V augustovom Magazíne o knihách si prečítate aj rozhovor s írskym spisovateľom Johnom Boynem. Rozhovor nám poskytol počas pražského veľtrhu Svět knihy. Zhovárali sme sa nielen o jeho knihách, najznámejším bestsellerom je Chlapec v pásikavom pyžame, ale aj o vine detí za hriechy otcov a o svete, v ktorom dominujú Putin, Si Ťin-pching a možno Trump.
Vašou azda najslávnejšou knihou je novela Chlapec v pásikavom pyžame, ktorá bola určená primárne pre detského čitateľa, je dokonca celosvetovo odporúčanou literatúrou pre deti o holokauste. Ako ste zvažovali tento aspekt, že píšete pre deti o jednom z najstrašnejších zločinov ľudstva? Selektovali ste príbeh a prostredie?
Keď som začal písať, nerozmýšľal som nad tým, či a aký dopad by moja kniha mohla mať. Mal som jednoduchý nápad – dvaja chlapci sa zhovárajú pri plote – a ani by mi vtedy nenapadlo, že aj po dvadsiatich rokoch o tom stále budem robiť rozhovory s novinármi. Pôvodne to bol celkom jednoduchý príbeh o dvoch chlapcoch v koncentračnom tábore a o veciach, ktoré sa im prihodili. Postupne, s každou ďalšou verziou textu a ako som bol čoraz viac emocionálne zainteresovaný, musel som sa rozhodovať, čo do textu dám a naopak, čo vynechám. Napríklad – a niekedy to ľudí prekvapí, keď im to poviem – názov „Osvienčim“ sa v knihe nikdy neobjaví. Ľudia si myslia, že áno, ale nie je tam, iba ak nepriamo, v kontexte Brunovho komolenia slov, ale priamo tam Osvienčim nemenujem nikdy. Pritom v jednej zo skorších verzií textu som ho tam priamo mal, ale potom som sa rozhodol to zmeniť, nechcel som, aby to bol konkrétny tábor.
Témou holokaustu som sa zaoberal od 15 rokov, bola pre mňa neskutočne zaujímavá a veľa som si o tom čítal a študoval. Myslím, že som mal 32, keď som začal o tom písať, takže som mal za sebou dosť rokov spoznávania témy, chcel som sa dozvedieť viac, čítal som pre seba, aby som to pochopil. Nepredpokladal som a nikdy to nebolo mojím zámerom, že napíšem učebnú pomôcku o holokauste. Ten záujem ma teší a dúfam, že deti sa prostredníctvom tohto príbehu začnú zaujímať, čo sa tam stalo a začnú si o tom zisťovať a čítať. Ale mojím zámerom to nebolo. Prozaik si nesadne, aby napísal učebnicu alebo román pre školy. Sadne si, aby napísal príbeh… a ostáva mu len dúfať, že jeho príbeh zafunguje.
Považujete za potrebné, aby už deti čítali knihy o vojne a holokauste? Ako reagujú rodičia na tieto knihy? Odporúčate im ich čítať spolu?
V prvom rade si myslím, že deti by mali čítať rôzne knihy z rôznych žánrov, nie všetko musí byť také vážne a znepokojivé ako Chlapec v pásikavom pyžame. Ja keď som vyrastal, čítaval som bláznivé knihy, strašidelné knihy, smutné knihy… Deti by mali byť podporované, aby čítali všeličo, aby si našli svoju vlastnú knižnicou, aby si vybrali knihu, ktorá sa im zapáči, a nechali sa takto prirodzene viesť k ďalšej knihe a postupne sami objavovali, čo sa im páči a kam ich to prirodzene zavedie – nie že im stále bude niekto hovoriť, čo majú čítať. Myslím, že je to lepší spôsob, lepší prístup, ako ich navnadiť na čítanie.
Pokiaľ ide o čítanie s rodičmi, záleží na veku. Povedal by som, že dolná hranica pri Chlapcovi v pásikavom pyžame je okolo 8 rokov, ale ak má čitateľ 8 či 9 rokov, čítať s rodičmi či učiteľmi mu môže dosť pomôcť. Kapitoly sú krátke a na konci každej kapitoly môžu spolu prediskutovať dej. Pretože mojím zámerom rozhodne nie je deti traumatizovať. Chcem, aby sa dostali až na koniec, a aby si vytvorili puto s chlapcami. Takže keď sa stane, čo sa stane, chcem, aby ich to dojalo. Keď už má dieťa okolo 10-11 rokov, môže si to čítať samo a prípadne prísť za rodičom alebo iným dospelým a pýtať sa na veci, ktorým nerozumie. A staršie deti, tie môžu v pohode čítať knihy aj bez dospelých.
V jednom rozhovore pre denník SME ste povedali, že nechcete zbytočne vysvetľovať, čo sa vlastne s ľudskosťou počas vojny stalo, podľa vás „úlohou spisovateľa je skôr lepšie formulovať otázky“. Mám pocit, že opakovane formulujete otázky, čo sa vlastne s ľudstvom v poslednom čase deje. Nemáte obavy zo sveta, kde traja najmocnejší ľudia môžu byť Putin, Si Ťin-pching a Trump?
Mám z toho veľké obavy a myslím, že čím som starší, tým viac sa tým v knihách zaoberám, moje písanie je oveľa politickejšie oproti tomu, ako som písal, keď som bol mladší.
Z možnosti, že sa Trump opäť dostane k moci, mám veľké obavy, ale čo ma možno desí ešte viac, nie je Trump sám o sebe, ale fakt, že existujú ľudia, ktorí ho volia. Aký nevzdelaný a hlúpy musíte byť, aby ste sa na toho človeka pozreli a pomysleli si, áno, tento sa o mňa postará. Lebo on sa nepostará, je to sociopat a narcista, nekompetentný človek, ktorý zlyhal v každej práci, ktorú kedy robil, a predsa si polovica krajiny myslí, že je spasiteľ – a toto je veľmi znepokojivé. A bude to mať vplyv na celý svet. Až som niekedy rád, že starnem, nechcel by som vyrastať v tejto dobe. Aj keď možno sa takto cíti raz každá generácia, že veci sú dnes sú horšie ako boli kedysi.
Ale myslím, že na nacistov to ešte nemá, ich zlo ešte nenašlo roveň. Nemám rád, keď niekto pripodobňuje Putina alebo Trumpa k Hitlerovi. Sú to strašní ľudia, ale Hitler bol Hitler, spáchal niečo, čo v histórii planéty ešte nikto nespáchal.
Ale i tak si myslím, že musí byť desivé vyrastať v tomto svete.