Túžba poznať svet je starodávna
Takmer dvesto rokov starý rukopis zemepisu Európy ukazuje, že túžba poznať okolitý svet je starodávna a stále užitočná. Nevyhnutnosť nahliadnuť ponad najbližšie humná a kopce zostáva.
Poklad zo zaprášeného zošita
Rukopis zemepisnej učebnice s podtitulom Opis zeme našej, krajín, miest, obyvateľov z roku Pána 1833 je sprevádzaný takmer detektívnym odkrývaním tajomstva.
Nadšený historik, odborník na dejiny každodennosti a historickú antropológiu, vysokoškolský učiteľ Ján Golian v liptovskomikulášskom pracovisku Štátneho archívu objavil zaprášený zošit s rukopisom učebnice o významných európskych krajinách a uhorských stoliciach, ktoré dnes ležia na území východného Maďarska, západnej Ukrajiny, severného Srbska a Chorvátska.
Doteraz nie je zrejmý autor rukopisu. Vzhľadom na použitie českého dialektu by sa zdalo, že autorom bol evanjelický intelektuál používajúci kollárovskú verziu spisovného jazyka. Z rukopisu však vidieť privilegovaný záujem o katolícke tradície či pamiatky v európskych krajinách. Išlo prípadne o rodáka z Čiech?
Najpravdepodobnejšie je vysvetlenie, že rukopis je kompilátom prekladov z cudzojazyčnej literatúry. A možno bol zaslaný práve do Liptovského Mikuláša na vydanie spolku Tatrín. Spolok uprednostňoval štúrovskú slovenčinu, a tak rukopis zostal rukopisom…
Rukopis učebnice je jedným z dôkazov tradičného záujmu o geografiu v Uhorsku. Na sklonku 17. storočia sa zemepis stal vyučovacím predmetom na uhorských kolégiách a potom aj na jezuitských univerzitách. Najprv ako súčasť prednášok z matematiky.
Zemepisu v ceste do vyučovacích obsahov nižších škôl pomohli práce Mateja Bela a tiež tereziánska reforma Ratio Educationis. Pôvodný bohemizmus „zeměspyt“ pochádzajúci ešte od Komenského bol Kollárom poslovenčený na zemespyt a neskoršie nahradený pojmom zemepis.
Pocta priateľom poznania
Štúdium zemepisu nebolo v konflikte s národným povedomím, naopak – malo poznávanie národa podporiť. Tento ideál je sympatický ešte i dnes, keď sa poniektorí snažia vlastenectvo infikovať sebectvom a ignorovaním zvyšku sveta.
Rukopis zo zaprášeného zošita ukazuje Európu na začiatku 18. storočia, centrá moci a bohatstva, prírodné bohatstvo krajín a charakteristiky obyvateľstva. Vedeli ste, že „Sardínčania sú ľudia strednej postavy, žlto počerní, trvácni, bojovní, ale ešte nevycvičení“?
Hlavný záujem je sústredený na kráľovstvá. Čitateľ si s odstupom storočí uvedomí históriu i slávu hlavných veľmocí, ale aj rozdrobenosť na území dnešného Nemecka či Talianska.
Vydanie starého rukopisu nie je obyčajným poslovenčením archaického textu. Ponúka pridanú hodnotu v podobe dobových máp a obrázkov. Obsahuje aj fotografie nájdeného rukopisu a bohatý poznámkový aparát, ktorý sa pomáha zorientovať v zemepisných názvoch. Veď kto by dnes s určitosťou vedel, o ktorých mestách je reč, keď sa spomínajú európske Buordó, Breslau, Dantzig, Kordowa alebo uhorské Munkač (Mukačevo)?
V našom kontexte je zaujímavé sledovať, ako sa medzi významné väčšie mestá na našom území zaraďuje Banská Štiavnica a k menším sú zaradené Košice, Prešov i Trnava.
Geografia je sympatickou poctou minulosti s kúskami nostalgie. Súčasná dostupnosť poznania, keď je z informácií extrémne dostupný tovar, nespadla len tak z neba. V jej prvopočiatkoch boli ľudia ako autor tohto rukopisu. Vo svojej dobe a v rámci vlastných možností sa dali do služieb vedy a osvieteného rozhľadu. Ich aktivity sú úctyhodné. Nezávisle od toho, že dnes stonásobok celého rukopisu vygooglime v priebehu jednej minúty.
Ľubomír Jaško