Jana Micenková si často berie na paškál ťažké témy, no sebe vlastným spôsobom ich spracúva tak, že čitateľ sa nechtiac baví aj na tom, keď by možno v bežnom živote uronil slzu. Jej najnovšia zbierka poviedok Kvety a Klobásy je o vzťahoch, materstve či popôrodnej depresii, no autorka píše s nadhľadom, bez pátosu a s primeranou dávkou humoru.
Ako vznikol názov vašej novej knihy? Kvety a Klobásy.
Trochu bizarne. Raz mi jeden starý kamarát napísal, že sa mu so mnou sníval sen, v ktorom som chodila po metre a predávala kvety a klobásy. Zdalo sa mi to ako skvelý názov knihy, len tak, čisto intuitívne. No a potom som sa dozvedela, že vraj Kvety & Víno & Klobásy je niečo ako Sex & Drugs & Rock&Roll po východniarsky. Pre mňa to vystihuje ten kontrast, ktorý sprevádza asi všetky moje knihy – to naturalistické (klobásy) verzus to citlivé, poetické (kvety), čo je schované za tým…
Ešte zostanem pri obálke. Autorkou ilustrácie je Lucia Dovičáková. Ako vznikla vaša spolupráca?
Obálka, ako som si všimla, už teraz vzbudzuje kontroverziu. Hľadala som nejaký námet, obrázok, ktorý by vystihoval extrémne, vyhrotené stavy, v ktorých sa moje postavy (najmä tie ženské) nachádzajú. Obrazy Lucie Dovičákovej dosť vystihujú pocity mojich postáv, každý z nich by sa hodil ku konkrétnej poviedke… No ten, ktorý som použila na obálku, sa mi intuitívne zdal najvýstižnejší. Áno, môže to na niekoho pôsobiť nevhodne a škaredo, ale aj tieto poviedky vystihujú škaredé stavy, temné stránky, vtieravé, nepríjemné, nevhodné, nekorektné myšlienky.
Materské a partnerské vyhorenia, tehotenské depresie, brutálna únava a vyčerpanie – za tým všetkým je skryté ešte čosi ďalšie, nejaká urputná túžba po láske, blízkosti alebo len túžba vyčerpanej matky dobre sa vyspať. A tiež to môže byť silná túžba po slaných tyčinkách (od ktorých sa stane závislá jedna z mojich postáv) alebo túžba po lacnom dopamíne, ktorý nám denne ponúkajú sociálne siete. Skrátka tulipán, ktorý si žena na obálke vášnivo pchá do úst, je podľa mňa symbolom túžby, ktorá nemusí byť nutne sexuálna. Bolo by dobre, aby to takto nejako pochopili aj ľudia, ktorí od obálky znechutene odvracajú zrak.
Kvety a Klobásy je vaša tretia kniha. Predchádzali jej zbierka poviedok Sladký život a román Krv je len voda. Obe boli nominované vo finálovej desiatke Anasoft litery. Krv bola nedávno preložená do češtiny. Ako knihu prijali českí čitatelia?
Krv je len voda (v preklade Krev je jenom voda) je v Česku prijímaná skvelo, dokonca lepšie než na Slovensku. Našla si tam omnoho viac čitateľov než u nás. Ani sama neviem prečo. Možno je to tým, že v Česku majú viac v obľube spoločenské, rodinné, psychologické romány. Veľmi sa z toho teším. Je to zvláštne a fascinujúce. A zároveň veľmi príjemné a motivujúce… Až také motivujúce, že sme so slovenským vydavateľom Marenčinom urobili znova dotlač. Mám radosť aj z toho, že knihu dokonca spracovali na Vltave ako čítanie na pokračovanie, takže sa to dá v češtine vypočuť aj v rozhlase.
Čo bolo či je ťažšie, písať poviedky alebo napísať rozsiahly román? Máte nápad aj na ďalší?
Paradoxne sa mi asi ťažšie píšu poviedky. Zistila som, že sa mi lepšie píše jeden dlhý, súvislý príbeh, román alebo novela, lebo tam sa môžem rozpísať, pohrávať sa s detailmi, rozvíjať tému. V poviedkach musí byť človek veľmi stručný a vypracovať pointy – s tým som mala pri písaní tejto zbierky trochu problém, no dúfam, že sa mi to napokon podarilo.
