Tajomné, magické, temné miesta pod Tatrami, o ktorých vedel Majster Pavol z Levoče i fašistickí obdivovatelia okultnej temnoty. Aj tam, do Mesačnej jaskyne, nás zavedie Lucia Lackovičová vo svojej mysterióznej próze Za horizontom udalostí: Temná mozaika (Ikar 2025), ktorá práve vychádza.
Príbeh románu Za horizontom udalostí: Temná mozaika preskakuje cez storočia. Spája Majstra Pavla z Levoče so súčasnosťou, nacizmus a posadnutosť temnou stranou a mystikou, aj výskum vesmíru. Prečo práve takýto mix období?
S rôznymi formami príbehu o Mesačnej jaskyni som už predtým žila niekoľko rokov, ale hľadala som spájajúci prvok, niečo, čo príbeh zarámuje. A ten som našla práve v Levoči a v diele Majstra Pavla. Narazila som naň približne pred troma rokmi v bazilike svätého Jakuba. Ako prvá ma zaujala podpisová značka majstra Pavla. Tou je akési ucho alebo písmeno C, respektíve polmesiac.
Tvaroval tak najmä šaty, rúcha a záhyby látky. Ak viete, čo hľadať, tento podpisový znak rozoznáte aj ako laik. Na jar som s dcérou bola na výstave sakrálnych stavieb na zámku vo Zvolene a bola tam aj skultpúra od neznámeho autora zo 16. storočia z regiónu Spiša. Mala podlhovastú tvár, padnuté oči mandľového tvaru, veľmi typické kučierky a najmä, rúcho, ktoré malo v dolnej časti jednoznačné „ucho“. Všimla si to moja dcéra Ela, ktorej som o diele Majstra Pavla čo-to rozprávala, a na skulptúru Antona Pustovníka ma upozornila práve ona.
Najprv som si myslela, že deväťročné dieťa predsa nemohlo len tak v múzeu identifikovať neznáme dielo majstra Pavla, ale aj tak som napísala do Spišského múzea v Levoči, odkiaľ mi odpísali: „Všetky detaily, ktoré ste si na soche všimli, sú súčasťou estetiky Majstra Pavla a potvrdzujú príslušnosť k jeho dielni.“
Dielo však patrí SNG a keď som sa niekoľkokrát pokúšala skontaktovať s niekým relevantným v tejto inštitúcii, nepodarilo sa mi to. Môžem teda len dúfať, že sa Elou identifikované pravdepodobné dielo majstra Pavla z Levoče v majetku SNG kamsi „nezapatroší“, a že raz bude správne identifikované a bude mu prináležať taká dôležitosť, akú si zaslúži.
Tajomná Mesačná jaskyňa pôsobí v románe ako legenda prechádzajúca z generácie na generáciu. Je pôvod tejto legendy v knihe skutočný?
Legenda o Mesačnej jaskyni je známa od zverejnenia Horákovho denníka a vracia nás do roku 1944. Nacisti boli jej súčasťou a aj neskoršie informácie uvádzajú, že organizácia Ahnenerbe sa o toto miesto zaujímala a cielene ho hľadala. Príbehovo sa nám tu vynorí Indiana Jones a jeho výpravy a vzniká prepojenie s našou vlastnou legendou. Takto vrstevnato vyskladaný príbeh ma zo všetkých jeho alternatív bavil najviac.
Pastier Slávek, ktorý podľa Horáka žil v Tatrách, čo-to o Mesačnej jaskyni vedel. Podľa záznamov sa o partizánov v jaskyni staral aj s dcérou Oľgou a jeden z nich – Jurek, sa neskôr oženil s jeho ďalšou dcérou Hankou a odsťahovali sa spolu do Bratislavy. Pri podrobnom a mnohoročnom výskume však boli spochybnené nielen informácie o Slávkovi či Jurekovi, ale aj o Horákovi samotnom. V tejto knihe sa príbeh o nájdení Mesačnej jaskyne vyvíja odlišne od faktov, ktoré poznáme z Horákovho denníka, a je čiastočne beletristickou mystifikáciou, rovnako ako miestna legenda prenášajúca sa v danej tatranskej oblasti z pokolenia na pokolenie.
Nechcem sa pýtať podrobne na príbeh Doroty a Terezky, aby sme neprezradili viac, ako je nevyhnutné. Dokáže matka pre dcéru aj nemožné? Vnímate ohrozenie dieťaťa ako tú najhoršiu nočnú moru matky?
