Pri čítaní najnovšej knihy voľne poprepájaných poviedok Kincugi (Slovart, 2026) Veroniky Šikulovej som sa cítil šťastne ako diviak v láne dozretej kukurice. Jazykové hody. Slová, ktoré sú neraz zaprášené, vety lepiace sa na čitateľa ako pavučina v jesennom lese. A príbehy, ktoré len tak zľahka otvárajú trináste komnaty ľudskosti a zmyslu bytia. S Veronikou Šikulovou sa poznáme od raných deväťdesiatych rokov, z čias, keď sa sociálne siete stretávali v legendárnej kaviarni U Michala v centre Bratislavy. Preto sme v rozhovore upustili od pravidla vykania.
Kincugi je japonská technika lepenia poškodených misiek či šálok zlatom. Obrazne ide aj o prijatie starých zranení, vďaka čomu sa stávame odolnejšími. Prečo si zvolila takýto názov pre najnovšiu zbierku poviedok?
Kincugi je trochu aj to, čomu u nás hovoríme z núdze cnosť. Páči sa mi, keď sa prizná prasklina, kaz, keď sú veci ošúchané a používané. Nazvala som ju tak, lebo je trochu o starobe. Aj starí ľudia, medzi ktorými sa od istého času pohybujem, sú trochu ako tie najvzácnejšie, oťukané šálky po babke. Sú poodbíjaní životom, plní jaziev, vrások a zlomenín na duši aj na tele. V istom veku vám začnú odchádzať rodičia, svokrovci, blízki ľudia z okolia.
Vidíte, ako sa scvrkávajú, ako sa trápia, ako svet prestáva byť pre nich a možno máte strach z vlastnej staroby. Pozeráte sa na seba a vidíte, ako sa vám mení pokožka, tvár, vlasy, ako sa meníte nielen v tvári, ale mení sa aj váš pohľad na svet. Vidíte všetky tie praskliny, boľačky, straty a všetko, čím si starkí okolo prešli a zistíte, že tie ich nerobia škaredými ani bezcennými. Naopak. Práve cez tie trhliny do nich natieklo zlato.
Staroba je trochu umenie prežiť a držať pokope. Kolená vŕzgajú ako staré pánty na bráne starej školy, kde už niet nikoho, len spomienky na obedy, čo dávno vychladli. Človek kráča – kedy sa to stalo? V ktorý štvrtok či utorok? Staroba je labyrint, v ktorom stretávaš už len tie isté tváre, ohnuté chrbty, čo nesú neviditeľné vrecia s minulosťou, reumatické prsty, čo ledva udržia lyžicu s polievkou.
V poviedkach sa nepohybuješ len po svojom „modransku“ a Bratislave, ale koketuješ s Japonskom. Čo ťa pritiahlo práve do tohto východného sveta? Prečo práve Japonsko?
My sme doma všetci trochu „Japonci“. Môj muž bol v Japonsku niekoľkokrát a nadšenie je prenosné. Vieš, na prvý pohľad sa to zdá ďaleko, z Modry do Tokia je to lán sveta, lenže ja v tom nevidím rozdiel. Mám rada staré vinohradnícke domy, pivnice, otlčené sudy a gánky, ktorých je mimochodom v Modre čoraz menej, aj wabi-sabi – krásu v nedokonalosti, v starobe, v tom, čo odchádza. Keď sa pozriem na starú, puknutú stenu nášho domu, možno vidím to isté tajomstvo, aké vidia Japonci v popraskanej keramike zliatej zlatom.
Fascinuje ma úcta. K starým ľuďom, k veciam, ktoré už majú niečo odžité, k rituálom. U nás doma sa pije víno a debatuje, u nich sa pije čaj. Spojila som dva svety, lebo ľudia sú všade rovnakí, a pravda môže byť v modranskom veltlíne, alebo aj v zelenom čaji, čo nepijem.
Wim Wenders nakrútil film, ktorý, keď som videla, rozplakala som sa. Hirayama, čo čistí tokijské záchody, je ukážka človeka, ktorý je možno pre svet neviditeľný, jeho „praskliny“ sú zaliate čistým zlatom – radosťou z lístia, na ktoré svieti slnko (komorebi), starými kazetami s pesničkami od Loua Reeda. Paríž je hlučný, plný pompéznosti, a ty zrazu sedíš v prítmí kina a pozeráš sa na niekoho, kto našiel pokoj v čistení toaliet a fotení stromov na analóg. Akí sme všetci krehkí a ako strašne túžime po tom, aby naše životy mali nejakú dôstojnosť a lesk.