Zbierka obsahuje osem poviedok. Spája ich pocit frustrácie, niekedy priam beznádeje alebo akejsi životnej rezignácie. Lenžekto pozná vašu tvorbu, vie, že aj ten najväčší marazmus dokážete opísať tak, že sa čitateľ v podstate baví, len kdesi za krkom ho mrazí a očakáva katastrofu, ako napríklad v poviedke Obžalovaná. Jednou z tém je závislosť od slaných pochutín.
Podľa mňa, keď si vyčerpaný a na pokraji s nervami, hľadáš si všelijaké „dopamínové“ náhrady na upokojenie. Niekto sa stane závislým od alkoholu či od sociálnych sietí, ďalší sa môže prežierať, jeden do seba pchá sladké, ďalší zasa slané. Ja som si v priebehu dvoch rokov na materskej vybudovala závislosť od slaných tyčiniek Havlík. Nerozumiem, ako sa to stalo, ale potrebujem mať na každý večer aspoň jeden balík týchto tyčiniek poruke. A hej, viem, že to je totálne nezdravé, ale veľmi ma ich konzumácia upokojuje.
Pre mňa boli najsilnejším textom denníkové zápisky budúcej matky. Asi sa v nich v určitých okamihoch nájdu všetky ženy, ktoré si prešli tehotenstvom. V prvom rade ma nadchla forma. Prečo ste sa rozhodli písať poviedku vo voľnom verši?
Neviem, či to je úplne voľný verš. Skôr je to taká próza formálne usporiadaná do básnickej podoby. Keď som poviedku písala, začali sa mi tam kopiť motívy domácich prác, ktoré sa stereotypne opakujú, ako nákupy, umývanie, čistenie, varenie, pranie… Zdalo sa mi vhodné tieto dookola sa opakujúce činnosti zobraziť do básnickej formy, znejú totiž trochu ako nejaký refrén.
Koľko z vás je v hlavnej hrdinke denníkových zápiskov?
No niečo tam je, ale treba to predsa len brať ako fikciu. Chcela som touto poviedkou zobraziť odvrátenú stránku tehotenstva. Poukázať na to, že existuje aj tehotenská depresia, ktorá môže v niektorých prípadoch spustiť rôzne psychózy. Ale to už naozaj nebol môj prípad. Ja vždy všetko vo svojej tvorbe trochu viac vyhrotím do extrému.
V Denníku tehuľky spomínate strýka konšpirátora. Takých strýkov a tiet sú plné internety. Asi vás pekne rozčuľujú a dali ste to najavo aj v poviedke. No zároveň ste ukázali, akou hrozbou môžu byť. Máte nejakých vo svojich sociálnych bublinách?
Nemám týchto strýcov v sociálnych bublinách, ale nejakých mám v blízkej rodine. Paradoxne sú to skvelí ľudia, ktorí naozaj každému vždy pomohli a v skutočnosti by ani muche neublížili. Preto ma vždy zaráža, prečo preposielajú takéto nenávistné hoaxy. A hej, irituje ma to, že sme masírovaní týmito trolími farmami, a mnohí, aj dosť inteligentní ľudia (najmä zo staršej generácie) potom začnú veriť aj úplne nelogickým bludom. A potom medzi nami vznikajú zbytočné rozpory.
Namiesto toho by sme sa my mali učiť od nich (staršej generácie) a oni by si zase mali vypočuť nás a dať si rozumne vysvetliť tie háklivé, „satanistické“ či „progresívne“ (alebo ako ich hanlivo nazývajú) témy. Napokon by sme zistili, že sme aj tak všetci na jednej (potápajúcej sa) lodi…
Poviedka sa končí skutočne desivo. Preto sa chcem spýtať: Ako sa má manžel? Syn je v poriadku?
Všetci žijú, majú sa fajn, a keď si raz tie poviedky prečítajú, hádam ich z toho nešľahne.
Vašimi postavami sú aj matky so svojimi radosťami aj starosťami. Na jednej strane svoje deti milujú, na druhej by možno túžili na chvíľu ich niekam odložiť. Dotkli ste sa aj syndrómu opusteného hniezda. Projektovali ste do nich svoje pocity?
