Jedenásta kniha dobrodružstiev notára Barbariča, kapitána Steina a seržanta Jaroša Muránska bosorka sa odohráva počas ich cesty do Košíc. Slovensko na začiatku 17. storočia však ponúka zaujímavé príbehy aj v okolí Muráňa.
Barbarič, Stein a Jaroš cestou do Košíc odbočili na Muráň, kde sa stala desivá vražda, a skončili v Dobšinej. Odtiaľ je to ešte kus cesty do Košíc a niekoľko pokušení typu Betliar, Rožňava, Krásna Hôrka, Turniansky hrad… V Košiciach sa však odohral už desiaty diel série pod názvom Prekliata kniha. Pripravujete ešte nejaký príbeh z regiónu medzi Dobšinou a Košicami?
To naozaj nie, potrebujem ich už presunúť aj do iných oblastí habsburskej ríše. Na Ľubovnianskom hrade, čo bolo vtedy v podstate územie Poľska (takzvaný spišský záloh), sa ich výprava na východ skončí. Na Turni sa zastavili v úvode košického prípadu a ostatné mestá a hrady asi prenechám Šarkanovi a Dobšinskému z mojej inej knižnej série. Napokon, v Rožňave sa odohráva značná časť Zlatej truhly. Je pravda, že to mám takto tematicky poprepájané aj medzi rôznymi cyklami, napríklad Valasi teraz zohrajú významnú úlohu aj v novej časti Dobrodružstiev kapitána Báthoryho.
Čo je výhodou sérií s rovnakými postavami a naopak, cítite nejaké limity, ak sa opakovane vraciate k príbehom rovnakých postáv?
Keď sú tie postavy a ich vzťahy dobre nastavené, je radosť sa k nim vracať. A dobre nastavené, v tomto prípade tým myslím „keď sú v nejakom zábavnom konflikte a napriek tomu musia spolupracovať“. Nejaké limity to má, samozrejme – Barbaričove a Steinove prekáračky zatiaľ čitateľov bavia, ale keby som o nich chrlil dve dekády dve knihy ročne, každý by ich už mal asi plné zuby. To je výzva do budúcnosti, musím odhadnúť, ako dlho pokračovať a čo s tými postavami ďalej podniknúť, aby sa nezunovali a nezačali liezť na nervy – ani čitateľom, ani mne. Za zmienku stojí aj to, že takéto knižné série majú slušný komerčný efekt, čitatelia sa často zžijú s postavami a od istej chvíle ich už viac zaujímajú ďalšie osudy hrdinov než to, kam konkrétne zavítajú a čo za zločin tam budú vyšetrovať.
Na jednej strane asi treba udržať základné charakteristiky odlišných postáv, ale pre sériu je dobré, že sa ich vzťah vyvíja. Do akej miery je toto pre vás dôležité?
Stále je pre mňa podstatný konkrétny detektívny príbeh a jeho previazanosť s prostredím, v ktorom sa odohráva. To, že naň „chalani“ nejako reagujú a aj sa podľa neho menia a vyvíjajú, sa mi deje v podstate nejako mimochodom, inštinktívne. Nemám to dopredu narysované, píšem v podstate inštinktívne („tak, aby dobre bolo“) a živé postavy jednoducho reagujú živo.
Úplne náhodou sa mi stalo, že Barbarič odhodil svoj staromládenecký život a strčil hlavu do chomúta. Lebo ma bavila predstava, že sa sukničkár konečne zamiluje a nejaká si ho omotá okolo prsta. Alebo že zdanlivo nezničiteľný zabijak Jaroš ochorie a zmení to jeho pohľad na svet a fungovanie v ňom. Na druhej strane, v Bosorke som sa snažil vrátiť ich trochu do starých koľají. Čitatelia sú v podstate konzervatívni a nemajú radi, keď sa hrdinovia zmenia až príliš.
Samozrejme príbeh je vždy iný, ale vzťah medzi katolíkom Steinom a protestantom Barbaričom determinuje nielen ich postoj k viere – ale dokážu spolupracovať a občas si aj vzájomne zachrániť život. Náboženská linka patrí k silným motívom série. Plánujete ju v ďalších textoch zvýrazniť?
Len ak si to vyžiada samotný prípad, do ktorého sa zapletú. Popravde, zo všetkých tých dobových turbulencií mňa osobne náboženské konflikty zaujímajú asi najmenej. Pritom si uvedomujem, aké silné boli, a že v nasledujúcom storočí rozvrátili celý kontinent. Mne však slúžia hlavne na to, aby Barbarič mohol podpichovať Steina a ten krútil očami nad jeho nemravnosťou a voľnomyšlienkarstvom. Ale občas ma kapitán ako každý bigotný zadubenec irituje. No čo s ním, keď už je raz taký.