Premýšľala som nad tým, čo je najsilnejší hýbateľ, ktorý by dokázal nemotivovanú hrdinku z odlišného zázemia vyburcovať k extrémnej akcii zamerania, ktoré jej bolo cudzie. Je to vedkyňa oddaná svojej práci, avšak akosi sa mi nevidelo, že by bola schopná a ochotná spraviť to, čo som od nej ako od hrdinky potrebovala len preto, lebo je natoľko vnorená do práce. Keď som uvažovala nad najextrémnejším hýbateľom, ktorý má potenciál vyvolať v človeku silu „pohnúť horou“, dospela som k presvedčeniu, že je to snaha o záchranu vlastného dieťaťa.
Existujú aj iné motivácie, ktoré nás dokážu naštartovať, avšak záchrana dcéry hrdinku/ženu/matku donúti spraviť aj nemožné a prekročiť všetky hranice. Aj tie, za ktorými už nie je možný návrat. Je to jeden z dôvodov, prečo sa kniha volá práve tak, ako sa volá.
Foto: Jozef Jakubčo/SM
Okrem príbehovej časti ponúkate v knihe informácie z histórie gotiky na Slovensku či výskum polárnej žiary. Máte v obľube literárne texty, kde veda a poznanie hrajú s čitateľom? Kde nečítame len príbeh, ale sa aj niečo dozvedáme?
Beletria, kde sa prelína ľudský príbeh s čímsi obohacujúcim a náučným, ma vždy bavila najviac. Je to nadstavba príbehu, pridaná hodnota a zároveň dôkaz, že autor si váži čitateľa. Vedecké témy sú mi blízke dlho, priťahovala ma vedecká fantastika, ale skôr vo forme hard sci-fi a nie akýchsi vesmírnych space opier. Môj vzťah k sakrálnemu umeniu a gotike býval asi taký, aký má väčšina ľudí. Vedela som o tom, že existujú a tam sa to končilo. Začala som si ich študovať výhradne pre potreby tohto príbehu. Ale v skutočnosti som využila len zlomok z toho, čo som si naštudovala.
Horor nie je práve doménou slovenských autoriek. Prečo ste sa rozhodli staviť vo svojom prvom románe práve na žáner, kde si temná strana a smrť podávajú ruky?
Nepovedala by som, že tento román je horor, skôr triler, ale ak sa takým niekomu bude zdať, vôbec sa tomu nebudem brániť. Horory mám rada, nepovažujem ich za pokleslý žáner, ak sú literárne kvalitné, rada ich píšem, čítam, pozerám. Prvý dlhší ucelený príbeh, ktorý som napísala ešte ako školáčka, bolo postapo z dystopickej Petržalky. Nikdy som ho nikomu neukázala, písala som dlho sama pre seba a stále si myslím, že nie všetky texty by mali byť aj publikované.
Pri písaní tejto knihy som sa výrazne autocenzurovala. Vo vnímaní hororového žánru som pretrénovaná, mám posunuté hranice toho, čo považujem za naozaj desivé. V skutočnosti ma omnoho viac ako akékoľvek mysteriózne či nadprirodzené zlo desí realita a horor je len akýsi útek z nej kamsi, kde si občas dokážem povedať – no vidíš, veď to môže byť aj horšie! Uletieť si dovoľujem skôr pri poviedkach.
V tomto prípade som mala na mysli cieľovú skupinu čitateľov, za ktorú považujem predovšetkým ženy od kategórie young adult vyššie. Ale blurby na knihu mi napísali traja muži (Juraj Červenák, Jozef Karika a Samuel Kováčik) a celkom sa im to páčilo. Na to, aby vo mne príbeh rezonoval aj po dočítaní, potrebujem silný záver. Keby to bol príbeh len pre mňa, zájdem ďalej, preto považujem ukončenie knihy za umiernené. A v podstate optimistické.
Bude mať Za horizontom udalostí aj pokračovanie? Príbeh zostáva otvorený…
Knihu je možné čítať ako samostatný román s otvoreným koncom. Mnohé sa vysvetlí, ale viaceré otázky ponechávam nezodpovedané. Prezradím toľko, že pokračovanie sa bude odohrávať v neďalekej budúcnosti. A napíšem ho vtedy, keď budem mať dokončenú poctivú prípravu, aby som sa mohla venovať aj drobným detailom a vyšperkovať príbeh z literárnej stránky.
