Pracoval ako lesný taxátor, pomocník mlynára v antracitovej mlynici, lesný robotník, novinár, projektový manažér, obchodný zástupca, lektor, audítor, krupiér, klampiar, pokrývač, montér, manipulant vo veľkosklade. V súčasnosti pracuje pre holandskú firmu ako supervízor odstávok v rafinériách v Škandinávii, na pobreží západnej Európy a na Britských ostrovoch. Na konte má šesť kníh. Ján Babarík.
Nedá sa nespomenúť si na českého spisovateľa Bohumila Hrabala s množstvom podobných životných aj pracovných skúseností, ktoré vedel zúročiť vo svojich knižkách. Aj vy ste určite stretli veľa zaujímavých ľudí aj situácií, či bizarných postavičiek, neraz žijúcich na okraji spoločnosti. Prejavujete sa to vašich textoch?
Prejavuje. Nielen tie zamestnania, ale aj miesta, v ktorých som žil, lebo takmer každé z tých zamestnaní je spojené s iným mestom alebo štátom. Keď píšem, tak si za každou hlavnou postavou od začiatku predstavujem nejakého reálneho človeka, ktorého dobre poznám, a potom vlastne kopírujem jeho background do tej postavy.
A keď sa dostane tá postava na nejaké rázcestie, tak si predstavím, ako by asi reagoval ten človek. V prípade, že by sa tento človek hádal a presadil si svoje, ale v mojom scenári má bez slova ustúpiť, tak už mi to nehrá, zabliká mi červená, bacha, lebo sa ti to rozsype. Vtedy buď opravím scenár alebo vymením človeka. ktorý je v pozadí.
Tých ľudí si vyťahujem z prostredia, histórie, z rôznych vrstiev, kde som pracoval. Tam nájdem postavičky, ktoré potrebujem, až na policajtov, čo mi chýba pri niektorých mojich knihách, lebo túto profesiu nepoznám a musím si ich vyskladať od nuly.
Vaši hrdinovia sú teda často literárnymi odrazmi reálnych postáv, kontext vašich poviedok je aj preto do veľkej miery realistický vďaka prostrediam a postavám. Často sa však vo vašich textoch objaví niečo tajomné, iracionálne, transcendentálne či mysteriózne, ale pre to realistické prostredie aj to „iné tajomné“ dostáva uveriteľnú podobu. Narábate s týmto kontrastom?
Snažím sa písať také texty, aké ma baví aj čítať od iných autorov. Potrpím si teda na príbehu, nestačí mi, aby to bol dobre umelecky napísaný text. Nejaký banálny každodenný život bežného človeka ma nudí, aj keď je to dobre napísané. Ak mám banálne postavy, ktoré majú zohrať určitú rolu, tak im musím vymyslieť niečo, čo ich vymkne z toho každodenného rytmu.
Najviac sa mi páči, keď si vymyslím niečo úplne absurdné, čo sa nemôže stať, ale vďaka tomu, že v tých postavách vidím skutočných ľudí, nie sú úplne vymyslené – za touto je Miro z môjho detstva, za touto Ondro z mojej súčasnej práce – a predstavujem si ich, ako napríklad prežívajú stretnutie s mimozemšťanom, tak už to úplne inak hrá, ako keby som tam mal úplne vymyslené postavy, ktoré vôbec nepoznám.
V jednom rozhovore ste spomínali, že vám občas vydavatelia alebo poroty v súťažiach vyčítali, že píšete priamočiaro a umelecky menej zaobalene. Vy si však naďalej idete svojou cestou.
V podstate to ani nie je iná cesta, sú to žánrovky a už sa to možno tak neoddeľuje žánrová a tzv. umelecká literatúra.
Vďaka autorom ako Juraj Červenák, Jozef Karika, Arpád Soltész táto literatúra získala rešpekt.
Áno, trošku sa zotreli tieto hranice, už to nie je také striktné ako v minulosti. Mňa k žánrovej literatúre prirodzene zavialo, pretože potrebujem príbeh, nebaví ma písať text, kde sa nič nedeje, za mladi som mal ambície písať veľké spoločenské romány, ale to je pre mňa nuda čítať aj písať.
Určite jestvujú majstri pera, ktorí rozpitvávajú duševné rozpoloženie a traumy človeka, ale zrejme smerujete niekam. Posledných tridsať rokov u nás nie je príbeh na veľký román? Zažil som ešte koniec komunizmu a od novembra sa udialo strašne veľa zaujímavých vecí.
