Lyse Doucetová: Najlepší hotel v Kábule (prel. Katarína Ostricová, Tatran 2026)
Celý Afganistan v jednej betónovej kocke
Kanadská novinárka a zahraničná korešpondentka BBC LyseDoucetová napísala mimoriadne pútavú i napínavú kroniku slávneho kábulského hotela. V nej sú prítomné všetky vzostupy a pády Afganistanu, časy prosperity, ale aj úpadku, teroru a neistoty. Kultúrna krajina básnikov či architektov sa žiaľ už desaťročia potáca od jednej krízy k druhej.
V tomto hoteli sa žilo aj zomieralo
Luxusný hotel Intercontinental na kopci nad Kábulom sa pri svojom otvorení v roku 1969 stal symbolom zmeny a nádeje. Hlavné mesto Afganistanu lákalo hostí jedinečnou atmosférou – v Kábule nechýbal dobrý džez, minisukne a neoceniteľné poklady v miestnych múzeách.
Ešte aj Taliban toleruje nápis nad vstupom „Intercontinental pre všetkých“, ale hotel bol odvtedy stokrát dostrieľaný, poškodený a takmer spustnutý. Pri rampách hliadkujú strážcovia Talibanu so zbraňami prevesenými cez plece. Bývalá čašníčka sa uchytila aspoň ako strážnička vykonávajúca osobné prehliadky.
Autorka hotel navštevovala od roku 1988. Bol jej afganským azylom aj mikrosvetom, v ktorom mohla spoznávať krajinu. Teraz píše o ľuďoch zviazaných s hotelom nostalgicky, ale aj s beletristickým a pozorovacím talentom.
Ukazuje veľkú emóciu, ktorú má vo vzťahu k hrdinom z kábulského Intercontinentalu. Príbehy oddaného upratovača, talentovanej kuchárky (prvej šéfkuchárky po páde Talibanu) či hotelového manažéra, ktorý sa vypracoval vlastnou usilovnosťou, názorne dokumentujú päť desaťročí najnovšej afganskej histórie.
Rozprávanie sa začína v roku 2021, keď americký prezident Biden zastavil vojenskú angažovanosť v Afganistane. Talibanci stáli znovu pred bránami mesta.
Po tomto relatívne súčasnom úvode nasledujú návraty späť až do leta 1971. Pomerne liberálny režim zbúrali najprv mudžahedíni a po nich sovietski okupanti. Popri tom vyrástla generácia nových bojovníkov z Talibanu. Keď prvýkrát vrazili do hotela, žasli nad sofistikovaným interiérom a toaletami. Ihneď zničili prvý Budhov obraz, ktorý našli.
Príbehy húževnatosti
V hoteli sovietski generáli pili vodku a zase v inom čase sa v ňom stretli zástupcovia afganských kmeňov, aby verejne predviedli ochotu „pustiť“ krajinu do 21. storočia. Dnes znovu vieme, že tento pokus nevyšiel…
Zamestnanci hotela sa naučili lojalite aj diskrétnosti. Zažili monarchiu, republiku aj vojenský režim. Videli v hoteli princov, prezidenta a párkrát aj tajomného Usámu. Prispôsobovali sa novým vládcom, hosťom aj násilníckym vojakom z mravnostnej polície, ktorí dbali na dodržiavanie prísnych islamských zvyklostí.
Raz pracovali v tradičnom odeve, inokedy sa s radosťou prezliekli do obleku s kravatou. Zažili euforické obdobia, keď vo vychytenej hotelovej reštaurácii hostia z celého sveta žasli nad chuťou miestnych jedál. Večerný klub Pamír na najvyššom poschodí niesol názov podľa pohoria na severe známeho ako „strecha sveta“. Kokteilový bar bol obložený drevorezbou z aromatického cédrového a orechového dreva. Pri bazéne ležali krásne mladé dámy v bikinách.
A zase inokedy – po násilných prevratoch, atentátoch a teroristických útokoch či politických búrkach – zamestnanci učupení čakali v najskrytejšom kumbále, či na hotel nepadne raketa.
V hotelovom bare tieklo dokonalé afganské víno vyšľachtené talianskym vinárom, ale aj krv nevinných obetí. Dobré časy priniesli vystúpenia miestnych popových hviezd a zlé iba hrozivé ticho v spojení so strachom o prežitie.
Ľudia v stredobode pozornosti Lyse Doucetovej sú mimoriadne húževnatí a odolní. Boli a sú schopní nanovo začínať, zveľadiť poškodené priestory a ako-tak obnoviť pôvodný lesk, ale aj udržať nádej vo svojich osobných životoch a profesijných kariérach.
Dejiny nie sú iba kapitolou z múdrej encyklopédie, sú predovšetkým súborom životov neanonymných ľudí.
Ľubomír Jaško
Lyse Doucetová: Najlepší hotel v Kábule (prel. Katarína Ostricová, Tatran 2026)