Nejde o nenávisť, ale o pamäť
Veľký knižný rozhovor o ficokracii sprevádzaný Danglárovými obrázkami je povinným čítaním pre ľudí, ktorí sa zaujímajú o verejný život. Dejiny (aj politika) letia dopredu nevídaným tempom. Bolo by tragédiou zabudnúť na to, čo všetko sa stihlo za desaťročia Ficovho vplyvu stať.
Niekto to robiť musí
Robert Fico, ktorý štvrtýkrát vedie slovenskú výkonnú moc, je hrdinom (alebo antihrdinom?) viacerých kníh. Chvíľami to vyzerá na posadnutosť a závislosť. Naozaj nejde o nič veselé, treba mu však venovať pozornosť.
Od úspechu jedného populistického politika je totiž nebezpečne blízko k autokracii bez rešpektovania pravidiel a dobrých spôsobov. Okrem toho Ficova politika nie je obyčajným výkonom moci. Štýlom vládnutia mení spoločenské spôsoby, kazí kultúru vzťahov, postupne ničí nádej na pozitívnu zmenu a najnovšie ťahá celú krajinu na Východ, do civilizačného pekla.
Novinár Marián Leško sa stihol stať legendárnou postavou slovenskej publicistiky. Vo vzťahu k ponovembrovej politike je chodiacou encyklopédiou. Správne poznamenáva: „Niekto to robiť musí a je to naše povolanie. Aj my by sme radi písali aj o niekom inom, ale nemôžeme si vyberať. Nemôžeme čakať, že vo verejnom živote bude všetko v poriadku, ak si prestaneme všímať šéfa Smeru.“
K tomu Leško pridáva zaujímavé osobné skúsenosti, najnovšie tie z práce pre prezidentku Zuzanu Čaputovú. A hoci je situácia vážna, v rozhovore s kolegyňou Monikou Tódovou nezabúda ani na humor, ktorý si roky trénoval v televíznom programe Sedem s. r. o. S úctou a vďakou spomína predovšetkým na spoluprácu s Milanom Lasicom.
Bez charakteru a ideí
Začiatok Leškovho „spolužitia“ s Ficom je pôvabný. V roku 1994 sa s ním ocitol na spoločnej ľavicovej kandidátke do predčasných volieb. Po kampani v Prešove cestovali spolu autom do Bratislavy. Už vtedy sa ambiciózny 30-ročný politik priznal k túžbe byť generálnym prokurátorom. Ani nie preto, aby potláčal zločin, ale v záujme vlastnej slávy. „Na verejnosť by určite zapôsobilo, keby nemal s nikým zmilovanie.“
Pointa Ficovho prístupu k verejnému pôsobeniu je stále rovnaká. Je preňho cestou k postaveniu, moci, rozhodovaniu a popularite. V mene tohto plánu prešiel od moderného socialistu k hlásateľovi tretej cesty podľa Blairovho vzoru a od fanúšika európskeho jadra k receptom, ktoré sú typické pre krajnú pravicu. „Idey nikdy neboli jeho silnou stránkou.“
Leško vďaka fundovaným otázkam Moniky Tódovej postupne prechádza Ficovým príbehom. Názvy jednotlivých etáp krásne charakterizujú ich podstatu. Ako Flašík menil vodu na colu. Oligarchovia, ich delegáti a špinavá práca. Ako bolí strata bytu v Bonaparte. Vražda Kuciaka ako rez do systému. Strach z väzenia.
Je neuveriteľné, ako jeden pôvodne talentovaný a pracovitý politik spravil zo slovenských nádejí na modernizáciu a úspech frašku. Presadili sa milovníci drahých hodiniek, naháňači luxusných nehnuteľností a bezohľadní kšeftári. Z Roberta Fica, ktorý chcel očistiť krajinu od svinstiev, sa stal ich klient aj organizátor. Bez vkusu a čo i len maličkej stopy charakteru. „Ficokracia je vážne mienený pokus o nastolenie mafiánskeho štátu v slovenských podmienkach.“ Už teraz je časť spoločnosti z Fica frustrovaná. Po úplnom ovládnutí štátu a jeho inštitúcií by spoločnosť bola demoralizovaná a apatická.
Marián Leško dúfa, že ficokracia sa nakoniec zmení na tému pre historikov. Dôležitá je odolnosť a praktická schopnosť nahradiť jeho nebezpečnú politiku. Každá -kracia je nebezpečná vo chvíli, keď sa z inštitúcií či zo zákonov presťahuje do ľudských myslí. Žiadny záchranársky projekt sa bez informovanosti nezaobíde.
Ľubomír Jaško