Odjakživa som čítala Japoncov, starých majstrov haiku Macua Bašóa, Yosa Busona a neskôr tragického Kobajašiho Issua. Mám rada romány od Jasunariho Kawabatu, Džun’ičira Tanizakiho a jeho geniálny esejistický chválospev na tiene a starobu. Mám rada filmy Akiru Kurosawu – najmä jeho film Ikiru o starom úradníkovi, ktorý hľadá zmysel života, keď mu už neostáva veľa času. K tomu, samozrejme, tiché, domáce a rodinné drámy od Jasudžiróa Ozua, kde je téma starnutia, osamelosti a nepochopenia medzi generáciami vykreslená tak čisto, človeku až stiahne hrdlo.
Filemón a Baukis, mytologická dvojica ľudí z niekoľkých poviedok knihy, ktorí prežili spoločný život a chcú umrieť spolu, vlastne hovoria o zmysle bytia a žitia. Pochmúrna téma smrti dostáva ohromnú silu práve v tom rozmere spoločného žitia. Je aj pre teba zmyslom života byť s najbližšími?
Príbeh Filemón a Baukis, ich mytologická túžba neprežiť jeden druhého a premeniť sa naraz na dva stromy, dub a lipu, ktoré vyrastajú z jedného kmeňa a prepletajú sa konármi, to nie je pochmúrne, svojím spôsobom je to víťazstvo nad smrťou. Ak prežiješ s niekým celý život, tak tie praskliny, o ktorých sme hovorili, do seba nakoniec zapadnú ako dva diely rozbitej šálky. Zrastiete. Ja to vidím všade okolo seba. Človek nie je ostrov. Sme stvorení na to, aby sme sa o seba opierali, najmä vtedy, keď už naše kĺby vŕzgajú. Byť s najbližšími znamená mať svedka svojho života. Niekoho, kto vie, ako si sa smiala pred tridsiatimi rokmi, kto pozná tvoje slabosti… Keď sme spolu, prázdnota na konci zrazu stráca moc.
Viem to, prežila som dosť ťažký a náročný rok medzi starkými…
Tvoj jazyk je bohatý, pretkaný novotvarmi, rozsiahlymi súvetiami, enumeráciami, nezvyčajnými slovami. Je pre teba literatúra laboratóriom jazyka a skúšaním, čo všetko sa dá vyjadriť? Alebo je písanie čosi ako pavúčia sieť – o ktorej píšeš tiež, do ktorej chytáš čitateľov, aby si si ich opantala, zmocnila sa ich duše?
Hromadím vety aj veci, chcem napísať všetko, čo vidím, kým to zmizne – handry, staré hrnce, vôňu polievky, prach na polici, smiech aj kašeľ. Chcem do vety natlačiť celý svet. Jazyk je monštruózny, bobtnajúci organizmus. Pri písaní beriem všetko, čo mi príde do cesty – pezinských predavačov, opilecké bľabotanie, litánie, zvonenie kostolných zvonov, šuchot sukní aj grganie po ťažkom obede. Slová sa musia valiť v súvetiach, zavše bez bodiek, bez dychu. Život je prúd vedomia, ktorý tečie od narodenia po smrť, a ak ho chceš zachytiť, tvoja veta musí byť rovnako široká a hlboká ako trebárs Dunaj, keď sa vlieva do mora. Novotvary, archaizmy, slovné hračky, ozveny tisícich jazykov – to nie je skúšanie, čo jazyk znesie. To je možno pokus vzkriesiť babylonskú vežu v jednej vete.
A čitateľ? Čitateľ je pútnik, ktorého hádžem rovno do vody. Nechcem si ho podmaniť ani opantať. Chcem, aby sa stratil, aby trochu blúdil, kým nezačne počuť hudbu, ktorá znie pod povrchom reči.
„Chcela som napísať knižku o tom, že človek chce prežiť život v mieri, jesť huby a nikoho nenaštvať, ani Boha, ani cisára, ani suseda.“ To je tvoja veta. Dá sa to, nikoho nenaštvať, ak hovoríš úprimne?
