Grigorij Mesežnikov (ed.): Kto hrá ruskú ruletu so Slovenskom (Vydavateľstvo MAMAŠ 2025)
Časť proruskej politickej scény, názorového spektra a ďalších skupín na Slovensku začala hazardnú hru so Slovenskom, a ak dôjde k výstrelu v tejto ruskej rulete, nemusí to naša krajina prežiť. Tvrdí politológ Grigorij Mesežnikov, ktorý spolu s tímom spoluautorov vytvoril pôsobivú publikáciu o základnom rozpore medzi zahraničnopolitickými prioritami Slovenska a činnosťou domácich aktérov ruského vplyvu.
Všetci vieme, čo je ruská ruleta, videli sme filmy, čítali sme o nej, poznáme viaceré príbehy, ale čo znamená pojem ruská ruleta v kontexte vašej knihy?
Je to, samozrejme, metafora, poznáme túto legendárnu hazardnú hru, v ktorej ide o prežitie a smrť jedného zo súperov. So Slovenskom sa podľa mňa teraz hrá podobná hra, keď časť politickej scény, názorového spektra a ďalších skupín na Slovensku začala hrať hazardnú hru so Slovenskom, a ak dôjde k tomu výstrelu, tak to nemusí naša krajina prežiť.
Čo myslíte tým výstrelom? Je ním odchod Slovenska z Európskej únie, odchod z NATO, vytvorenie autokratického režimu na Slovensku, nekompatibilného s týmito organizáciami?
Môže to byť presne toto. Ten proces sa už začal, červená línia bude prekročená vtedy, keď naše vzťahy s Ruskom začnú mať formatívny charakter, čiže všetko, čo sme tu po roku 1989 zaviedli, tzn. demokratický režim, trhová ekonomika, sociálny systém, stabilné hranice, proste všetko to najlepšie, čo sa v tejto krajine mohlo odohrať po vstupe do Európskej únie a vďaka nášmu členstvu v NATO, toto všetko prestane mať doterajší význam a bude v podstate marginalizované užšou spoluprácou s Ruskom.
Môžeme špekulovať, ako spojenectvo s Ruskom bude čoraz väčšmi ovplyvňovať náš vývoj a každodennú situáciu. Myslím si, že kroky k tomu sa už urobili, za jeden z viditeľných krokov považujem, že nie sme súčasťou takzvanej „koalície ochotných“. Táto koalícia by asi nevznikla, keby napríklad Maďarsko a Slovensko nezaujímali odlišný postoj v otázkach jednak podpory Ukrajiny, ale aj formovania novej bezpečnostnej architektúry Európy.
Premiéra Fica už na tieto rokovania ani nepozývajú.
Nová bezpečnostná architektúra bude do istej miery hybridná, okrem členských krajín EÚ tam môžu byť Veľká Británia, Nórsko a možno dokonca aj Švajčiarsko. Všeličo sa mení, pred pár rokmi ešte Švédsko a Fínsko neboli v NATO a už sú. Postupne nás izolujú aj viditeľné kroky ako návštevy Roberta Fica a našich poslancov v Moskve, či rôzne vyhlásenia svedčiace o tom, že súčasná vládna koalícia je väčšmi naklonená spolupráci s Ruskom než povedzme čerpaniu výhod nášho členstva v EÚ. Takže táto metafora o ruskej rulete znázorňuje situáciu, do ktorej sa naša krajina dostáva, hazardovanie súčasnej koalície s osudom Slovenska.
Hovoríte, že zámerom tejto publikácie je „poukázať na základný rozpor medzi zahraničnopolitickými prioritami Slovenska na jednej strane a činnosťou domácich aktérov ruského vplyvu na druhej strane“. Zrejme treba aj povedať, kto sú tí domáci aktéri, pretože keby išlo o nejaké periférne skupiny, neznamenalo by to veľa pre základnú orientáciu Slovenska. A čo teda z tohto základného sporu vyplýva?
