Ako chutí moc v 21. storočí? Matúš Krčmárik ako novinár strávil roky opisovaním skutočného sveta a analýzou reality. Vo svojej prvotine sa však rozhodol pre radikálny krok – v románe Potlesk pre nikoho vytvoril alternatívnu verziu Slovenska, v ktorej ožívajú staré hriechy divokých deväťdesiatych rokov, no zároveň v nej oveľa skôr víťazia liberálne myšlienky. Prečo musel nechať vybuchnúť fiktívneho politika a prečo mladá generácia stráca ideály výmenou za pohodlné miesta? Kde leží hranica medzi nevyhnutným politickým kompromisom a čistou nemorálnosťou.
Ako novinár ste doteraz písali najmä o reálnom svete a najmä o medzinárodných udalostiach. Čo vás viedlo k tomu, že ste v beletrii stvorili alternatívne, liberálnejšie Slovensko po roku 1989?
Ako novinár som vždy písal o tom, čo sa odohráva, ako sa veci majú. Pri beletrii som sa však rozhodol písať inak – chcel som si vymyslieť vlastný príbeh a prispôsobiť mu prostredie. Nemalo zmysel písať o našom skutočnom Slovensku. Dej sa začína výbuchom politika. Keby som to zasadil do našej reality, musel by som to niekam zakomponovať, ale v roku 2019 u nás predsa žiadny politik nevybuchol, to by sme si všimli. Navyše som knihu začal písať krátko pred ruskou inváziou na Ukrajinu.
Keď prišla vojna, bolo mi jasné, že buď ju do deja zakomponujem, alebo vytvorím fiktívne Slovensko, kde sa postavy nemusia tváriť, že sa ich to priamo dotýka. Vymýšľať si úplne iný, fiktívny štát sa mi však zdalo zbytočné. Niektorí autori si vymyslia iné mesto, no všetci vieme, že je to Bratislava, len tomu dajú názov „Naše mesto“ či „Čierna diera“. Nešiel som touto cestou. Keď chcem mať v knihe Slovensko a Bratislavu, tak ich tam dám, len teda niektoré udalosti som musel prispôsobiť príbehu.
Vo vašom alternatívnom Slovensku sa odohrávajú veci, ktoré sú politicky veľmi zaujímavé, liberálnejšie než v tom skutočnom. Hlavnému hrdinovi pripisujete ako politický úspech schválenie registrovaných manželstiev už okolo roku 2010. Prečo ste zvolili takúto, na naše pomery priam utopickú realitu?
U nás po páde Mečiara presadzovali demokratické zmeny väčšinou konzervatívne strany ako SDKÚ alebo KDH. Liberálne témy sa po kauzách spojených s ANO a Pavlom Ruskom na nejakých desať rokov prakticky vytratili, aj SaS sa zameriavala skôr na ekonomiku. Toto fiktívne Slovensko je iné v tom, že v ňom liberálne myšlienky reálne žili. Myslím si, že týmito témami politici nemusia nutne strácať voličov.
Hlavný hrdina v tieto myšlienky veril, ale najmä si zrátal, že na tom môže politicky získať a nakoniec dostal na svoju stranu aj konzervatívcov. Toto nie je všade vo svete také sci-fi, ako sa môže zdať u nás. Napríklad v Británii manželstvá pre všetkých presadil konzervatívny premiér David Cameron, lebo láska je tá najkonzervatívnejšia hodnota.
Hlavný protagonista Marek Dulla reprezentuje typ politika, ktorý vyrástol na ideáloch Novembra ’89. Na druhej strane však ukazujete, že ak chcel niečo dosiahnuť, musel prejsť obrovskými kompromismi. Je strata ideálov prirodzenou súčasťou dospievania a zrenia?