Jasné, to sa stáva, keď mám konečne vytúžený čas pre seba. Môžem sa flákať sama po nejakom meste, robiť si, čo chcem, no a zrazu prejdem okolo nejakého detského ihriska a ocitnem sa v stave, keď premýšľam, či by som nemala byť radšej s deťmi, lebo však o chvíľu dospejú a budú ma mať v paži. To je tá materská schizofrénia – túžiš po chvíľke pokoja, len sama pre seba, a keď si napokon sama, je ti smutno za deťmi.
V poviedke Nantes ma pobavili aj „lacné napichané pery“. Je toho v uliciach požehnane. Irituje vás to, preto ste to museli spomenúť v poviedke?
Áno, je to trochu desivé. Ale všimla som si to najmä na Slovensku, v Česku som až toľko prípadov nezaregistrovala. Mladé dievčatá, sotva osemnásťročné, s odpornými perami ako žaba. Neviem, prečo to robia…
Dokonalý steak je poviedka s nádychom erotiky. Zvažovali ste pri nej, či už nie je trochu cez? Odvtedy, ako som ju čítala v prvom rukopise, ste v nej trochu ubrali plyn. Báli ste sa reakcií?
Mne sa zdá, že pri tejto zbierke poviedok je asi všetko trochu za hranou vrátane obálky. Na druhej strane, dalo by sa diskutovať o tom, čo to vlastne je „cez“, čo to znamená, že to je „na hrane“ alebo „už za hranou“? Veď každý má hranice nastavené úplne inak.
Veľmi ma pobavilo slovné spojenie „instantné múdra z internetu“, áno, to je novodobý ošiaľ. Spomínate kadejaké blogy, vlogy, kanály… Ale zdá sa, že na tom tiež ulietate.
Áno, často mi vyskakujú rôzne videá a mnohokrát len krútim hlavou, čo všetko sú ľudia schopní urobiť pre pomyselnú slávu a nahrabanie si čo najviac followerov. Ale občas, priznám sa, tiež tieto videá len tupo scrollujem.
EugeniuCooney (dievča trpiace anorexiou) som si vyhľadala. Kde ste na ňu natrafili? Zakomponovali ste ju do poviedky ako apel na rodičov, aby dali pozor na svoje dcéry?
Neviem, mám asi nejakú úchylku, že ma zaujímajú osudy takýchto nešťastníkov a vyhľadávam si aj videá s nimi. Napríklad sledujem stránku #softwhiteunderbelly, kde sú rozhovory s bezdomovcami a narkomanmi, ktorí žijú v LA na ulici Skid Row. Je to smutné, občas sú to naozaj trosky, ale mňa skutočne zaujíma, prečo človek takto skončí.
Eugenia Cooney je iný prípad, ani neviem, ako som ju objavila. Je to brutálna anorektička, ktorá robí mejkap tutoriály, a jej matka ju drží doma ako v klietke, lebo z toho majú prachy. Matka evidentne vôbec nerieši, že jej dcéra je už v predsmrtnom stave a potrebovala by liečbu, len nech tečú prachy.
Eugenia Cooney má tisícky followerov – vidíš, a to je presne to, akí sme pokryteckí: ľudia jej píšu komentáre, že by sa mala ísť liečiť, naoko majú o ňu akože obavy, ale na druhej strane vlastne neustále sledujú jej videá a očumujú ju. Pripomína mi to, ako kedysi za starých čias vystavovali na jarmokoch rôzne deformované, postihnuté osoby, siamské dvojčatá alebo takéto „monštrá“ a ľudia sa na to akože s nechuťou chodili dívať, ale radi sa pozreli a zaplatili. Tým sa oblúkom môžem vrátiť k svojej „nechutnej“ obálke – na jednej strane odvraciame zrak od takýchto akože škaredých vecí, naoko sa pohoršujeme, moralizujeme že: „Fuj, to je vulgárne, škaredé, nechutné, odporné…“, no a potom potajomky aj tak doma „špehujeme“ nechutnosti a pozeráme všetko možné – od porna až po Eugeniu Cooneyovú.
Akú úlohu vo vašom živote hrá ocot, soľ a sóda bikarbóna? Pýtam sa preto, lebo takmer v každej poviedke hrajú rolu.