Sám som zažil veľa veci, aj v tých zamestnaniach a štátoch, kde som žil, ale keby som mal napísať svoj príbeh, musel by som si tam vymyslieť niečo absurdné, inak by ma nudilo o tom písať. A pritom keď niekde s kamarátmi spomíname na staré časy a rozprávam svoje zážitky, tak počúvajú s otvorenými ústami, ale mne to príde príliš jednoduché. Na knihu by mi to nestačilo.
Mne chýba v slovenskej literatúre generačný alebo spoločenský román, pretože sa tu udial a stále deje veľký príbeh jedného spoločenstva, ktoré sa akoby nevedelo ukotviť v novom geopolitickom časopriestore, medzi dvoma veľkými vplyvmi… Čakáme na nejakú veľkú tragédiu, alebo potrebujeme ešte časový odstup, aby tu vznikli takéto diela?
Alebo potrebujeme na to autorov. Moja obľúbená kniha Večne spievajú lesy je dvoj-trojgeneračný román, v ktorom nie je žiadna konkrétna zápletka, že niekto niekoho zabil a teraz hľadáme vraha, nič takéto sa nedeje. Narodí sa človek, prežije život, zomrie, narodí sa jeho syn, prežije život a zomrie. Pritom je to veľmi pútavé, ale to musí autor vedieť napísať.
Neviem si predstaviť, kto z nás by teraz na Slovensku napísal takýto viacgeneračný román, ktorý by bol aj zaujímavý. Určite tu nie je nejaký Trygve Gulbranssen, ktorý by napísal obrovský román a ten by sa prekladal do celého sveta ako generačná výpoveď o Slovensku. Neviem, či máme autora, ktorý by dokázal osloviť čitateľov v Austrálii príbehom, ako sa žilo v Prievidzi pred 20 rokmi.
Pritom možno v Prievidzi a iných mestách na Slovensku sa v 90. rokoch odohrával famózny príbeh obrovskej spoločenskej zmeny.
Ale zrejme tu nemáme autora na taký román, ja ním rozhodne nie som, ani sa o to nebudem pokúšať, to by som iba strácal čas.
Prešli sme k politike, vy ste sa v 90. rokoch dosť angažovali v protimečiarovskom odpore…
…My sme to volali odboj.
Tak v protimečiarovskom odboji. Nezdá sa vám, že tá spoločnosť v 90. rokoch a dnes sa veľmi podobajú?
Mali sme vtedy obrovskú nádej, že jediné, čo Slovensko potrebuje, je generačná výmena. Vtedy nás naozaj hnal dopredu pocit, že tých starých páprdov, Mečiarovu garnitúru, ľudí z minulosti, stačí len vymeniť, babky-demokratky odídu na zaslúžený odpočinok, voliči sa vymenia, vláda sa vymení a pôjdeme iným smerom. Dnes už vieme, že generačná výmena nestačí, už sa uskutočnila a sme na tom možno ešte horšie ako za Mečiara.
Je to trochu bezútešná situácia. Vtedy sme verili, že skôr či neskôr musí prísť generačná výmena, a že ju trošku urýchlime svojimi aktivitami. Teraz neviem, je to zúfalé. Samo Marec napísal dobrú knihu a veľa vecí vysvetľuje optimisticky, že sa človek aj poteší, keď číta, že máme východisko.
Ale potom prídem na rodnú hrudu, ktorá je baštou Smeru a Republiky. Ľudia, s ktorými som vyrastal, celá dedina, celý kraj, celá rurálna oblasť na Slovensku, tam je dnes generácia prvovoličov, ktorých rodičia boli prvovoličmi vo voľbách 1998. A volia Fica s Uhríkom. Chyba nie je v generácii.
Odcitujem vás z jedného rozhovoru z roku 2013 pre Rimava.sk: „Vzhľadom na to, akí sú Slováci národ, ako sa tu kradne, klame, podvádza na všetkých úrovniach, od detí na základnej škole až po dôchodcov, buďme radi, že to nezneužíva niekto horší. Je to tu doslova zažraté – opisovať úlohy, podvádzať na štátniciach, na skúškach, všade sa klame. Falošná péenka, remeselník bez faktúry, to je u nás bežný štandard. Kým neubudne podvodníkov pri volebných urnách, neubudne ich ani pri korytách.“ Keby ste to napísali dnes, po 12 rokoch, tak každý povie, že píšete o roku 2025. Nie je to deprimujúce? A zopakujem otázku pani Urbanovej z toho rozhovoru: To podľa vás nie je zrelé na nejaký odboj?