Najsilnejšími aktérmi proruského vplyvu sú najvyšší ústavní činitelia, predovšetkým premiér Robert Fico, členovia vlády za Smer, poslanci SNS, najmä jej predseda Andrej Danko, podpredseda NR SR Tibor Gašpar… Práve oni systematicky šíria ruský vplyv a to nielen vo výrokoch, čo sa odráža aj na názoroch napríklad voličov Smeru v rôznych otázkach a postojoch.
Podľa jedného z posledných prieskumov napríklad iba päť percent voličov Smeru by si želalo, aby v tejto strašnej vojne zvíťazila Ukrajina a väčšina je na strane Ruska… V Smere nikdy jasne nedominovali prozápadní voliči, strana oscilovala okolo mainstreamu s miernou odchýlkou, ale za posledné tri, štyri roky, od agresie Ruska proti Ukrajine, zásluhou proruských postojov vedenia Smeru sa ich volič absolútne rusifikoval.
A už nejde len o univerzálne proruské vyjadrenia, ale aj konkrétne prejavy, ktoré hovoria o tom, že by sme mali byť pripravení na vystúpenie z Európskej únie, naposledy to verejne deklarovala europoslankyňa Laššáková, že by sme mali vedieť, ako sa dá vystúpiť z EÚ.
Mňa sa často pýtajú zahraniční kolegovia aj novinári, čo je v pozadí príklonu Roberta Fica a strany Smer k Rusku. Podľa ich interpretácie ide predovšetkým o snahu osloviť proruských voličov, ale ja sa pýtam, ako je možné, že ten volič sa stal takým proruským.
Ten motív tam však určite je…
Áno, ten motív jestvuje, ale nepoznám ani jedného politika, v žiadnej krajine, ktorý by robil takéto veci. Hovorí sa, že keď je Robert Fico v Bruseli, je prozápadný, a keď príde domov, je proruský. Nie, Robert Fico je proruský od samého začiatku svojej kariéry v strane Smer, vždy sa vyjadroval pozitívne o Rusku…
Akurát to nebolo až také viditeľné a až také nebezpečné ako teraz, počas vojny na Ukrajine.
Od počiatku Robert Fico spájal vo svojom vedomí vnútornú empatiu a sympatie voči Rusku, ktoré však ešte neboli zároveň také agresívne proti Západu. Rusko bolo v tom čase slabé a nedokázalo nám zabrániť, aby sme vstúpili do EÚ a NATO. Fico kritizoval vtedajšiu vládu za spôsob, akým sa vyjednávalo o vstupe do EÚ, dokonca pred referendom o členstve oblepil Slovensko bilbordmi s holými zadkami.
Ale postupne, ako sa Rusko konsolidovalo, oceňoval napríklad Putina za to, že vrátil Rusom národnú hrdosť. Nuž, vrátil hrdosť, ale v podobe podpory všetkých ruských imperiálnych projektov. Od roku 2007 už bol jasný protizápadný kurz ruskej zahraničnej politiky, Rusko začalo podnikať kroky voči EÚ a NATO, organizáciám, ktoré najviac prispeli k najpozitívnejšiemu obdobiu v živote Slovenska. Postupne si Fico uvedomil, že má podporu v publiku, ktoré je neliberálne, menej prozápadné, ale naopak proruské.
V knihe venujete niekoľko kapitol ľuďom a inštitúciám, ktoré šíria tento proruský naratív, lebo keby to bolo iba na Robertovi Ficovi, asi by to bolo málo. Kto sú jeho spoluhráči, aké prostredie oslovujú a prečo sú takí úspešní?
Analyzujeme politickú scénu, relevantné, ale aj menej relevantné strany, ovplyvňujúce ten diskurz – samozrejme Smer, SNS, v minulosti ĽSNS, krajne pravicových subjektov tu je viac, KSS, proruské spolky vrátane Rusko-slovenskej spoločnosti na čele s Jánom Čarnogurským, ktorý predtým nebol až taký protizápadný ako v posledných rokoch.