Heh, v mojom takmer žiadnu, fakt nie som uletená na domáce práce, skôr naopak, úplne ich neznášam, venujem im minimum času. Keby som mohla, zaplatím si upratovačku. Ale zasa som raz objavila na instagrame jednu cleanfluencerku, ktorá si vytvorila instagramový biznis na tom, že ženám ukazuje, ako upratovať. V podstate stále točí dookola to isté, že na všetko sú najlepšie: sóda bikarbóna, biely ocot, soľ. Zdá sa mi to také absurdné, že si niekto postaví biznis na tom, aby ti vysvetlil, ako máš upratovať. Dnes je možné všetko. V každom prípade mne sa to do poviedok, ako prepojovací motív, veľmi hodilo.
O každej poviedke by sme mohli hovoriť dlho, ale obávam sa, či neprezradíme priveľa. Tak poďme na otázky z iného súdka. Ako píšete, ako vyzerá váš tvorivý proces?
Píšem tak, že to tam všetko nasekám v nejakom ošiali, a potom to pomaly čistím. No a v prípade týchto poviedok som bola asi až príliš v ošiali a čistila málo. A preto z toho potom bola redaktorka trošku na prášky.
Ste dramatička a režisérka, ako sa tento tvorivý proces prelína s prozaickou tvorbou? Kde sa cítite viac ako ryba vo vode?
Mne sa to všetko prelína – napíšem napríklad poviedku a potom ju pretransformujem do podoby rozhlasovej alebo divadelnej hry. Napríklad teraz pripravujem pre rádio Devín rozhlasovú hru podľa poviedky Niečo o Eve. A niekedy je to naopak: poviedka Poďme sa zachrániť bola pôvodne divadelnou hrou. Všetko je prepojené, všetko ma baví iným spôsobom.
Písať dialógy, aby pôsobili autenticky, je kumšt. Vám sa to darí.
Dialógy mám možno vycvičené vďaka štúdiu scenáristiky, ale tiež rada počúvam, ako sa ľudia medzi sebou bavia, a viem si to (na rozdiel od iných vecí) celkom detailne zapamätať.
Aké nové témy vás lákajú na spracovanie? Píšete už čosi nové?
Nad niečím uvažujem, mám toho však v hlave nejako príliš veľa a som stále dosť nekoncentrovaná. Občas sa pristihnem, že by som najradšej písala tri texty naraz. Ale teraz sa skôr potrebujem nadýchnuť a oddýchnuť si, veď táto nová kniha vyšla len pred chvíľou.
Ako sa rokmi zmenil váš tvorivý proces, prípadne nejaké pisateľské rituály?
S deťmi je menej času, viac vyčerpanosti, človek musí ťahať nočné, ak chce písať, takže to ide pomalšie a unavenejšie. Ale to sa vôbec nesťažujem, je to moja voľba, lebo ja písať chcem. Možno keby som mala viac času, tak aj tak budem skôr prokrastinovať než písať.
Položím vám najklišéovitejšiu otázku. Ak by ste mali možnosť zájsť na pivo s nejakým (aj nežijúcim) autorom alebo autorkou, kto by to bol?
Vlastne ani so žiadnym autorom na pivo zájsť nechcem. Mám skúsenosť, že keď nejakého autora alebo nejakého významného človeka obdivujem a potom ho stretnem osobne, nejako ma sklame. Radšej sa vôbec nechcem zoznamovať so žiadnymi ľuďmi, ktorých obdivujem, lebo by sa mi mohlo stať, že by sa mi zhnusili a zrazu by som možno začala mať pochybnosti aj o ich tvorbe.
Na záver otázka z košíka mojich bizarných otázok. Ak by vás raz stretla zlá čarodejnica a premenila by vás na nápis na tričku, ako by znel?
Dostala som nedávno na narodeniny tričko s nápisom: Je mi to jedno. Najprv sa mi to zdalo fajn, ale potom mi došlo, že ma to nevystihuje, lebo mne takmer nič nie je jedno, všetko strašne riešim. Takže by to asi bol nápis: Nie je mi to jedno!
Ivana Zacharová
Jana Micenková
vyštudovala slovenský jazyk a literatúru na FF PU v Prešove a odbor scenáristika a dramaturgia na FAMU v Prahe. V roku 2013 založila v Prahe nezávislý divadelný súbor Nekroteatro. V roku 2017 jej vo vydavateľstve Marenčin PT vyšla zbierka poviedok Sladký život, v tom istom vydavateľstve v roku 2021 román Krv je len voda. Obe knihy sa ocitli v desiatke Anasoft litery. V roku 2025 jej vyšla v Marenčin PT zbierka poviedok Kvety a Klobásy.