Johan Harstad: Záchranka (prel. Eva Lavríková, BRAK 2024)

Príbehy o živote, samote a prepojeniach

Nórski autori a autorky beletrie majú mnoho spoločného – ich knihy sa často sústreďujú na emócie, vzťahy a zložité sociologické procesy, ktoré formujú ich postavy. Prozaik a dramatik Johan Harstad tiež prináša silné sociálne témy, ktoré spracúva v dlhých, no pomerne jednoduchých vetách s dôrazom na psychológiu postáv, čo z neho robí jedného z významných nórskych autorov súčasnosti.

Tichá intenzita každodenných okamihov

Harstadove postavy sú obyčajní ľudia s bežnými problémami, ktorých však spája pocit ťažoby alebo straty. Vystupujú ako jednotlivci zachytení v dramatických momentoch, v ktorých každé rozhodnutie a reakcia majú hlboký emocionálny význam. Autor im totiž poskytuje dostatok priestoru na sebapozorovanie, čo nám dáva možnosť vcítiť sa do ich situácie.

Tento empatický prístup navyše umocňuje témy, ktoré nachádzame v jeho poviedkach, ako sú identita, samota, láska, pochopenie, no aj strach zo smrti a nevyhnutnosti konca. V Harstadových príbehoch však nie je nič len povrchne zobrazené, každá postava je totiž zahĺbená do svojich vlastných myšlienok, strachov a nádejí.

Johan Harstad, nórsky autor disponujúci schopnosťou zachytiť emocionálnu komplexnosť a tichú intenzitu každodenných okamihov, vo svojej zbierke Záchranka ponúka príbehy, ktoré reflektujú zmysel života, smrteľnosť a nečakané prepojenia ľudí. Orámcované sú práve samotou, izoláciou, zmyslom života i samotného človeka a jeho osobnosti v dnešnej rýchlo sa meniacej (prevažne zlej) dobe. Prostredníctvom rozmanitých postáv a situácií Harstad analyzuje, čo vlastne znamená byť človekom a ako sa s tým vyrovnať. Táto analýza je pritom posilnená jeho schopnosťou vyťahovať univerzálne pravdy z jednoduchých, no emočne nabitých okamihov. Znie to možno ako klišé, no tieto poviedky nás nútia zamýšľať sa nad tým, čo je skutočne dôležité a čo znamená žiť plnohodnotný život.

Emócie v okamihu rozhodnutia

Už prvá poviedka tejto knihy sleduje okamihy, ktoré spájajú niekoľko línií; nie je len o fyzickej záchrane životov, ale aj o emočnej a existenciálnej krehkosti, ktorá aktívne zapája každého zúčastneného. „Koľko ľudí bez známok života musíš nájsť, aby si tu odmietal vychovávať dieťa? Dvoch? Desiatich? Existuje nejaká štatistika?“

Pri Harstadových postavách prichádzame na to, že v čase krízy sa všetci zúčastnení dostávajú do bodu, v ktorom sa otázky života a smrti nevyhnutne prelínajú. Napríklad oveľa viac ako len technický zásah zdravotníka, sledujeme jemné detaily vzorcov správania a dynamiky medzi postavami. Je to vskutku výnimočné spojenie aj medzi nami ako čitateľmi a postavami, ktoré sa musia vyrovnať s okamihom smrti alebo záchrany.

Každá poviedka je podobne introspektívna, či už ide o stretnutia s nečakanými stratami, túžbou po pochopení, alebo hľadaní malých okamihov zmierenia. Harstadov minimalistický štýl spojený s poetickými obrazmi je jednou z hlavných predností jeho knihy. Priam majstrovsky ovláda rytmus viet a pohráva sa s atmosférou textu, čoho dôkazom je jeho schopnosť vyvolať silné emócie aj v zdanlivo jednoduchých situáciách.

Atmosféra zbierky, ktorej sa nevyhnete, je melancholická, no s občasnými momentmi humoru, ktoré odľahčujú inak existenciálne náročné témy. Autor sa v nej zameriava na prácu s detailom a dokáže z bežných situácií vytvoriť dôležité ponaučenie.

Johanovi Harstadovi sa naozaj podarilo napísať príbehy, ktoré vo vás budú rezonovať ešte dlho po ich dočítaní, čo potvrdzuje aj jeho status výnimočného autora

Alexandra Jurišová