Nechcem spochybňovať jeho úprimnosť, ale jeho predstavy o Rusku sú podľa mňa chybné, že nejaké duchovné obrodenie proti západnému liberalizmu príde z Ruska. Naopak vidím, že z Ruska prichádza rozklad, zmar, krv, vraždy, zabíjanie, smrť a tak ďalej, čo reálne prichádza dnes na Ukrajinu. Konzervatívno-hodnotový diskurz, ktorý presadzuje Rusko, je absolútne falošný.
Ani súčasná podoba kresťanstva v Rusku nemá so skutočným kresťanstvom nič spoločné. Ruská pravoslávna cirkev nie je ani cirkvou, ale skôr sektou podporovanou štátom, ktorá spätne podporuje štátny terorizmus, posväcuje zbrane hromadného ničenia. Takže očakávať od tohto spojenectva s teroristickým agresívnym imperiálnym štátom nejaké duchovné obrodenie na Slovensku je podľa mňa nemožné.
Pritom sme stále súčasťou organizácií, ktoré Rusko považuje za nepriateľské.
Najproblematickejšie na našom proruskom naratíve je, že ide o podporu štátu, ktorý pôsobí proti nám, chce zničiť demokratický systém, rozkladá EÚ a chce vrátiť svet pred rok 1990, keď sme neboli ani v EÚ, ani v NATO. A tu je presne ten základný rozpor medzi zahraničnopolitickými prioritami Slovenska a činnosťou domácich aktérov ruského vplyvu.
Proruský naratív však nie je záležitosťou od posledných volieb, na Slovensku sa presadzuje dlhodobo. Prečo sa mu tak darí, prečo sme takí neúspešní v hybridnej vojne vedenej z Ruska?
Táto téma nie je pre náš inštitút nová, publikovali sme o nej niekoľko štúdií v slovenskom aj v iných jazykoch, snažili sme sa o nej poskytnúť analytické závery už od roku 2014. Je však pravda, že problematika politickej rusofílie spojenej s extrémizmom bola v našom mainstreamovom demokratickom prostredí do istej miery podceňovaná a považovaná za periférnu.
Kľúčový faktor spočíva v tom, že sa národným populistom podarilo využiť túto rusofíliu spolu s extrémnejšími nacionalistickými prejavmi na nástroj voličskej mobilizácie. Konkrétne – v roku 2024 počas prezidentských volieb sa elektorát krajnej pravice priklonil na stranu kandidáta, ktorý bol typologicky porovnateľný s podobnými kandidátmi v predchádzajúcich voľbách (Maroš Šefčovič alebo aj samotný Robert Fico), kým v rokoch 2014 a 2019 sa na ich stranu nepriklonil.
Pričom práve Pellegrini by mal byť v tomto prostredí v porovnaní s nimi najmenej akceptovateľný.
Prejavil sa proruský naratív, vojna na Ukrajine aj kampaň proti Korčokovi. Pre túto časť extrémne nacionalistických homofóbnych ľudí bolo dôležitejšie podporiť radšej Pellegriniho aj s jeho osobným profilom ako podporiť prozápadného Korčoka. Falošný argument o hrozbe vyslať slovenských vojakov na Ukrajinu dokonca využil v kampani aj samotný Pellegrini. Toto zrejme podcenili demokratické sily aj z dôvodov, že považovali príbeh slovenskej demokracie a demokratizácie a integrácie za veľmi úspešný, kde nám Rusko nedokázalo poškodiť, nemalo na to potenciál, ale od roku 2007 už bolo jasné, že Rusko je náš nepriateľ.
V úvode knihy píšete, že sa plánujete venovať o. i. tomu, čo rozmanitých spoločenských aktérov na Slovensku podnecuje k tomu, aby namiesto spojenectva so Západom presadzovali zväzky s upadajúcim impériom a jeho agresívnou zahraničnou politikou. Lebo jedna vec je zmanipulovať masy, ktoré nemusia vidieť do zámerov kľúčových hráčov, ale čo vedie týchto kľúčových hráčov (Fico, Gašpar, Danko, Blaha…), ktorí majú naozaj dosť informácií o tom, aké profity pre nás znamená účasť v NATO a EÚ, ale napriek tomu presadzujú tento proruský naratív?
