Po trilógii o osudoch Jany Kippovej (na Slovensku vyšli dva diely, Môj brat a Moja matka) ju oslovili vydavatelia s ponukou napísať ďalšie pokračovanie projektu Millennium. Túto sériu svetovo preslávil Stieg Larsson a po jeho smrti napísal trilógiu s hlavnými postavami Mikaelom Blomkvistom a Lisbeth Salanderovou švédsky spisovateľ David Lagercrantz. „Nemusel mi veľa vysvetľovať, opýtal sa a ja som povedala áno,“ skonkretizovala priebeh rokovaní s vydavateľom Karin Smirnoff.
Ako vnímate sériu Millennium od Stiega Larssona z hľadiska výpovede o Švédsku a z hľadiska literárnej kvality?
Stieg Larsson bol jedným z prvých švédskych autorov kriminálnych románov, ktorý zaujal jasný postoj k násiliu páchanému na ženách. O jeho švédskom titule Muži, ktorí nenávidia ženy sa v tom čase diskutovalo s jeho vydavateľom, pretože vydavateľstvo si nemyslelo, že ide o komerčne životaschopný kriminálny titul. Stieg Larsson ho však odmietol zmeniť. Ako novinár aktívne pracoval proti násiliu páchanému na ženách, proti krajnej pravici a proti všetkým druhom rasizmu – to všetko sú témy, ktoré môžete vysledovať v jeho beletristických dielach. Som presvedčená, že jeho spoločenská angažovanosť je jedným z dôvodov, prečo jeho romány ľudí fascinujú.
Čo vás na tejto sérii najviac oslovilo ako čitateľku?
Okrem vyššie uvedeného mám naozaj rada Lisbeth Salanderovú a cítim s ňou, je to výnimočná postava.
Čo podľa vás spôsobilo taký úspech Larssonovej trilógie nielen vo Švédsku, ale na celom svete? Zrejme na to mali veľký vplyv aj vydarené filmové spracovania.
Jeho vnímanie a prístup k sociálnym otázkam sú skutočné, nie len vymyslené. A samozrejme jeho postavy, najmä Lisbeth Salanderová a spôsob, akým odmieta byť obeťou napriek všetkému, čo prežila, jej vášeň a hnev ako hnacie sily. Ale aj jej tajná zraniteľnosť.
Ako táto séria ovplyvnila vývoj švédskej a severskej kriminálnej literatúry? Samotný Larsson nadviazal na úspech kníh dua Maj Sjöwallová – Per Wahlöö.
Dnes je takmer nemožné hovoriť o severskej kriminálnej literatúre bez zmienky o Stiegovi Larssonovi. Vidno, že mnohé ženské hrdinky vo filme aj v literatúre boli inšpirované Lisbeth Salanderovou.
Ste fanúšičkou (severskej) krimi? Máte obľúbených autorov v tomto žánri?
Okrem diel Stiega Larssona som veľa severských kriminálok nečítala.
Čo vás presvedčilo, aby ste prijali ponuku pokračovať v tejto svetoznámej sérii? Zrejme ste si uvedomovali riziko, že vás bude každý Larssonov fanúšik porovnávať s pôvodnou trilógiou?
Keďže sa mi diela Stiega Larssona páčili a cítila som, že rezonujem s témami, o ktorých písal, okamžite som súhlasila. Nepremýšľala som o tom, že ma s ním budú porovnávať, nemám veľmi neurotickú povahu. Robím to, čo ma zaujíma a čo si myslím, že zvládnem.
Nebolo pre vás komplikované zanechať svoj vyhranený autorský štýl z trilógie o Jane Kippovej a de facto poprieť svoju autorskú identitu v záujme autentického nadviazania na Larssonov „jedinečný fiktívny vesmír“? Inak povedané, ako ostať skvelou autorkou a pritom sa čo najviac podobať Larssonovi.
Vedela som, že pokračovanie kriminálnej série bude znamenať určité očakávania čitateľov. Stále sa snažím zachovať si vlastný štýl, ale písanie v špecifickom žánri si vyžaduje aj prispôsobenie.
