Elizabeth Comen: Len si to namýšľaš (prel. Jana Sliacka, DOT. 2025)
Ako medicína zľahčuje ženskú bolesť
Elizabeth Comen patrí medzi lekárky, ktoré už nechcú byť len svedkyňami utrpenia. V knihe Len si to namýšľaš rozoberá tichú, no pretrvávajúcu nerovnosť: spôsob, akým medicína po stáročia zľahčuje ženskú bolesť. Ako onkologička z newyorského Memorial Sloan Kettering Cancer Center prináša pohľad zvnútra systému, ktorý má liečiť, no neraz najprv spochybní samotné pacientky.
Lekárka, ktorá sa rozhodla počúvať
Autorka spája dva svety: chladnú presnosť medicínskej vedy a citlivé pozorovanie ženskej skúsenosti. Príbehy pacientiek, ktoré sa jej ospravedlňujú za to, že vôbec ochoreli, ju vedú k širšej otázke: prečo sa ženy cítia vinné za svoju bolesť?
Elizabeth Comen ukazuje, že ide o dôsledok dlhodobého kultúrneho dedičstva: „Ženy, ktoré sa mi ospravedlňujú za svoju chorobu, sú súčasťou lekárskeho dedičstva odovzdávaného stovky rokov. Vidieť ho možno i dnes, vznikol z neho napokon aj príbeh. Príbeh o tom, ako by malo vyzerať ženské telo, ako by sa malo cítiť pri práci, pri hre, pri učení sa a pri myslení, pri sexe, v materstve, v chorobe a v zdraví – a áno, aj na smrteľnej posteli.“
Ženské telo bolo v medicíne vždy formované očami tých, ktorí ho neprežívali. Comen zhromažďuje množstvo prípadov, ktoré spája spoločný vzorec. Ženy čakajú dlhšie na diagnózu, ich symptómy sú označené za psychické, emocionálne alebo nejasné.
Autorka pritom neútočí na medicínu, ale na jej slepé miesta. Upozorňuje, že klinická prax stále vychádza z modelu mužského tela, od anatomických učebníc až po klinické štúdie. Žena bola v histórii vedy skôr výnimkou než normou. Tento fakt prenikol do všetkého: do spôsobu, akým sa testujú lieky, ako sa meria bolesť, aj ako sa definuje „typický pacient“.
Príbeh systémovej slepoty
Comen vie, že predsudky sa neprelamujú hnevom, ale faktami. Preto svoje pozorovania opiera o dôkazy a štatistiky, ktoré ukazujú, že nerovnosť medzi pohlaviami sa v zdravotníctve prejavuje od výskumu až po ambulanciu. Najsilnejšie však pôsobia konkrétne príbehy: ženy, ktorých varovné signály boli prehliadnuté, pretože nezapadali do zaužívaného modelu symptómov.
Jej text má presnosť klinického záznamu, no zároveň emocionálnu silu eseje. Každá kapitola funguje ako pitva patriarchálnych štruktúr, kultúrnych predsudkov aj osobných skúseností, ktoré sa prenášajú z generácie na generáciu.
Najpôsobivejšie sú časti, v ktorých Comen prepojí profesijnú skúsenosť s osobnou. Píše o pacientkach, ktoré odmietli mlčať, a o ženách, ktoré prežili len preto, že neverili vetám typu „nič vám nie je“. Z týchto výpovedí sa rodí text, ktorý má blízko k manifestu – nie agresívnemu, ale tichému, presvedčivému, podloženému empatiou.
„Po stáročiach, keď sa ženy považovali za zodpovedné za privodenie chorôb ostatných ľudí, by nemalo byť prekvapením, že ich teraz vinia – alebo sa učia viniť samy seba – aj z ich imunologických problémov, či už im vyčítajú, že ich predstierajú, zveličujú alebo skrátka činia zlé rozhodnutia, ktoré ich robia zraniteľnými voči chorobám.“
Kniha tak prestáva byť len súborom lekárskych prípadov a mení sa na filozofickú úvahu o tom, že medicína bez empatie je rovnako slepá ako predsudok, ktorý tvrdí, že ženská bolesť je prehnaná. Táto kniha je výzvou k zmene pohľadu. Neponúka riešenia, no kladie otázky, ktoré sa už nedajú ignorovať: komu medicína verí, koho skúma a koho ešte stále umlčiava?
Elizabeth Comen píše s jasnosťou vedeckej autorky a citlivosťou ženy, ktorá chápe, že zdravie nie je len biologická kategória, ale aj kultúrna. Jej kniha je apelom, aby sa medicína opäť stala tým, čím mala byť od začiatku – priestorom, kde človek nie je iba objektom.
Alexandra Jurišová
Elizabeth Comen: Len si to namýšľaš (prel. Jana Sliacka, DOT. 2025)