Nedá sa to. Ani náhodou. Ak človek hovorí a žije úprimne, vždy niekoho naštve. Tá moja veta je len taký povzdych, romantická túžba po svätom pokoji. Kto by to nechcel? Chodiť ráno po lese, nosiť v košíku dubáky, dýchať vôňu ihličia a mať čistý štít. Lenže hneď ako vyjdeš z lesa medzi ľudí a odmietneš hrať pokrytecké hry, čo nám tu v poslednom čase takmer všetkým dosť dobre idú, narazíš. Úprimnosť je totiž strašne drahý špás a v dnešnom svete pôsobí takmer ako agresia. Keď povieš pravdu, sused sa urazí, lebo mu zbúraš jeho ilúzie, cisár ťa potrestá, lebo neohýbaš chrbát, a Boh… nuž, ten ťa aspoň sleduje, možno s úsmevom.
Vieš, v istom veku už človek pochopí, že snaha „nikoho nenaštvať“ je vlastne nesloboda. Nakoniec ti ostane len tá jediná, najdôležitejšia úloha: nenaštvať svoje vlastné svedomie. Radšej budem jesť huby s vedomím, že som verná sama sebe, aj keby mali všetci naokolo frflať. Tie zlaté praskliny, o ktorých sme hovorili, možno vznikajú práve vtedy, keď človek dostane od života rany za to, že stál rovno a neklamal. Ale ja som už tuším dospela do štádia, keď mi je cisár aj sused ukradnutý.
Ministerstvo kultúry a Fond na podporu umenia urobili v posledných troch rokoch mimoriadne dobrú prácu. Podarilo sa im zmobilizovať kultúrnu obec až tak, že sa o kultúre hovorí ako o dôležitej súčasti budovania spoločenstva a identity. Môže žiť štát bez kultúry? Lebo kultúra bez štátu síce môže materiálne živoriť, ale nepadne na zadok. Politrukov v kultúre sme tu už mali.
Že mobilizácia kultúrnej obce? No úžasné! Zmobilizovali nás tak, že namiesto sedenia v krčme alebo pri písacom stroji musíme vypisovať petície a „tliachať“ na námestiach. To je obrovský prínos pre slovenskú prózu. Vymysleli nový rituál: spisovateľ už nepíše knihy, spisovateľ bojuje o holú existenciu s nejakým úradníkom, ktorý bol predtým vedúcim autoservisu alebo poľovníckeho združenia. Táto krajina má identitu akurát tak v tom, že tuším každých tridsať rokov príde nejaký trubiroh s pečiatkou a začne ľuďom vysvetľovať, ako a na čo sa má správne myslieť.
Štát bez kultúry samozrejme prežije. Kultúra bez štátu prežije tiež. My na zadok nepadneme, na to sme príliš zvyknutí na chudobu aj ignoranciu. Kultúra je ako burina – a to myslím v tom najlepšom zmysle slova. Môžeš ju betónovať, môžeš na ňu nasadiť ministerské postreky, môžeš ju dusiť úradníckymi tlačivami, ale ona si nakoniec nájde prasklinu a vykukne von.
Dejiny majú vynikajúci žalúdok a strašne rýchlo vylučujú odpad. O dvadsať rokov si nikto nespomenie na mená týchto úradníkov, čo dnes tak dôležito pečiatkujú zákazy a príkazy. Budú radi, ak ich vlastné vnúčatá nezaprú v rodokmeni. Zostanú po nich len vtipné historky v memoároch skutočných umelcov.
Kultúra nepadne na zadok, tie schátrané múry nakoniec prerastie a ozelenie. (Lenže aj tak sa mi zdá, že sa ozývame strašne slabo, akoby sme len tak niekde v kúte potichu fňukali!)
Ty sama si sa ocitla na podivnom zozname z FPU medzi individuálnymi poberateľmi štipendií z FPU. Ako si vnímala toto zámerné okiadzanie umelcov a umenia?
Je to zvláštny pocit, keď sa z tvojho mena stane kameň, ktorý niekto zodvihne zo zeme a hodí, hoci sám nevie, koho zasiahne.