Vaše príbehy sa odohrávajú na prelome 16. a 17. storočia v mestách bývalého Uhorska a strednej Európy – fakticky sa približujete k protihabsburským povstaniam (v roku 1604 vypuklo prvé z nich – Bočkajovo), kde by sa zrejme Stein a Barbarič nezhodli. Zvažujete posunúť Steina, Barbariča a Jaroša aj do týchto rokov a búrlivých udalostí?
Možno áno, možno nie. Moje plány nesiahajú ďalej ako k nasledujúcej knihe. Vlastne ani netuším, koľko dielov ešte napíšem. Chvíľu som si aj myslel, že Prekliata kniha bude posledná časť. Desať je pekné číslo. Teraz však už pomaly vymýšľam dvanástu časť. Uvidím, či si trúfnem na to, aby som ďalšie diely vystaval na takom zložitom pozadí, ako je protihabsburské povstanie. To už by bola veľká dráma, v podstate občianska vojna, a nie som si celkom istý, či má práve táto séria kapacitu na jej uchopenie. Alebo ja ako autor.
Zvláštnym vývojom prechádza aj vzťah kapitána Steina a seržanta Jaroša – smeruje k vyrovnanejšiemu partnerstvu a príbehu dodáva nezvyčajné napätie. Jarošov vzťah k Steinovej dcére je už definitívne passé?
To je asi jediná vzťahová línia, o ktorej viem, ako sa vyvinie. Dokonca som chvíľu uvažoval, že by v mojej sérii o kapitánovi Báthorym, ktorá sa odohráva zhruba o šesťdesiat rokov neskôr, vystupoval hrdina z tridsaťročnej vojny, cisársky plukovník Jaroš, ktorý bude synom Bohdana Jaroša a zároveň vnukom Joachima Steina. A že by som prostredníctvom neho vyspoileroval čitateľom, ako to celé dopadlo. Ale to sa asi nestane. A nikomu to nevravte.
Aj v Muránskej bosorke narábate s motívmi fantasy či až hororu (čarodejníctvo, bosorka, premena na šelmu…) a ľudovými predstavami o nadprirodzených silách, ktorým nepodliehajú vzdelanci typu Barbariča, cynici typu Jaroša a zločinci, ktorí vedia o pozadí mýtov najviac. Zrejme nie je jednoduché udržať tieto línie v dôveryhodnej literárnej podobe.
Ale toto ma na celej sérii baví najviac. Vziať dobové povery, vieru vo všetkých možných duchov, diablov a kliatby, a vymyslieť zločin, ktorý na tých vtedajších ľudí pôsobí ako zásah nadprirodzených či démonických síl. Jasné, stále je to občas trochu (alebo aj trochu viac) pritiahnuté za vlasy, ale v tomto type detektívok je to hra s čitateľom, ktorá ráta s istým vzájomným porozumením a nevyslovenou dohodou, že tu nejde o prísne racionálny príbeh.
Vovašich knihách často dochádza k zložitým sprisahaniam alebo v nich pôsobia organizované zločinecké skupiny. Bola takáto premyslená kriminalita bežná v tom období?
To je dobrá otázka. Z dobových súdnych záznamov či tzv. smolných kníh poznáme väčšinou len tie najjednoduchšie zločiny. Jano z Pezinka pristihol ženu s paholkom a ovalil ju po hlave obuchom sekery. Dorota z Krupiny sa cudzoložne spustila so susedom, porodila nemanželské dieťa, utopila ho v žumpe a za infanticídu bola súdená ako čarodejnica a upálená na pažiti za mestom.
Zločinecké schémy fungovali už vtedy, len o nich často nevieme vzhľadom na nízku vtedajšiu schopnosť úradov odhaľovať dokonca aj tie jednoduchšie zločiny (nič ako polícia v dnešnom ponímaní či profesionálni kriminalisti vtedy v podstate neexistovali, alebo boli iba v zárodku, Stein a Barbarič sú v tomto výrazne anachronickí).
V Krvi prvorodených som však reflektoval talianske zločinecké gangy v Prahe, ktoré mali už trochu mafiánsky nádych a pod palcom všetky zločinecké odvetvia. Alebo v Pre hrsť dukátov píšem o reálnom prípade komorgrófom riadeného pašovania kremnických dukátov do Poľska, nakupovaní tamojšej menej hodnotnej meny a jej následnom dovoze a distribúcii v Uhorsku, čím došlo k celkovej inflácii – a výraznému obohateniu tých, čo s mincami takto vo veľkom čachrovali.
