V roku 1997 napísal knihu Mečiara mečiarizmus. Politik bez škrupúľ, politika bez zábran, kde naplno odhalil systém moci premiéra Mečiara. V knihe rozhovorov s Monikou Tódovou Ficokracia teraz rozkrýva mafiánsky systém, aký sa snaží presadiť na Slovensku premiér Robert Fico. V denníku SME sme boli dlhé roky kolegovia, preto aj v rozhovore používame tykanie. Marián Leško.
Kniha Ficokracia sa končí niekedy v polovici roka, ale sústredenejší pozorovatelia vedia, že ficokracia sa deje stále. Za posledné dva týždne sme zažili protest detí v čiernom, označenie Nežnej revolúcie za komunistický puč, premiér vyzval generálneho prokurátora a ministra vnútra, aby sa otvorilo vyšetrovanie vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, novela Trestného zákona sa dostala na program vlády a parlamentu, ako neskutočný mysliteľ sa prejavil štátny tajomník na ministerstve obrany a Trump vyzval Ukrajinu na kapituláciu. Na tieto otázky by si zrejme odpovedal, keby Ficokracia vyšla neskôr.
Určite by to tam bolo.
Ako by si na tieto otázky odpovedal súhrnne?
Kto si prečítal Ficokraciu, získal základný pocit, že to, čo sa deje na Slovensku, sa neustále zhoršuje. To nie je náš subjektívny pocit, to je fakt, ktorý potvrdzujú mnohé skutočnosti. My sme opísali obdobie približne do júna tohto roku a trend, že smerujeme k tomu najhoršiemu z možných slovenských svetov, sme zachytili podľa mňa celkom slušne. Odhadli sme, že situácia sa zlepšovať nebude, naopak, bude to iba horšie a, žiaľ, vývoj nám dáva za pravdu.
Pretože to, čo sa deje v posledných týždňoch, je naozaj čistá katastrofa. Keď v januári 855 psychológov povedalo, že pán premiér už nie je mentálne spôsobilý, aby zastával takú vysokú funkciu, vyvolalo to veľkú búrlivú reakciu. Mám však pocit, že ak sa niečomu pán Fico venoval celý tento rok, tak tomu, aby všetkým predviedol, že to konštatovanie psychológov a psychiatrov bolo úplne namieste.
To však má vplyv nielen na neho, ale prinajmenej na celú krajinu, občas aj na rozhodovanie v EÚ.
Jednoducho mám pocit, že Robert Fico už úplne rezignoval na časť Slovenska, ktoré vie, že naše miesto je v Európskej únii a NATO, a oslovuje iba ľudí, ktorí v týchto základných veciach majú úplne opačný názor. Fico sa programovo vydal do tábora, ktorý doteraz bol doménou obskúrnych politikov, ktorí si urobili z politiky iba živnosť na vyvolávanie nenávisti.
Začal s nimi tvrdo súperiť, pretože vie, že už nemá najmenšiu šancu osloviť kohokoľvek z tábora normálne zmýšľajúcich ľudí. Vydal sa na istú cestu a nie je schopný ju opustiť. Každá udalosť, ktorú si spomínal, je dôkazom toho, že už nedokáže zmeniť smer svojho Smeru a drží sa toho chodníka, ktorý ho vedie podľa mňa do čistej katastrofy. Do situácie, keď bude už každému normálne zmýšľajúcemu človeku jasné, že to zaváňa ťažkou zradou národných a štátnych záujmov Slovenskej republiky.
Máš nejakú interpretáciu tohto konania, vytrvalého smerovania von z Európskej únie, smerom na východ? Jestvuje nejaké racionálne vysvetlenie jeho konania alebo je vo vleku udalostí alebo nejakých iných záujmov?
Väčšina ľudí, ktorí mali nejaký kontakt s Robertom Ficom, doteraz hovorila, že je to človek dvoch tvárí – jednu má v uzavretej miestnosti, kde sa správa racionálne, dokonca ústretovo, chápe argumenty, je schopný s ľuďmi diskutovať. To bola súkromná tvár Roberta Fica, ale vo chvíli, keď vyšiel von pred tie dvere, pred kamery a mikrofóny, začal sa správať čisto ako politik, ktorý má jediný cieľ – osloviť svoju skupinu veriacich. V poslednom čase pochybujem, že Robert Fico je človek dvoch tvárí.
Prestal sa pretvarovať?
Začal veriť tomu, čo hovorí, už mu nejde o nejaký politický kalkul, že teraz by mi viac pomohlo, keby som bol viac proruský, viac protieurópsky, už to robí z rýdzeho presvedčenia. Podľa môjho názoru rozhodujúcim faktorom v jeho vnútornej zmene bol ten nešťastný atentát v máji 2024. Dostal sa z polohy politického špekulanta, ktorý sa snažil odhadnúť trendy a hovoriť ľuďom to, čo by sa im páčilo, a stal sa človekom, ktorý verí tomu, čo hovorí.