Na akých motívoch ste sa rozhodli stavať vlastnú sériu? V jednom rozhovore po prijatí tejto ponuky ste spomenuli, že budete stavať na kľúčových témach Stiega Larssona, ako sú násilie, zneužívanie moci a súčasné politické prúdy – od vydania Millennia (2005 – 2007) však uplynulo už takmer dvadsať rokov, ktoré zrejme zmenili aj švédsku spoločnosť.
Áno, spoločnosť sa v týchto rokoch stala čoraz drsnejšou, máme veľa problémov, ktoré treba riešiť naliehavejšie ako predtým. Xenofóbia, environmentálne výzvy a zmeny, proti ktorým treba pracovať a prispôsobiť sa im. Sever, kde žijem, je tým veľmi postihnutý. Spoločnosti túžia využívať prírodné zdroje, Sámovia bojujú o udržanie svojej pôdy, viac peňazí a viac ľudí priťahuje do oblasti, ktorá bola predtým málo obývaná a pomerne pokojná, aj kriminálne aktivity.
Nelimitovali vás niektoré prvky predchodcov – najmä postavy Mikaela Blomkvista a Lisbeth Salanderovej? Sú to zrelé vyhranené postavy, ktoré si zrejme žiadny Larssonov nasledovník netrúfne zásadne meniť – na jednej strane nemusíte síce vymýšľať hlavné postavy a ich komplikovaný vzťah, ale tiež vás to zrejme nejakým spôsobom limitovalo, aby bol ich ďalší vývoj uveriteľný a nevybočoval z Larssonových mantinelov…
Ako som už povedala, Lisbeth bola jedným z dôvodov, prečo som cítila, že tento projekt bude pre mňa zaujímavý a zábavný. Prirodzene, musela som pracovať iným spôsobom, ako keď píšem vlastné príbehy. No zároveň som nechala postavy Stiega Larssona, aby sa trochu vyvíjali. Inak by nezaujali ani mňa, ani čitateľov.
Pri čítaní textov o hlavných postavách, ktoré sa musia vyrovnávať so svojimi démonmi (čo je typické pre nordic krimi), mi neraz napadlo, či snaha autora o bohatý psychický a mimoprofesijný život protagonistov nelimituje, alebo nezužuje priestor na to podstatné, čo je typické pre krimi žáner – na zločin a jeho vyšetrovanie. Necítite toto obmedzovanie pri písaní?
Nie nevyhnutne, postavy sú to, čo ma pri písaní zaujíma. Verím, že zaujímavé postavy, ku ktorým sa čitateľ dokáže priblížiť, posilňujú dej a hnacie sily príbehu. Kniha bez živých postáv podľa mňa nestojí za čítanie.
Čo vás viedlo k tomu, aby ste si vybrali prostredie na severe Švédska? Fakt, že bývate na severe Švédska, asi nebol jediný. Ako vnímajú ľudia z juhu Švédska severné regióny, a naopak, potomkovia domorodých Sámov tie ekonomické nájazdy na tamojšie prírodné zdroje?
Samozrejme, je ľahšie písať o niečom, čo poznáte, a ja poznám sever, pretože tam žijem. Ale je to aj oblasť Švédska, kde sa toho v súčasnosti deje veľmi veľa. Krajina je plná prírodných zdrojov a jej územia sú rozľahlé. Podľa mnohých politikov a ľudí, ktorí na severe nežijú, sú ideálne na využívanie. A samozrejme, so Sámami sa v tejto súvislosti zaobchádza veľmi nespravodlivo. Nemôžu ďalej pásť svoje soby, pretože ich pôdu neustále zaberajú. Žiaľ, peniaze majú tendenciu víťaziť. V každom prípade, keďže ide o témy, ktoré ma veľmi zaujímajú, je pre mňa prirodzené, že som ich zaradila do knihy.