Ste dlhoročná milovníčka kníh a čítania, na svojom konte máte spoluprácu na viacerých antológia sci-fi a fantasy, súťažiach literárnej fantastiky (aj iných – Slovensko Komické, Slovensko Krimi, Prešporské legendy ožívajú). Čo máme urobiť preto, aby sme mali dosť čitateľov?
Ten, kto drží v rukách Magazín o knihách a číta tento rozhovor, s najväčšou pravdepodobnosťou vzťah ku knihám a k literatúre má. A asi ho má aj celkom rozvinutý. Čo to spôsobilo? Viedli ho tak rodičia? Mali doma veľkú knižnicu plnú najrôznejších žánrov? Čítali mu pred spaním? Bol to dôsledok nedostatku iných stimulov a akási z núdze cnosť v časoch, keď neexistovali iné alternatívy dopamínovej odmeny a relaxu? Mal v škole učiteľku alebo učiteľa, ktorý v žiakoch kultivoval vzťah k textu a k slovu? Bola za tým socializácia a priatelia? Rád si vymýšľal vlastné príbehy a zapisoval si ich?
Niekde tam sú aj spúšťače. V časoch, v ktorých je ľudská pozornosť komoditou, knihy ustupujú do úzadia. Ľudia automaticky siahnu po tom, čo mozgu prinesie rýchlejšiu a ľahšie docieliteľnú odmenu, bez ohľadu na jej prínos. Najväčšiu čitateľskú skupinu tvoria ženy. Podľa výskumov to je až 70 percent čitateľstva. Ale aj táto skupina postupne klesá. Ak chceme mať dostatok čitateľov, musíme si ich pozornosť zaslúžiť.
Netreba sa podlizovať a znižovať latku, i keď pravdou je aj to, že ľudská pozornosť je vplyvom technológií fragmentovanejšia a niektorí už možno aj strácajú schopnosť dlhší čas a bez rozptýlenia venovať ju vnímaniu literárneho obsahu. Tomu by sa mali prispôsobiť aj knihy, ak nechceme čitateľov stratiť úplne. Musíme im priniesť taký benefit, aký inde nenájdu. Niečo, čo oni sami budú považovať za pridanú hodnotu hodnú ich pozornosti. Musíme ich nadchnúť a „zapáliť“ – tak vzniká vzťah ku všetkému a knihy nie sú výnimkou.
Máte v rukáve nejaký nápad, ako ešte viac podporiť čítanie?
Jednou z možností, ako zvýšiť záujem ľudí o knihy, môžu byť knižné podujatia. Koncom októbra sa v Brne konal knižný festival spojený s conom. Mladí ľudia žijúci svoju vášeň mali možnosť navštíviť aj knižný festival s rozmanitým programom a nakúpiť si knihy. Každá sála, v ktorej sa konal program, bola plná ľudí, niekde aj stáli. Je ťažké predstaviť si, že by takýto záujem o knihy a autorov prejavili aj ľudia na Slovensku.
Na príklade literatúry vidno priepastné rozdiely medzi Českom a Slovenskom. Máme viacero knižných festivalov, ale či cielia na tých, ktorí by čítali aj tak, alebo aj na cieľovú skupinu ľudí, ktorí netušia, aké benefity im dokážu knihy poskytnúť, si nie som istá. S myšlienkou na vytvorenie knižného podujatia, ktoré dokáže pritiahnuť aj „nečitateľov“, sa pohrávam už dlhšie. Nejaký čas na nej intenzívne pracujem a verím, že už budúci rok budeme môcť predstaviť podujatie, ktoré zamieri reflektory na knihy a autorov a zaujme aj tých, ktorí tento rozhovor nikdy čítať nebudú.
Martin Kasarda
Lucia Lackovičová
je rodená Bratislavčanka s intenzívnym vzťahom k literatúre, predovšetkým k žánrovej. Pôsobí ako autorka, literárna publicistka, organizátorka literárnych podujatí. Bola porotkyňou v rôznych literárnych súťažiach, tento rok už po tretí raz hodnotí texty v literárnej súťaži Cena Gustáva Reussa. Napísala beletrizovanú biografiu Žena z Marsu, knihu rozhovorov Výdych, nádych a ako autorka, editorka a zostavovateľka sa podieľala na vzniku viacerých zborníkov poviedok. Kniha Prešporské legendy ožívajú bola úspešná v ocenení Najkrajšie knihy Slovenska roku 2023.