Možno to bude príkre, ale zacitujem odpoveď Rasťa Káčera, keď sa ho spýtali, ako si vysvetľuje obrat Roberta Fica od toho, že chcel byť v jadre Európskej únie a teraz je taký protieurópsky. Káčer odpovedal veľmi stručne, že je presvedčený o tom, že Fico sa zbláznil. Nechcem použiť tento psychiatrický termín, ale to, že úplne odišiel od racionálneho rámca, od toho, že politika má slúžiť verejnému záujmu a občanom, je taký zásadný a drastický zvrat, že to bez vnútornej zmeny osobnosti Roberta Fica nie je vysvetliteľné.
Nikto z nás netuší, čo by s ním taká významná existenciálna udalosť urobila. Nečakal si predsa len, či neprehodnotí svoj dovtedajší politický života a prejde akýmsi osvietením alebo pozitívnym nastavením?
Psychológovia, ktorí sa takýmto stavom venujú, hovoria, že mal dve možnosti – buď ísť do sebareflexie, zamyslenia sa nad sebou a nad tým, čo vo verejnom živote urobil a prípadne si dať cieľ prispieť k zmierneniu strašnej polarizácie spoločnosti. Druhá možnosť bola, že sa poddá svojim subjektívnym pocitom a bude žiť s pocitom obete a presvedčením, že mi všetci chcete ublížiť, chcete ma zavraždiť, pretože jeden pomýlený dezorientovaný dôchodca na mňa strieľal. Toto je niečo, čo mi vyráža dych, pretože on to naozaj hovorí.
Napríklad v poslednom čase povedal, že ak niekto hovorí, že ho nemajú vítať chlebom a soľou, tak vlastne hovorí, že majú ma vítať nabitou pištoľou. A niečo podobné zopakoval na stretnutí v Poprade, keď jednej študentke povedal, že buď budeme komunikovať, alebo sa budeme strieľať.
Toto je neskutočné zjednodušenie vyhrotenej situácie.
Presne tak. K tej nešťastnej udalosti nemalo dôjsť, je naozaj tragická nielen pre Roberta Fica, ale aj pre túto spoločnosť. Tá udalosť spôsobila, že Fico sa poddal pocitu obete, všetci ho chcú zavraždiť a on má právo konať tak, ako koná.
Určite všetci poznáme indiánsky príbeh o dvoch vlkoch v každom človeku, o súboji dobrého a zlého vlka a víťazí ten, ktorého kŕmiš.
Presne. Mám pocit, že Fico v sebe kŕmi toho zlého vlka na dennej báze a kŕmi toho vlka zla tak, že je to až unikátne.
Veľkým vkladom pre politický život v 90. rokoch bola knižka Mečiar a mečiarizmus, ktorá na základe výrokov samotného Vladimíra Mečiara demaskovala jeho politický štýl vládnutia. Neskôr si vydal knihu rozhovorov s Tomášom Gálisom pod názvom Chudák každý, čo po nich tú káru bude ťahať ďalej. Už to bola kniha rozhovorov dvoch bystrých ľudí, Ficokracia s Monikou Tódovou je postavená podobne. Rezignoval si na vlastný ucelený text a preferuješ rozhovor o dohodnutých témach a smerovaní?
Naozaj je to spôsob, ktorý mi viac vyhovuje, pretože po viac ako štyridsiatich rokoch takmer denného písania ma odrádzalo už samotné pomyslenie, že mám hodiť na papier tristo strán, že niekoľko mesiacov života strávim tým, ako budem všetko overovať, všetko skúmať, nad všetkým meditovať. Takže veľmi rád som využil ponuku Tomáša Gálisa a teraz ponuku Moniky Tódovej. Je to pre mňa oveľa ľahšie, jednoduchšie a príjemnejšie odpovedať na otázky, napríklad aj na tvoje, pretože pri predstave, že mi pošleš písomné otázky…
Musím povedať, že som nad tým uvažoval…
Obávam sa, že by si odpovede čakal oveľa, oveľa dlhšie. Naozaj už mám zábrany niečo hodiť na papier, preto chodím len tam, kde môžeme rozprávať ako do debát denníka N alebo do Sedmičky. Ale ako si si určite všimol, nič písomné si odo mňa v poslednom čase nevidel.
To je pravda, čo ma mrzí, pretože my sme boli iks rokov kolegovia a ja som sa na tvoje texty tešil a hoci si nebol v denníku SME na dennej báze, tá pondelňajšia celá strana stála za to. Prejdime teda k ficokracii – čo si pod tým pojmom predstavuješ?
Ficokracia je systém, v ktorom zrejme žijeme, venujem sa celému obdobiu Roberta Fica v slovenskej politike. Ako každý v slovenskej politike aj Robert Fico sa vyvíjal a jeho vývoj išiel od politika, ktorý mal svoje vlastné záujmy a stal sa predsedom strany, pretože si to jeho sponzori a akcionári želali.
