s kultom patriarchálne zameranej spoločnosti, dosahovaním moci nad telom. Sú kultúry a spoločenstvá založené na otvorenom sexe či takom, ktorý nepodlieha kontrole zvonka, tie prostitúciu ani nepoznajú. V našej spoločnosti si jej úplné zrušenie neviem predstaviť.
Patrícia Gabrišová