Každý mladý človek má veľké ideály a nechce robiť kompromisy. Postupne však zistí, že ich niekde urobiť musí, ak chce v živote niečo dosiahnuť a žiť tak, aby sa mal aj dobre. Skutočná a možno jediná morálna otázka znie: aký kompromis je pre nás ešte prijateľný? Či sa budeme držať toho, že musíme pomáhať všetkým ľuďom na svete, alebo budeme chrániť len svoje okolie a žiť si svoj pohodlný život, alebo nepomôžeme nikomu, čo je ten najväčší kompromis, pri ktorom sa všetky ideály vytrácajú. Týmto rozhodovaním si pri dospievaní prejde každý. Marek Dulla to má v hlave pri každom rozhodnutí a rozhodol sa kompromisov urobiť mnoho. Jeho syn Andrej je ešte mladý a v tomto smere radikálnejší.
Ich hlavný spor sa týka práve utečencov, kde otec urobil ústupky v prospech fašistov. Ako sa na tento konflikt pozeráte vy?
Andrej mu to ostro vyčíta, ale Marek Dulla argumentuje pragmaticky: tých utečencov by spoločnosť aj tak odmietla, lebo to sa u nás nedá presadiť a on by zbytočne stratil vplyv. Hovorí však, že ak ich v tomto bode odmietne a ustúpi, získa priestor pomôcť niekde inde. Otázka je, či sú takéto kompromisy prijateľné alebo nie. Túto odpoveď si musí nájsť každý sám.
Práve to, kde si hranicu kompromisov nastavíme, podľa mňa oddeľuje morálnych ľudí od tých nemorálnych. Niekde v tomto rozhodovaní prebieha aj súboj o to, či ostávame slobodní, alebo sme tých kompromisov urobili už priveľa a niet cesty späť.
Jeho syn Andrej, hoci otca kritizuje, odišiel zo Slovenska a pracuje v marketingu v zahraničí. Nie je to vlastne príbeh celej generácie dnešných tridsiatnikov?
Je to príbeh mnohých ľudí aj v mojom veku, ktorí si kedysi povedali, že zmenia svet, ale dali si na to čas. Povedia si: teraz mám 25 rokov, najprv si zarobím a potom budem robiť charitu alebo učiť deti angličtinu v rómskych osadách. Lenže potom ubehne niekoľko rokov a zistia, že ten čas idealizmu je obmedzený. Nechcem povedať, že po tridsiatke už nie je priestor na veľké idey, ale zrazu pribudnú hypotéky a nutnosť postarať sa o rodinu. Priestor sa zmenšuje.
Andrej odišiel do Anglicka s tým, ako bude robiť charitu, no popri tom si chcel zarobiť a zrazu zistil, že už desať rokov robí prácu, ktorú vlastne nikdy nechcel. Nakoniec otcovi vyčíta presne tie isté kompromisy, ktoré v živote robí on sám. Postupne zisťuje, že hoci otca neznášal, v podstate sú rovnakí. Na konci príbehu má pre neho oveľa viac pochopenia ako na začiatku.
Kniha má veľmi špecifický, strohý a neemocionálny novinársky jazyk. Prečo ste sa vyhli klasickým beletristickým opisom?
V tom čase som čítal knihu od švajčiarskeho novinára Sachu Batthyanyho A čo to má spoločné so mnou? (rozhovor s ním sme uverejnili v Magazíne o knihách v januári 2020 – pozn. red.). Chodil v nej po rodine a pýtal sa na svoju pratetu, ktorá počas vojny „pomohla“ zavraždiť Židov. Mne ako novinárovi tento štýl učaroval a povedal som si, že ak napíšem beletriu, bude to fiktívna reportáž. Tento žáner som si vybral preto, lebo som v živote napísal aj prečítal obrovské množstvo reportáží.
Je to to, čo viem najlepšie. Nenájdete tam žiadne okrasné beletristické omáčky ani nekonečné opisy miest. Všimli ste si, že vôbec netušíte, ako Marek Dulla alebo Andrej vyzerajú? Nikto tam nie je opísaný. Jediná postava, ktorej vizáž si viete predstaviť, je Angela Davis a Ivan Martin Jirous, lebo to sú skutočné postavy. Išiel som čisto po deji, vďaka čomu sa azda príbeh rýchlo hýbe.
