Režiséri oscarových filmov ako Guillermo del Toro, László Nemes, Kathryn Bigelow, Noah Baumbach či Yorgos Lanthimos odišli z Lida bez ocenenia
Mostra Internazionale d’arte Cinematografica za jediný deň hostí viac filmových hviezd ako Berlinale za celý čas. Medzi 21 dielami v hlavnej súťaži sa o Zlatého leva uchádzalo neúrekom tvorcov ocenených Oscarmi. Porota vedená Američanom Alexandrom Paynom prisúdila hlavnú cenu nenápadnému filmu Jima Jarmuscha Otec Matka Sestra Brat. Ocenila tiež snímky Paola Sorrentina, Gianfranca Rosiho, Ildikó Enyediovej.
S dlhým nosom a bez akéhokoľvek ocenenia sa však z benátskeho Lida domov vracalo nápadne veľa slávnych filmárov. Azda najznámejším z nich bol Mexičan Guillermo del Toro.
Frankenstein
„Tento film uzatvára hľadanie, ktoré sa začalo, keď som mal sedem rokov a prvý raz som videl Frankensteina Jamesa Whala. V očiach Borisa Karloffa som cítil, že gotický horor sa stal mojím náboženstvom, Frankenstein mojím mesiášom,“ povedal o svojom najnovšom diele Guillermo del Toro a pokračoval, „majstrovské dielo Mary Shelleyovej je plné otázok, ktoré jasne horia v mojej duši: existenciálne, nežné, divoké, prekliate otázky, ktoré horia len v mladej mysli, kým dospelí a inštitúcie veria, že na ne poznajú odpoveď. Pre mňa príšery ukrývajú tajomstvá, ktoré chcem odhaľovať. Nech teda príšery obývajú vaše sny a poskytnú vám rovnakú útechu ako mne, pretože všetci sme stvorenia zatratené a spasené.“
V roku 2017 získala Zlatého leva jeho Podoba vody. Desať rokov predtým Faunov labyrint ocenili tromi Oscarmi. Ďalšieho mu predvlani priniesla animovaná adaptácia Pinocchia. Očakávania teda boli vysoké. Čo sa týka obrazovej stránky, režisér ich naplnil do bodky. To však nestačí. Právom sme čakali hravosť, imagináciu, objavovanie nových významov, nečakaných súvislostí, bizarných kontrastov i spojení… Scenárista, režisér a producent hýril vyhláseniami ako „celý život žijem so Shelleyovej dielom. Pre mňa je knihou kníh, ale chcel som ju prespievať podľa seba, v inej tónine, s inými emóciami. Už od detstva, od môjho prvého filmu, som sníval o Pinocchiovi a Frankensteinovi. Pre mňa sú to dve podoby jedného príbehu: aké to je byť človekom, aké to je jestvovať medzi večnosťou a smrťou. Chcel som, aby bol Frankenstein čo najosobnejší“.
Kniha z roku 1818 sa stala jedným z najčastejšie filmovaných námetov. Desiatky ba stovky tvorcov nám predkladajú svoje predstavy vedca, ktorý dal hmote život – a stvorenia, ktoré prišlo na svet ako výplod sebeckých ambícií, osamelé, nemilované. Z novších stojí za zmienku hviezdne obsadená adaptácia Kennetha Branagha z roku 1994 i dvojdielny televízny film Kevina Connora, ktorý v roku 2004 vznikal aj na Slovensku a so slovenskými hercami. Del Torov Frankenstein tiež rámcuje rozprávanie Victora Frankensteina (Oscar Isaac) kapitánovi polárnickej lode (Lars Mikkelsen). Potom sa však slova ujme bytosť, ktorú stvoril (Jacob Elordi) a vyrozpráva svoju verziu. Neprekvapivo sa blíži monológu replikanta Roya Battyho z kultového Blade Runnera Ridleyho Scotta, len bez charizmy Rutgera Hauera a Vangelisovej hudby, zato s ťažkotonážnou doslovnosťou, ktorá nenecháva veľa priestoru predstavivosti.
Všetko to tu už bolo – a často sa nám to privrávalo sugestívnejšie, nástojčivejšie, čarovnejšie. Možno treba k del Torovmu filmu pristupovať ako k majstrovskej ilustrácii. Pokorne chce slúžiť originálu. Nemeniť ho, nikam neposúvať ani neinterpretovať. Len škoda, že aj takýchto Frankensteinov poznáme od údajne prvej filmovej adaptácie z roku 1910 neúrekom. A – pretože Shelleyovej román filmárov neprestáva fascinovať – ešte ich veľa pribudne.
Cudzinec
„Muž, ktorý neplače na pohrebe svojej matky, je zrelý pre šibenicu,“ napísal držiteľ Nobelovej ceny za literatúru Albert Camus v predslove amerického vydania svojho diela Cudzinec o citovo vyprahnutom francúzskom úradníkovi v Alžírsku, ktorý zastrelí mladého Araba a bez akejkoľvek obrany sa nechá odsúdiť na smrť.
V roku 1967 sa o benátskeho Zlatého leva uchádzal Luchino Visconti s taliansko-francúzsko-alžírskou adaptáciou kľúčového Camusovho románus Marcellom Mastroiannim, Annou Karinou, Bernardom Blierom a Brunom Cremerom. Neuspel. O takmer šesť desaťročí ho teraz nasledoval François Ozon.
Albert Camus (1913 – 1960), rodák z francúzskeho Alžírska, debutoval v roku 1942 práve knihou Cudzinec, ktorú Jean-Paul Sartre označil za najvýznamnejšie dielo raného existencializmu. Camus sa s touto klasifikáciou nikdy nezmieril, no jeho text na pomedzí novely a románu sa nielen vo Francúzsku stále teší mimoriadnej obľube.