Kombinácia environmentálnej témy, aktivít podsvetia a pochybnej decíznej sféry by zrejme patrili ku kľúčovým stavebným prvkom aj Larssonovej trilógie, ak by sa tomuto prostrediu venoval. Podľa zverejnených informácií práve úspech vašej trilógie o Jane Kippovej bol dôvodom, prečo vás vydavateľ oslovil s ponukou pokračovať v projekte Millennium. Vidíte nejaké podobnosti oboch sérií, ktoré by túto ponuku vysvetľovali?
Myslím si, že Jana Kippo a Lisbeth sú si podobné. Obe odmietajú byť obeťami násilia, ktoré zažili, a neváhajú sa brániť. Je však veľký rozdiel v písaní románov a písaní kriminálnych románov. Ale hádam vydavateľ videl v mojom písaní potenciál a vie, že sa zaoberám otázkami, ktoré boli dôležité pre Stiega Larssona. Ale na túto otázku by mal naozaj odpovedať vydavateľ.
Ako vám túto ponuku zdôvodňoval?
Nemusel mi veľa vysvetľovať, opýtal sa a ja som povedala áno.
Pri trilógii o Jane Kippovej (na Slovensku vyšli iba prvé dva diely, tretí teda nepoznám) ma fascinoval na prvý pohľad originálny štýl bez interpunkcie a so zvláštnym písaním vlastných mien – čo ste ním chceli dosiahnuť?
Hlavne som chcela napísať príbeh s rýchlym vývojom a chcela som, aby si čitatelia mohli urobiť vlastný obraz o postavách. Vyhla som sa príslovkám, opisom vzhľadu, niektorým gramatickým pravidlám a moralizovaniu nad konaním postáv. Pre mňa je to tvorivý spôsob písania. Prvé dve strany sú zvláštne, potom si na to zvyknete. Aspoň vo švédčine sa knihy o Jane Kippovej čítajú ľahko.
Na tento štýl ste vraj prišli počas štúdia kreatívnej švédčiny a neskôr kreatívneho písania – vnímali ste skutočnosť, že ste začali písať v zrelom veku ako 53-ročná, ako svoju prednosť?
Vždy som písala, už od detstva, ale väčšinou pre seba, ak nerátam roky, keď som pracovala ako novinárka. Ale áno, mať oficiálne vydané knihy v zrelom veku je asi dobré. Robím si svoje vlastné veci, bez toho, aby som sa snažila zapáčiť ľuďom.
V trilógii o Jane Kippovej sa venujete témam, aké si našinec celkom nespája so švédskou spoločnosťou – alkoholizmus, násilie v rodine, promiskuita, incest a otcovražda, krutý život v náboženskej sekte s mužskou nadradenosťou… Čo vás na týchto témach fascinuje, že sa im venujete s takou naliehavosťou?
Násilie je téma, ktorá ma fascinuje, pretože sa v spoločnosti vyskytuje na mnohých rôznych úrovniach. Každá krajina má tieto problémy. Švédsko ako model dokonalého miesta je dosť falošné. Má svoje dobré stránky, ale má aj problémy. Tieto témy sa vyskytujú v mnohých švédskych románoch.
Pre pokračovanie Millennia ste odložili vlastné nápady na nové romány. Máte predstavu, o čom budete písať, keď odovzdáte tretie pokračovanie Millennia?
Dostala som objednávku na napísanie divadelnej hry a v hlave mám príbeh nadväzujúci na môj román Sockerormen (Cukrový had).
Róbert Kotian
Karin Margareta Smirnoff (1964)
švédska spisovateľka a podnikateľka, v rokoch 2003 až 2012 pôsobila aj ako novinárka, neskôr začala podnikať s drevom. V rokoch 2017 až 2019 začala študovať literatúru na univerzite v Lunde a debutovala v roku 2018 románom Jag for ner till bror (Môj brat). Za prvý diel trilógie o Jane Kippovej dostala Augustovu cenu. Knihu vyhlásila Švédska asociácia kníhkupcov (BMF) za najlepší román roku 2018. Po napísaní druhej a tretej časti osudov Jany Kippovej (Moja matka, Then I Went Home) dostala ponuku na tri pokračovania v projekte Stiega Larssona Millennium. Prvá časť pod názvom Dievča v orlích pazúroch vyšla vo vydavateľstve Ikar.