Vo všeobecnosti však platí, že pre dobrý detektívny román treba omnoho zložitejší zločin, než aké sa v skutočnosti dejú. Či už v histórii, alebo v súčasnosti. Stačí sa pozrieť na tých zločineckých „mastermindov“ vo večerných správach. Sú to v podstate trubirohovia a všetci to o nich vedia, len sa im darí unikať, lebo im iní trubirohovia dajú moc.
V Muránskej bosorke ste sa vyhli explicitným zobrazeniam Jarošovej schopnosti získavať informácie od uväznených zločincov: „Potom sa Jaroš pustil do práce a väzňa smiech okamžite prešiel… Dokonca aj miestny kat sledoval Jarošovo počínanie s rozšírenými očami a z jeho tváre sa dalo vyčítať, že by sa radšej venoval iným, hoc aj podradnejším povinnostiam…“ Bol to zámer? Ohľady na Jarošove fanúšičky?
Ó, to vôbec nie. Nikdy neberiem ohľady na čitateľov (smiech). Je to len rozprávačský trik. Jednoducho mi pripadalo dostatočné a možno aj zábavnejšie opísať niečo brutálne takto „mimo záber“ a nechať priestor čitateľovej fantázii. Občas to používam aj pri akčných scénach – práve teraz som do Báthoryho písal bitku s Tatármi, ktorá sa odohráva v hmle a hlavný hrdina celý čas počuje len zvuky – streľbu, krik, erdžanie koní. Niekedy to takto stačí – spomínam si na filmovú scénu, v ktorej sa postava krčí pod stolom a v miestnosti sa zatiaľ odohráva divoké násilie a okolo len padajú veci a telá. Zmenený uhol pohľadu. Keď mám v knihe dvadsať bojových scén, každú musím napísať trochu inak. Keď Jaroš v každej knihe mučí aj dve, tri postavy, koho by bavilo zakaždým čítať, kam presne zakrojil a čo odtrhol kliešťami?
Aj v tejto knihe na záver ďakujete viacerým ľuďom, ktorí „sa ochotne podelili o svoje poznatky a materiály, pomohli mi s rešeršami…“ (Je medzi nimi o. i. viacero historikov a archeológov – Tomáš Klubert, Branislav Kovár, Roman Mocpajchel…). Ako vyzerá konkrétne taká pomoc? Cielene s nimi konzultujete konkrétne fakty či udalosti, prípadne vychádzate z ich textov…?
Všetko dokopy. Zvyčajne vychádzam z voľne dostupných kníh a odborných textov, sám mám už celkom solídnu knižnicu pre obdobie raného novoveku, stačí mi siahnuť do police vedľa písacieho stola. Mám takisto čitateľov a priateľov, ktorí majú prístup k rozličným materiálom a pomôžu mi s rešeršou, čo mi dosť šetrí čas. Alebo sa priamo spýtam historikov. Miro Slámka, autor kníh o hradoch Kamenní strážcovia, do mňa napumpoval celý svoj archív týkajúci sa Muráňa, všetky možné knihy, články, mapy, dobové veduty, staré pohľadnice. No a je tu čas umelej inteligencie, takže sme aj všelijako modelovali dobovú podobu hradu. Pomohla nám aj so siluetou Muráňa na obálke knihy, maximálne však vychádza z odborných rekonštrukcií.
Róbert Kotian
Juraj Červenák
spisovateľ dobrodružných historických románov a fantasy. Prvá kniha mu vyšla v roku 1993, od roku 2005 sa naplno venuje iba písaniu. Jeho knihy pravidelne vychádzajú aj v češtine, poľštine či ukrajinčine. Presadil sa ako autor historickej fantasy so slovanskými motívmi (série Černokňažník, Bohatier, Bivoj), obdobie protitureckých vojen spracoval v cykle Dobrodružstvá kapitána Báthoryho, v sérii Šarkanove poklady (doteraz Zakliaty kláštor a Zlatá truhla) rozpráva mysteriózne dobrodružstvá z druhej polovice 19. storočia, čiastočne inšpirované životom a povesťami Pavla Dobšinského. Históriu a detektívny žáner Červenák spojil vo svojom zatiaľ najúspešnejšom románe Mŕtvy na Pekelnom vrchu a ďalších príbehoch o kapitánovi Steinovi, notárovi Barbaričovi a seržantovi Jarošovi.