Zázračné dieťa nezávislého filmu z prelomu tisícročí François Ozon uprednostňuje pôvodné námety a vlastné scenáre, ale už v roku 2000 slávil úspechy adaptáciou divadelnej hry R. W. Fassbindera Dažďové kvapky na rozpálených kameňoch. Jeho divácky najúspešnejší film 8 žien vznikol podľa hry Roberta Thomasa a Nová priateľka z roku 2014 podľa novely Ruth Rendellovej.
Ozonova cesta ku Camusovi bola tajomná: „Napísal som originálny scenár štruktúrovaný ako triptych. V jednom z príbehov som načrtol portrét súčasného mladého muža, sklamaného, odcudzeného, ktorý nevidí zmysel života. Na realizáciu som však nezohnal peniaze. A tak som sa vrátil k Cudzincovi, ktorého som sa nedotkol od tínedžerských rokov. A bol to šok: nestratil nič zo svojej sily, súznel s mojím námetom, len inteligentnejšie, silnejšie!“
Filmár našiel aj veľmi osobné väzby. „Môj starý otec z matkinej strany bol sudcom v Alžírsku a v roku 1956 prežil pokus o atentát, ktorý urýchlil návrat rodiny do Francúzska. Prácou s dokumentmi, archívmi, historikmi a pamätníkmi som zistil, do akej miery sú všetky francúzske rodiny spojené s Alžírskom. A že nad našimi dejinami stále visí pochmúrne ticho.“
Do hlavnej roly obsadil toho istého Benjamina Voisina, ktorý mal hrať v nerealizovanom projekte. Spoluúčinkujú Rebecca Marder ako Maria a Hajar Bouzaouit ako Džamila. Ozon obe ženské postavy posunul do popredia. Rozpočet mu nedovolil nakrúcať v Alžírsku s veľkým štábom a farebne. Komorný, intímny čiernobiely obraz skvele harmonizuje s metafyzickým vyznením, ktoré podčiarkuje hudba kuvajtskej skladateľky Fatimy Al Qadiriovej. Na dvoch miestach necháva Ozon zaznieť priamo Camusov text. Výsledkom je zdanlivo tichý nenápadný film, ktorý však pozornému divákovi prenikne hlboko do mysle, aby dlho, pomaly doznieval ako zázračný clivý tón.
Kremeľský mág
Giuliano Da Empoli bol poradcom talianskeho ministra kultúry, zástupcom starostu Florencie, poradcom predsedu Rady ministrov. Publikoval dvanásť esejí vrátane knihy Inžinieri chaosu o tom, ako nové technológie, internet a sociálne siete obrátili pravidlá politickej hry hore nohami. Jeho románový debut Kremeľský mág sa inšpiroval skutočnými postavami a dianím okolo nástupu V. V. Putina k moci, jej upevňovania až po ruské imperiálne agresie. Predobrazom hlavnej postavy príbehu Vadima Baranova bol údajne podpredseda vlády a neskôr Putinov poradca Vladislav Surkov, účinkuje v ňom však i veľa reálnych postáv. Román v slovenskom preklade vydal v roku 2023 Tatran. Jeho filmovú podobu do Benátok priniesol francúzsky filmár Olivier Assayas. Veľkofilm s mnohými exotickými exteriérmi a hviezdami ako Paul Dano, Jude Law, Alicia Vikander, Jeffrey Wright, Tom Sturridge festival zaradil do hlavnej súťaže, ale žiadna z porôt mu napokon neudelila ani jednu z cien.
„Giuliana Empoliho poznám, bývame blízko seba v odľahlom kúte Toskánska. Rukopis románu mi poslal ešte pred vydaním knihy, takže keď sa mi ozval producent, že má námet na skvelý film, mohol som mu povedať, že text už leží na mojom nočnom stolíku. Pravda, čítať som ho začal až potom,“ priznal Assayas. „Očaril ma uchopením súčasnej mocenskej dynamiky, prekvapil originálnymi a relevantnými uhlami pohľadu. Napriek tomu pôsobil príliš abstraktne, bol príliš nabitý dialógmi, mnohé prvky, ktoré v románe plynuli prirodzene, sa mi zdali nevhodné pre film. Po dlhom premýšľaní som producentovi oznámil, že Mága z Kremľa nedokážem nakrútiť.“
Napokon sa však po rozhovoroch s autorom a so scenáristom Emmanuelom Carrèrom dal prehovoriť. Veľa z prípravy i samotného nakrúcania sa udialo v Rige, kde sa filmári stretali aj s mnohými exilovými novinármi, politológmi, podnikateľmi.
Film v angličtine, kde Putina hrá superstar Jude Law, jeho poradcu, Baranova, ktorý ho spravil novým ruským cárom, predstaviteľ filmových zloduchov a bláznov Paul Dano a zlatokopku Xeniu Alicia Vikander, však k téme pristupuje z pozícií západnej liberálnej demokracie. Nepozná a nechápe východnú mentalitu, poriadky, ktoré vládnu už od čias dobytia Rusi Zlatou hordou, ruský imperializmus ani pohyb, ktorý po páde Sovietskeho zväzu vyniesol na vrchol moci opričnikov z tajných služieb. Predstavuje nám neskutočný svet, oddelený od ruskej (a aj našej) reality nepriestupným sklom a len v zopár momentoch sa blíži skutočnosti. Motív spupného vedca a netvora, ktorého stvoril, zostáva nevyužitý. Assayas mal pravdu: film dobre nefunguje ani ako dráma, ani ako zábava a porotcovia mu právom nepririekli žiadnu z cien.
Miloš Ščepka
Foto: MIAC