Je ťažké s tým niečo urobiť. Hovoril mi kamarát, ktorý už dlhodobo žije v Anglicku, že tam keď sú písomky v škole, tak ani nedávajú učitelia pozor, lebo nikomu nenapadne na písomke odpisovať, to je najväčší prúser. U nás o tom každý vie, učitelia len na to striehnu, aby niekto nepodvádzal, ak niekto odpovedá, ostatní mu našepkávajú. Tam sa to začína. Podvádzame len taký fukot od malých detí po najstarších ľudí. Berie sa to normálne. Každý potom volí k obrazu svojmu.
Máme to tak zažraté v krvi, že to bude veľmi ťažké vybieliť. Ale nepohneme sa ďalej bez toho, aby sme prestali klamať a kradnúť. Keď som žil v Amerike, tak som čítal, že najčastejšou príčinou smrti newyorských policajtov je samovražda po odhalení z korupcie. Nedokážu sa preniesť cez tú hanbu. A kto by sa už u nás obesil, keď ho obvinia z korupcie.
V polovici 90. rokov som bol v Dánku so skupinou českých novinárov, už bolo po únose mladého Kováča a v Česku vtedy krachovali banky jedna za druhou. Mali sme stretnutie so spíkrom dánskeho parlamentu a pýtali sme sa ho na nejaké príklady korupcie v Dánsku. Ten chlapík chvíľu premýšľal, severské krajiny sú známe veľmi nízkou mierou korupcie, a potom povedal, že sme tu mali jedného poslanca, ktorý neuviedol do majetkového priznania honoráre za svoju vedeckú činnosť. Na druhej strane neviem, čo by sa stalo s dánskou spoločnosťou, keby ju počas druhej svetovej vojny oslobodili Rusi a ostali tam. Na túto otázku neviem odpovedať, pretože po rozdelení Európy na východný a západný blok sa aj z fašistického Nemecka stala normálna demokratická krajina. Čo by sa stalo zo západných krajín, ak by tam bol nastolený sovietsky režim.
To vidíme aj na Fínsku, tie oblasti, ktoré zabrali Rusi, sú úplne inde ako tie, ktoré ostali Fínom. A tam je len hraničná čiara, tí istí ľudia v podstate a úplne iné generácie tam vyrástli po Rusoch. Aj u nás bola prvá republika pred druhou svetovou vojnou obrovský projekt, úžasné, ako sa darilo tomu štátu a kde sme teraz. Museli by sme ísť veľmi do hĺbky, prečo sa ten štát rozdelil, prečo je tá identita taká odlišná…
Možno po českých voľbách v októbri sa ukáže, že Česi sa až tak neodlišujú.
Predsa len, keď idete po Česku autom alebo aj pešo, vidíte obrovský rozdiel a pritom sme boli rovnako na tom v roku 1992. Odvtedy sa posunuli úplne inam.
Náš prezident povie, veď sme zaplatili pokutu za porušenie volebného zákona, dajte už s tým pokoj. A minister vnútra povie, že sme utajili tú pôžičku od Pellegriniho sestry, aby sa nám nesmiali na Zomri. Minister vnútra. Bardi slovenského humoru Lasica a Satinský by mali čo robiť, aby toto prekonali. Na sme.sk ste často písali blogy, kritické, sarkastické, ironické, ale už nepíšete. Stratili ste chuť?
V tom čase som ani nič iné nepísal. Teraz píšem hlavne knihy a to mi stačí. Keď napíšem 1500 slov za deň, už sa mi nechce ešte nejaký blog vymýšľať. A pravdu povediac, v tej blogovej ére som mal stále nejakú víziu svetlej budúcnosti Slovenska. A kam sa podela svetlá budúcnosť? Keď už mali ľudia plné zuby Fica, tak zverili štát Matovičovi s Kollárom. Na čo sa máme tešiť teraz? Na akú zmenu? Ak opozícia vyhrá, bude musieť okrem Fica bojovať aj s Matovičovým insitným populizmom. Predčasné voľby o dva a pol roka.
Ale zrejme ste ešte celkom nerezignovali.