Podľa mňa ide o mocenské ohľady, ale aj ekonomické bludy vrátane toho, že sa spoliehajú výlučne na dodávky ruského plynu, hoci vieme, že Slovensko sa pokojne mohlo od neho odstrihnúť, ale Robert Fico to považuje za dôležité, hoci je to preňho súčasť politickej mobilizácie.
Keby mal z toho nejaký finančný profit, zrejme by nekonal inak.
Toto je neuveriteľná vec, ako málo znamená pre našu ekonomiku ten ruský biznis. Slovensko je makroekonomicky úplne integrované do Európskej únie.
Takmer 90 percent zahraničných investícií na Slovensku pochádza z európskych financií.
To je zhruba dokopy asi 47 miliárd eur investícií, ruské investície na Slovensku dosahujú iba 70 miliónov. To je menej, ako investuje Lichtenštajnsko. Náš obchod smeruje na Západ približne v podobnej proporcii, do EÚ je to takmer 74 percent. Za dvadsať rokov členstva v EÚ sme dostali viac než 30 miliárd eur priamej pomoci. V tejto situácii uvažovať podobne ako Andrej Danko, že aké dôležité a výhodné sú pre nás vzťahy s Ruskom, je omyl.
Odoberanie ruského plynu cez Ukrajinu v podstate vytvára závislosť, ktorej sme sa mali zbaviť už dávno. Tieto obchody pre makroekonomický vývoj na Slovensku neznamenajú takmer nič, ale môžu byť zaujímavé pre rôzne skupiny aktérov, ktorí z nich profitujú, a časť z nich má napojenie na politický establišment, ktorý vytvára priaznivé podmienky na takúto spoluprácu.
Patríme medzi najchudobnejšie a ekonomicky najmenej vyspelé krajiny v EÚ, sme takmer vo všetkom na chvoste a nebyť veľkej pomoci zo strany EÚ, čo by tu bolo? Nechcem vyznieť znevažujúco, ale bolo by tu Moldavsko? Čo by znamenalo pre túto krajinu, keby sme sa dostali mimo rámca Európskej únie?
Tu odcitujem niekdajší výrok Roberta Fica, že bez Európskej únie a bez európskych peňazí by Slovensko neprežilo.
S tým môžeme obaja súhlasiť.
Áno, s tým sa dá súhlasiť, ale momentálne robí všetko proti tomu. Myslím, že sa obáva straty týchto peňazí, ale teraz nastane nová situácia, pretože Európska únia uvažuje o tom, že podnikne proti Maďarsku isté kroky, a hovorí sa o obmedzení hlasovacích práv alebo finančných obmedzeniach. Robert Fico bude musieť k tomu zaujať postoj – a buď podporí Maďarsko, alebo Európsku úniu.
Aj s dôsledkami plynúcimi z oboch postojov. Ale vrátim sa ešte k tým mocenským ohľadom, ktoré môžu byť v pozadí záujmu o špeciálne vzťahy s Ruskom – mám na mysli, že v prípade nejakých turbulentných trendov a negatívneho vývoja po voľbách, resp. referende či problémov v politickej súťaži, podobne ako napríklad v Rumunsku, sa ľudia s proruským nastavením budú spoliehať na pomoc z Ruska.
Nedávno sa stretol napríklad Ľuboš Blaha so Sergejom Naryškinom, riaditeľom hlavnej zahraničnej spravodajskej služby Ruskej federácie, a ja mám podozrenie, že spolu s určitými ľuďmi vo vedení SIS alebo ministerstva vnútra by ruskú pomoc privítali.
Ako ste zostavovali autorský tím tejto publikácie, lebo vidieť, že sa skladá z niekoľkých kľúčových alebo porovnateľných hlavných tém? Každá je fakticky akousi samostatnou kapitolou, ale synergicky z nich vzniká impozantná nadstavba.