V deji vystupujú dve veľmi archetypálne postavy – podnikateľ v saku a polomafián v šuštiakoch. To znie ako verný obraz slovenských deväťdesiatych rokov.
Predstavujem si ich ako čerta a anjela, ktorí sa v komiksoch usadia človeku na pleci. V tomto prípade dve podoby čertov. Keď sa v deväťdesiatych rokoch a potom na prelome tisícročí objavil niekto ako Marek Dulla, kto mal potenciál a vedel rečniť, presne tieto dva typy ľudí sa naňho nalepili, aby ho zneužili. Jeden mal peniaze a presný plán, druhý ho chcel zneužiť na pochybné kšefty. Mohol som to rozpísať na troch podnikateľov, ale v beletrii je skvelé, že sa človek nemusí obmedzovať a môže vtesnať aj niekoľko reálnych ľudí do jednej postavy.
Na týchto postavách vidieť vývoj našej spoločnosti: v deväťdesiatych rokoch niečo pochybne sprivatizovali, možno ukradli, no po dvadsiatich rokoch už fungujú legálne, chodia na golf, sú z nich „slušní podnikatelia“ a chcú, aby sa zabudlo na svoju temnú minulosť. Takýchto prípadov máme na Slovensku strašne veľa.
Ústredným motívom knihy sú masky. Čo pre vás symbolizujú v kontexte politického života?
Človek v živote neustále vstupuje do rôznych rolí a nedokáže ich všetky zvládať naraz rovnako dobre. Politik si nasadzuje masku, ukazuje tvár, ktorá nie je nutne autentická, a to je v poriadku. Ľudia nechcú vidieť skutočnú tvár, do politika vkladajú svoje predstavy, politik len uspokojuje dopyt. Aj tu je to o prijateľných kompromisoch a prekročených hraniciach.
V knihe rozoberám rozpor medzi verejným a súkromným životom. Hlavný hrdina je človek, ktorý verejne robí úžasné veci, organizuje koncerty alebo inšpiruje svojich študentov, ale v súkromí pôsobí ako úplný sebec. Študenti Mareka Dullu vidia ako vzor, no jeho syn to nechápe a vidí v ňom len človeka, čo sa naňho vykašľal, keď ho najviac potreboval. Obaja sa pozerajú na toho istého človeka, obaja ho vidia úplne inak, no ani jeden sa nemýli. Aj o tom je názov knihy – je ten, komu tlieskame, tým, kto pred nami naozaj stojí? Alebo je to len umelo vytvorená maska?
Mali ste pri písaní ambíciu nastaviť zrkadlo obom generáciám?
Nie, vôbec nemám takéto ambície. Keď som to písal, ani som nevedel, či to vyjde. Začal som v roku 2022, no po ruskej invázii som zrazu nemal energiu, tak som to na dva roky úplne odložil. Vrátil som sa k tomu až neskôr, dopísal, zeditoval a rozposlal vydavateľstvám. Neprišla žiadna pozitívna odozva. Povedal som si, že je mi to jedno, ja si to vydám. Zistil som náklady, chcel som vytlačiť 50 kusov, rozdať to rodine a kamarátom. Ešte som však dal románu novú šancu a niektoré časti som prepísal. Upravená verzia si už vydavateľa našla, čo ma potešilo. Chcel som však len napísať román a ak sa dostane k ľuďom, nebodaj sa bude niekomu páčiť, o to lepšie.
Martin Kasarda
Matúš Krčmárik
bol dlhoročný zahraničný redaktor denníka SME. Pochádza z Pezinka, žurnalistiku vyštudoval na Univerzite Komenského v Bratislave. V redakcii SME pôsobil v rokoch 2009 až 2023, osem rokov viedol zahraničné oddelenie a patrí medzi najvýraznejšie tváre slovenského spravodajstva. V ostatných troch rokoch sa venuje témam hybridných hrozieb, dezinformácií a politickému marketingu. Kniha Potlesk pre nikoho vychádza vo vydavateľstve Lindeni.