Samozrejme nie. Keď sa rozprávame niekde pri táborovom ohni, tak stále sa snažím aj presviedčať ľudí v okolí, sem tam napíšem nejaký politický status na facebook, často sa zapájam do diskusií k iným statusom, rečnil som na proteste, ale už nie som tak optimistický ako som bol v minulosti.
Myslím že vám rozumiem. V novinách som 30 rokov, to sú stovky, možno až tisícky textov o korupcii, o zneužívaní moci, o ohýbaní zákonov, a keď sa v roku 2025 pozerám späť, rozmýšľam, aký malo zmysel to, čo som robil. Urobil som, čo som mohol, nebolo to asi zbytočné, ale tiež nie som optimista.
Keď si to zoberiete, Eštok bol ešte dieťa v čase, keď sme burcovali proti Mečiarovi. Vyrástol vo svete, ktorý sme sa snažili vybudovať najlepšie, ako sme vedeli. Kde sme urobili chybu, keď takéto monštrá nielenže idú do politiky, ale ešte aj uspejú vo voľbách?
Teraz si pripomeňme niečo – niekoľkokrát sa stalo, že tá „naša“ časť spoločnosti dala šancu „našim“ politikom vo voľbách. Dala im šancu v roku 1998, v roku 2002, 2010, 2020 a ani raz tie vlády nedovládli do konca volebného obdobia, skončili predčasne, či už to bol Dzurinda, Radičová, Matovič alebo Heger. Ľudia im dali šancu, dôveru, čiže tí voliči sa zmobilizovali, vzchopili a povedali, urobte to lepšie ako tá druhá strana. A oni to aj tak nedokázali. Zrejme nie je problém iba v časti voličov, ale skôr v ich reprezentantoch, ktorí sa dostanú k moci vďaka vášmu hlasu, môjmu hlasu a hlasu státisícov ľudí, ktorí sú nespokojní s tým, čo tu robil Mečiar a robí Fico.
Ťažko na to niečo povedať. Tí reprezentanti sú vlastne odrazom voličov, my sme si ich vygenerovali spomedzi seba. Prihlásili sa síce dobrovoľne do politiky, ale na základe spoločenskej objednávky. Podľa mňa je veľký problém, že vznikne koalícia z viacerých rôznorodých strán a ich lídri majú také silné egá, že nedokážu spolu vládnuť.
Rád by som však povedal ešte niečo, aby to nevyznelo tak čierne a hovorím to aj deťom – na svete je veľmi málo krajín, kde sa žije lepšie ako u nás. Žil som v mnohých iných krajinách a viem, že sa dá žiť lepšie, ale u nás je stále veľmi dobre, keď si to porovnáme so zvyškom sveta.
Máme strašne málo vecí, na ktoré by sme sa mali sťažovať – tí čo tu vládnu, oni raz odídu, prídu možno iní gauneri, ale stále je tu dobre, ak sa to nepokazí ešte viac. Ak by sme udržali aspoň to, čo máme teraz, tak by bolo dobre.
Môj minimalistický variant je zostať v Európskej únii za v NATO a nepadnúť do sféry ruského vplyvu. Ak sa ani tento minimálny program nepodarí udržať, tak táto krajina je stratená.
V tejto chvíli to vyzerá byť udržateľné, lebo ani ich voliči to hádam nechcú. Ale rád by som túto tému využil ako somársky mostík ku svojej poslednej knihe Slovenská chrípka. Je to zbierka poviedok z prevažne jednoduchého dedinského prostredia, v ktorých hlavné postavy, nezriedka pod vplyvom domácich destilátov, riešia ťažko uveriteľné problémy.
Tieto postavy sú v zásade dobrí, sympatickí ľudia. Sú to kladné postavy. Predobrazom k nim, ako som už spomínal, sú skutoční ľudia, ktorých dobre poznám. Ak by sa však v Slovenskej chrípke uskutočnili parlamentné voľby, dopadli by katastrofálne. A v prezidentských voľbách by Pellegrinimu dýchal na krk Harabin. Takto by volili kladné postavy zo Slovenskej chrípky, lebo tak volia aj ich predobrazy. Je to druhá kniha, ktorú som vydal vlastným nákladom.
Vydanie druhej knihy vlastným nákladom naznačuje, že tá prvá kniha – Zabiť sa je málo – bola úspešná.
Nebola.
Prečo ste to teda zopakovali?