Kedysi to bolo inak. Štipendium bolo uznaním, že tvoje večery strávené nad bielym papierom majú pre niekoho zmysel. Bola to česť. Mená tých, ktorí štipendium dostali, boli prístupné každému, kto ich hľadal. A zrazu sa ten zoznam premenil na plagát s nápisom Hľadá sa. Vyrobili zo mňa terč, terč z mäsa a kostí, do ktorého si môže streliť každý, kto má v ruke telefón a v srdci trochu pouličnej žlče.
A tak moje meno začali prežúvať ľudia, pre ktorých je kniha len čímsi, čo doma zavadzia na poličke. Hovorili, že mám ísť makať. Ľudia, čo si myslia, že práca je len vtedy prácou, keď pri nej človek hrmoce železom alebo potí krv vo fabrike, alebo šváca motykou! Netušia, aké ťažké je toto tiché osamelé remeslo, aká unavená môže byť hlava, ktorá musí trebárs celú noc myslieť na osudy cudzích, vymyslených ľudí, aby aspoň trochu dávali zmysel. Spravili zo mňa vyciciavačku štátu, hoci jediné, čo od štátu chcem, je kus pokoja na prácu. Dotklo sa ma to.
Zhovárali sme sa o tom doma, pri stole, kde jeme polievku s rodinou, zrazu mi začalo chýbať ticho, ktoré potrebujem, aby som mohla písať. Ak bolo cieľom pani ministerky zraniť ma a ublížiť mi, podarilo sa jej to. Odišla som z digitálneho námestia plného kriku, zatvorila dvere, zablokovala… Ale nezlomili ma. Nemôže ma zlomiť niekto, kto si mýli Homéra s homárom a v živote neprečítal nič dlhšie ako jedálny lístok v staničnom bufete.
Sama pracuješ nie na plný úväzok v Malokarpatskej knižnici v Modre. Písanie na Slovensku uživí len veľmi málo autorov aj to žánrovej a nie vysokej literatúry. Navyše čítanie je dnes tak trochu de-modé… Nie je katastrofa, že sa národ, ktorého propagandistické elity sa odvolávajú na vzdelancov Cyrila a Metoda, si literatúru neváži? Má dnes zmysel písať?
Aká katastrofa, prosím ťa, veď je to absolútny triumf našej špecifickej stredoeurópskej logiky! Odvolávať sa na Cyrila a Metoda a zároveň s úspechom ignorovať fakt, že tí dvaja páni sem priniesli písmená – teda presne to, čo dnes tak spoľahlivo odpudzuje naše vládnuce elity, je výkon hodný majstrov absurdity.
Pracovať v Malokarpatskej knižnici na čiastočný úväzok je možno najvznešenejšia forma aristokratického luxusu, akú si slovenský spisovateľ môže dopriať; sedíte v oddelení s detskou literatúrou a ticho pozorujete zblúdilých čitateľov, ktorí si ešte stále požičiavajú a čítajú knižky, čím hrdinsky zachraňujú kultúrnosť národa. Že je čítanie de-modé? Chvalabohu! Aspoň sa z literatúry stáva ilegálna, takmer teroristická činnosť pre hŕstku vyvolených, pretože nič tak nešokuje moderného občana, ako keď vidí niekoho dobrovoľne hľadieť do zväzku potlačeného papiera bez toho, aby mu pritom blikal displej.
A či má zmysel písať? Samozrejme, že má, práve preto, že to nikoho nezaujíma a neuživí ťa to – veď písať pre peniaze v krajine, kde má väčšiu spoločenskú hodnotu aj zle postavený kruhový objazd, by bolo trestuhodne banálne. Píšeme predsa preto, aby sme Bohu ukázali, že hoci nám namiesto štátnych dotácií a úcty nadelil len toto polorozpadnuté Slovensko, stále vieme z jeho slov upliesť niečo, čo má hlavu a pätu, aj keď to nakoniec prečíta len naša vlastná teta a nejaký unavený korektor.
Martin Kasarda
Veronika Šikulová
je významná súčasná prozaička a publicistka. Debutovala v roku 1997 poviedkami Odtiene, odvtedy vydala viac ako 20 prozaických, esejistických kníh a kníh pre deti. V roku 2014 za knihu Medzerový plod získala cenu Anasoft litera. Jej prózy nesú často autobiografické prvky, sú úzko späté s Modrou. Najnovšia zbierka voľne poprepájaných poviedok Kincugi (Slovart 2026) prepája Modru s japonskými motívmi.