Od roku 2014 sme pracovali na niekoľkých projektoch o týchto témach. Našou vlajkovou loďou bola účasť Inštitútu pre verejné otázky na jednom projekte, ktorý sme realizovali spolu s National Endowment of Demokracy, s názvom Sharp Power (Ostrá sila), o ktorom písali aj Washington Post či The Economist, kde uverejnili dokonca aj obálku tejto štúdie na svojej titulnej strane. Bola to analýza vplyvu autoritárskych štátov Ruska a Číny v strednej Európe (Slovensko a Poľsko) a Latinskej Amerike (Argentína a Peru).
Tam som (spolu s Gabrielou Plešovou, ktorá písala o Číne) napísal podrobný prehľad všetkého, čo súvisí s ruským vplyvom, to bolo v roku 2018. Začiatkom roku 2018 sme robili prezentáciu tejto štúdie v českom Senáte. V druhej línii sme spolu s Radovanom Bránikom monitorovali proruské aktivity alebo ruské spojenia s pravicovými militantmi a polovojenskými skupinami. S Oľgou Gyárfášovou sme písali o krajnej pravici. Zora Bútorová sa venovala tejto téme vo verejnej mienke, je spoluautorkou v tejto knihe.
Aj v iných publikáciách sme sa venovali extrémizmu, kde všade bola prítomná ruská stopa. Čiže sme vytvorili silný rezervoár expertných znalostí, ktorý sme potom využili. Kolega Ján Bartoš robil analýzu účinkovania aktérov ruského vplyvu na facebooku pred vojnou na Ukrajine. So skladaním autorského kolektívu mi pomohli aj ľudia z vydavateľstva Mamaš. Jozef Hyrja, historik, oslovil dvoch expertov na Rusko a komunikáciu na telegrame Patrika Haburaja a Domiciána Zahorjana. Politológ Tomáš Nociar napísal kapitolu o slovenskej krajnej pravici. Autorom úvodu ku knihe je Rastislav Káčer.
Pracujete na niečom podobnom, čo sa týka akejsi paradigmatickej zmeny svetového usporiadania, ako signalizuje vývoj v posledných mesiacoch?
Momentálne nie, ale ak by nás niekto pozval do takéhoto projektu, určite by sme sa zapojili. Momentálne naďalej ostávam tak povediac mainstreamovým politológom, analytikom vnútropolitického vývoja na Slovensku, čo je stále viac-menej ťažiskom mojej činnosti. Samozrejme, vnímam aj cez túto problematiku globálne trendy. Práve súčasný konflikt na Východe neznamená iba agresiu Ruska proti Ukrajine, na tomto konflikte stojí a padá osud demokracie a slobodnej spoločnosti v celom svete.
Pretože keby tento vražedný agresor dosiahol víťazstvo a, nedajbože, aj s podporou nejakej ďalšej vonkajšej sily, osud demokracie a slobody vo svete je ohrozený. Vidíme, že sa formuje akási internacionála darebáckych štátov – Rusko, Severná Kórea, Bielorusko, Irán -, ktoré – podobne ako Čína – podporujú Rusko v boji proti Ukrajine, a Európska únia sa nachádza v stave ohrozenia, i keď zatiaľ možno nie bezprostredného. To sa však môže veľmi rýchlo zmeniť.
Róbert Kotian
Grigorij Mesežnikov (1958)
je slovenský politológ, politický analytik, publicista, prezident Inštitútu pre verejné otázky. Študoval na Moskovskej štátnej univerzite M. V. Lomonosova (filozofiu a sociálnopolitické vedy) a na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Publikoval odborné štúdie v monografiách, zborníkoch a časopisoch na Slovensku aj v zahraničí. Je editorom a autorom niekoľkých desiatok knižných publikácií. Nedávno vyšla vo Vydavateľstve MAMAŠ publikácia Kto hrá ruskú ruletu so Slovenskom, kde je zostavovateľom aj spoluautorom.
