Kiran Millwood Hargrave: Ženy z Vardø (prel. Kristína Svrčková, Absynt 2024)
Mrazivý príbeh o čarodejníctve a sile nórskych žien
Ženy z Vardø je zimný a temnotou podčiarknutý príbeh z roku 1617, aký ste nikdy predtým nečítali. Oceňovaná britská autorka Kiran Millwood Hargrave v závere svojej knihy spomína, že práve inštalácia švajčiarskeho architekta Petra Zumthora a francúzsko-americkej výtvarníčky Louise Bourgeoisovej podnietila vznik tejto knihy; ide o jedinečné architektonické dielo, ktoré vzdáva poctu obetiam čarodejníckych procesov v oblasti nórskeho Finnmarku v 17. storočí.
Prenasledovanie žien, nie čarodejníc
Tento mrazivý a v mnohom strhujúci príbeh čerpá inšpiráciu zo skutočných udalostí a jedného z najtemnejších období európskych dejín, z honby na čarodejnice. Autorka sa síce zameriava na konkrétnu oblasť, na ostrov Vardø, ležiaci na severe Nórska, no v skutočnosti sa v tom čase panika okolo čarodejníc objavovala po celom svete. A netrvala krátko.
Všetko sa to začalo tragédiou, prudkou búrkou, pri ktorej zahynulo až štyridsať mužov, čo zanechalo miestnu komunitu takmer výlučne v rukách žien. „Deväť dní po búrke, keď nový rok čerstvo vystriedal starý, more vyplavilo mužov. Takmer všetkých, takmer neporušených. Ležia na hladine malej čiernej zátoky ako obetné dary, niektorých príliv vyniesol na skaly pod Mareniným domom.“ A práve táto udalosť sa stala spúšťačom následných obvinení z čarodejníctva, keď cirkev a mocenské štruktúry začali brutálny proces systematického prenasledovania žien.
Autorka čerpala inšpiráciu z reálnych historických záznamov o procesoch čarodejníc. Konkrétne spomína knihu Čarodejnícke procesy vo Finnmarku a v severnom Nórsku, ktorá skúma, ako sa čarodejnícke procesy dostali na severné územia, kde boli obyvateľmi nielen Nóri, ale aj Sámovia, pôvodní obyvatelia regiónu. Tento strach z čarodejníctva bol síce iracionálny, no šíril sa po celej Európe a bol často poháňaný najmä náboženskými konfliktmi, ekonomickými problémami a politickou neistotou obyvateľstva.
Strach, kontrola a moc
Kniha má niekoľko hlavných postáv – Maren, mladú rybárku, ktorá počas búrky prišla o svojho otca, brata a snúbenca, Ursu, manželku komisára, ktorý prichádza do Vardø presadzovať kruté zákony cirkvi, Diinnu, príslušníčku sámskej komunity, či rebelku Kirsten, ktorá často čelí konfliktom s autoritami. Autorka na nich skvele vykresľuje nielen ich vzájomnú podporu, ale aj to, ako ich individuálne skúsenosti reflektujú širšie témy týkajúce sa mocenského útlaku, využívania strachu na manipulovanie ľuďmi, solidaritu týchto žien a ich čelenie nespravodlivosti a násiliu v spoločnosti, v ktorej vládne patriarchát.
Štyristo rokov stará téma, a pritom tak bolestivo aktuálna aj v súčasnosti. Autorka nám ponúka priam brilantne spracované kontrasty – tvrdý život v odľahlej komunite je vykreslený v celej svojej kráse aj brutalite, zatiaľ čo jemné, poetické opisy prírody a medziľudských vzťahov pridávajú príbehu hĺbku.
Jednou z najsilnejších stránok knihy je jej jazyk – ako poetka prináša precízne a lyrické opisy, ktoré nás prenášajú priamo do drsného, mrazivého prostredia severného Nórska. Atmosféra je hustá, temná a často desivá, čo presne zodpovedá duchu doby a udalostí, ktoré kniha opisuje.
Rozbieha sa len veľmi pomaly, nechce byť krutá hneď od začiatku. Dáva nám tým priestor na nádych, pretože vzápätí nám ten chlad vyrazí z pľúc všetok vzduch. Neustále totiž vnímame prítomnosť bezvládnych tiel mužov, ktorých ich vlastné ženy, matky a príbuzné nemôžu ani len dôstojne pochovať, pretože je taká krutá zima, že zem úplne zamrzla a nemožno v nej vykopať hroby. Dialógy medzi ženami sú tiež minimalistické, no účinné, autorka kladie dôraz najmä na ich vnútorné prežívanie. Je to skrátka nezabudnuteľné dielo.
Alexandra Jurišová