Lebo tomu stále verím. Kniha Zabiť sa je málo patrí do série Hlava 13. Prvá zo série sa nazývala Posledný revenant a za prvé tri mesiace sa predalo 1000 výtlačkov. Potom prišiel lock-down a už sa ten predaj nevrátil. Bolo to však dobre nakopnuté, ale ja som sa vtedy nezhodol s vydavateľom na knihe Zabiť sa je málo, ako bola napísaná, a tak som sa rozhodol ju vydať sám.
Vydavateľ mal výhrady voči textu?
Neoslovila ho, nezdalo sa mu to dobré, ja som ju však nechcel prerábať.
Nápad s Hlavou 13 je vydarený, aj ten poručík Karol Pupala je dobre zobrazený. Nehovorím, že sú to Akty X, ale smerujete k nim.
Mne sa ten projekt zapáčil a chcel som v ňom pokračovať. Keďže som nemal v tej chvíli existenčný problém s peniazmi, poznal som všetkých ľudí, ktorých som potreboval na vydanie knihy, grafik Michal Šplho robil obálky aj na Jumpera a Triplov, sadzbu mi robil môj brat, korektúry Mara Stanková… Jediné, čo som potreboval, bola tlačiareň a distribútor a v tej sfére som bol úplne stratený.
Keď sa ma v tlačiarni spýtali na gramáž papiera, tak som nevedel, ktorá bije. Nakoniec som doma v knižnici vybral knihu, ktorá sa mi páčila, v tiráži som si našiel jej tlačiareň a povedal im, že takúto knihu chcem. Ďalší problém bola distribúcia. Chvíľu som sa pohrával s myšlienkou rozvážať si knihy svojpomocne, ale samodistribúcia kníh je jednou z mála vecí, pre ktoré je Slovensko príliš veľké.
Našiel som si teda na nete distribučnú spoločnosť. Niekoľko týždňov po vydaní však bola kniha stále len sotva v polovici kamenných kníhkupectiev v porovnaní s predchádzajúcimi knihami, ktoré mi vyšli vo vydavateľstvách. Keď som sa pýtal kamaráta, ktorý je vedúcim jednej z predajní Panta Rhei, že prečo ju neobjednal, tak bol prekvapený. O žiadnej mojej novej knihe nevedel.
Distribútor síce posiela pravidelný newsletter, ale vzhľadom na množstvo titulov, ktoré sa vydávajú pre náš malý trh, si kníhkupci vyberajú z ponuky vydavateľstiev a vlastný náklad považujú len za niečo, čo neprešlo sitom.
Mne sa zdá sériaHlava 13 ako dobrý nápad a cez tento žáner dokážete veľa povedať aj o súčasnosti.
Snažím sa o to, nechcem, aby to bola čisto fantázia. Ideálny je reálny kontext a fantasy motív, ktorý je možno hnací, ale sú tam ešte mnohé iné epizódky, zápletky, postavy, ktoré interagujú spolu a majú rôzne vzťahy a problémy.
Zaujímalo by ma, kedy vzniká ten moment, keď si myslíte, že do reálneho kontextu vnesiete ten fantastický, iracionálny, mimozemský motív – na tomto mieste ustrelím príbeh niekam úplne inam, ale celok musíostať literárne presvedčivý a dôveryhodný.
Niekedy mám vymyslené dobré postavy a aby ma to bavilo písať, tak vytvorím takýto motív. Napríklad ako vznikol nápad s revenantom (Posledný revenant, 2021) – jestvuje slávna fotka z bitky pri Little Big Horn, kde sú odfotení mŕtvi po tej Custerovej porážke, a jedna mŕtvola leží v snehu a má zdvihnutú ruku. Je to posmrtný pohyb, telo tuhne, svaly a šľachy sa sťahujú, ruka sa zodvihne. Tak som si predstavil, že keby v tom pohybe to telo pokračovalo, vstane a kráča niekam. Začal som googliť, ako to pomenovať, ako najvhodnejší termín mi prišiel klasický revenant, a až potom som začal vymýšľať ostatné literárne prvky, postavy, ľudí, príbeh…
Čiže najprv bol ten iracionálny moment a na to sa nabaľovalo ostatné.
Vymyslel som si lekársky termín Syndróm posmrtnej aktivity – After Death Activity Syndrome (ADAS). Patológovia v príbehu o ňom vedia, aj ako sa mu brániť, keď sa mŕtvola posadí na patológii… Rešeršoval som to na internete a keď už som vedel, ako to urobiť dôveryhodne, že sa mŕtvola po istom čase preberie a kráča, nemá síce vedomie, nevie premýšľať, ale vie sa hýbať, už bolo treba len dokončiť tento príbeh.
Karol Pupala, hlavná postava dvoch kníh (Posledný revenant, Zabiť sa je málo), je člen „útvaru pre vyšetrovanie trestných činov neštandardného druhového objektu, nazvaný Hlava 13, podriadený priamo prezidentovi Policajného zboru SR. Dôvodom jeho zriadenia bola nevyhnutnosť dokumentovať a vyšetrovať trestné činy, ktoré sa vymykajú nielen Trestnému zákonu, ale aj ľudskému chápaniu“. Hehe. Ako ste na toto prišli?
Občas dostanem nejakú indíciu a surfujem po internete. Niečo som hľadal a našiel som, že trestné činy sú usporiadané do dvanástich hláv, od trestných činov proti životu a zdraviu až po trestné činy proti mieru, ľudskosti alebo terorizmus. Dvanásť hláv už existuje a toto bude Hlava 13.
Z tých dvanástich hláv trestných činov vás žiadne neoslovili?
Tie sa venujú normálnej kriminalite, o tej píšu autori ako Neuer, Dán, Šloser, často bývalí policajti. O tom ja nemôžem písať, lebo netuším, čo sa deje na mieste činu, ako postupujú vyšetrovatelia. Pupala, ako som v knihách viackrát zdôraznil, nedodržiava nič, lebo vyšetruje trestné činy, na ktoré nejestvuje manuál. Jednoducho robí čo chce, príde na okres, kde sa nemusí nikomu spovedať, lebo má nad sebou človeka, ktorý sa zodpovedá priamo policajnému prezidentovi.
Čiže z vašej slabiny, nedostatku informácií, ako vyzerá bežný vyšetrovací postup, ste spravili systém, v ktorom Pupala vyšetruje trestné činy z iného sveta.
Áno a môže si robiť čo chce. V závere Zabiť sa je málo som mu tam ešte pridal kolegyňu a sám neviem, čo z toho bude, čo sa medzi nimi stane. Teším sa na ich príbeh tak, ako by som sa zamlada tešil na vlastnú neveru.
Najbližšia kniha vám vyjde v Albatrose, to je ten romantický horor, čo ste spomenuli na sociálnej sieti?
Nie, ten horor ešte len píšem. Volá sa Dobré duše a je to romantický horor o najstráženejšom tajomstve Slovenska. Príbeh sa začal ešte v 17. storočí, preskočil do roku 2005 a teraz je už v októbri 2025, čo môže znamenať, že píšem príliš rýchlo. V Albatrose mám zazmluvnený mysteriózny román Statočný chlapík.
Čiže ďalšia kniha nie je spojená s Hlavou 13?
Nie, Statočný chlapík cestuje v čase. Je to môj obľúbený motív – stane sa niečo nevysvetliteľné a hlavná postava sa po veľmi tragických dramatických krvavých okolnostiach ocitne v roku 1938. Chvíľu mu trvá, kým pochopí, že precestoval dozadu v čase.
Takmer sa z toho zblázni, lebo nechápe, čo sa stalo, vôbec netuší, ako je to možné, nevie, ako sa dostať naspäť, je úplne stratený. Našťastie narazí na ľudí, ktorí uveria, že prišiel z budúcnosti – má u seba mobil a také veci, ktoré oni nepoznajú.
A tento muž, rozmaznaný modernou dobou, je nútený prežiť Slovenský štát, vojnu a nájsť si v „novom“ svete svoje miesto. Ale podobnými peripetiami si musia prejsť tí, ktorých po svojom nevysvetliteľnom zmiznutí zanechal v 21.storočí.
Doteraz vám vyšlo šesť kníh. Kde hľadáte motiváciu na siedmu, ôsmu…?
Siedma, Statočný chlapík, je u vydavateľa a Dobré duše sú už v októbri. O každej knihe som presvedčený, že je lepšia, ako bola predchádzajúca. Možno nie je, ale dôležité je, že ja si to myslím. Preto ma písanie stále baví, lebo cítim, že som ešte nenarazil na svoj strop a svoju najlepšiu knihu som ešte nenapísal.
Róbert Kotian