Postupne ten vývoj prešiel k politikovi, ktorý sa už v druhej polovičke svojho vládnutia viac sústreďoval na to, ako organizovať ukradnutý štát, v ktorom o najzákladnejších veciach nerozhodujú orgány a ľudia, ktorí dostali na to demokratický mandát, ale ľudia, ktorí pomohli Robertovi Ficovi k demokratickému mandátu a za to si brali rentu, ktorú im Fico veľmi rád ponúkal. To bola druhá fáza politika Roberta Fica.
Súčasná tretia fáza, ficokracia, je systém, keď už nestačí samotný ukradnutý štát, ale už je to otvorený bezohľadný pokus urobiť zo Slovenska štát mafiánsky. Nie v takom zmysle, že niekto prišiel a s mafiou ovládol štát, ale v tom zmysle, že niektoré štátne orgány, hlavne tie späté s výkonnou mocou, začínajú fungovať ako mafiánske organizácie.
Napokon, niektoré obvinenia ľudí z okolia Smeru či samotného Fica sa týkali organizovanej skupiny…
O ovládaní mocenských orgánov štátu takýmito skupinami nehovoríme my ako politickí komentátori a analytici, to hovorili ľudia, ktorí sa zaoberali vyšetrovaním trestnej činnosti, tak znejú obžaloby. Takže ak niekto povie organizovaná skupina, je jasné, že je to mafiánska skupina.
V knihe hovoríš o tom, že Robertovi Ficovi by veľmi uľahčilo situáciu, keby získal ústavnú väčšinu, ale neočakávaš, že by ju získal. Dúfajme, že sa nemýliš, ale neuvažuješ niekedy o tom, že voľby na Slovensku môžu byť zmanipulované? Na budúci rok sú voľby v Maďarsku a Viktor Orbán na stretnutí v Sedmohradsku s maďarskom menšinou vyhlásil, že nebude rešpektovať výsledky volieb, ak v nich prehrá. Bude Maďarsko nejakým skúšobným testom, čo všetko sa môže udiať na Slovensku?
Maďarské voľby sú pre nás dôležité, zostáva do nich stoštyridsať dní, ak by sa Viktor Orbán pokúsil nerešpektovať výsledky volieb, je veľká pravdepodobnosť, že Robert Fico to skúsi zopakovať.
Myslím, že Orbán môže nerešpektovať výsledky volieb, ak bude mať priamu alebo veľmi výraznú podporu Ruska.
To už bude vyslovene trestnoprávne definovaná trestná činnosť. To by neznamenalo, že niekto má politicky iný názor, ale išlo by o útok na ústavné zriadenie, na demokratický ústavný systém. Samozrejme, útok na Kapitol v Amerike veľmi povzbudil všetkých, ktorí rozmýšľajú podobne ako Donald Trump.
Mám taký pocit, že sa blížime opäť do obdobia, aké sme zažili v rokoch 1996 – 1998 za Mečiara. Aj vtedy sme vedeli, že Mečiarova éra sa pomaly končí, stráca podporu, a ak sa nestane niečo mimoriadne, tak tie voľby prehrá. Základná otázka bola vtedy, či bude rešpektovať svoju prehru, alebo sa pokúsi o niečo také, ako sa prípadne môže pokúsiť Viktor Orbán.
Keď sme pred voľbami v 1998. chodili po debatách s čitateľmi, všetkým sme hovorili, že či sa to odváži urobiť, závisí od vás. Ak zbadá, že ste ochotní ten zásah akceptovať, tak to urobí. Ak by mal Robert Fico pocit, že mu to na Slovensku prejde, skúsi to.
Prípadne ak budú výsledky takmer fifty-fifty, bude mať oveľa väčšiu odvahu, aby to urobil, ako keby napríklad získal tridsať percent.
Mečiar prehral s ústavnou väčšinou a ísť proti ústavnej väčšine je dosť zložité. Jednoducho sme opäť v období, v ktorom sme už raz boli, Vtedy to dopadlo pre Slovensko dobre, ale tá skúška sa blíži. Myslím si, že každý, kto má základné občianske povedomie, vie, že to od neho niečo bude vyžadovať.
Pred niekoľkými mesiacmi som čítal štúdiu od LarryhoDiamonda 12 krokov od demokracie k autokracii. Napokon Diamond bol na Slovensku s takouto prednáškou a ten scenár 12 krokov sa na Slovensku zrejme uskutočňuje. Nebudem zoznam krokov čítať celý, ale medzi tými krokmi je – podkopať nezávislosť médií, získať kontrolu nad verejnoprávnym vysielaním, podmaniť si občiansku spoločnosť, rozšíriť politickú kontrolu nad štátnou byrokraciou a bezpečnosťou. To sa jednoznačne deje. Momentálne smerujeme k 10. a 11. bodu – zmanipulovať volebné pravidlá a získať kontrolu nad volebnou administratívou. Náznaky toho už sú na svete – hovorím o vyššom volebnom kvóre a zvýšení volebnej kaucie. Myslíš, že by bol Fico schopný ísť za hranu a zmanipulovať volebné výsledky?
Má to ťažké, pretože toto Mečiar mohol urobiť pred 98. rokom, lebo mal spoľahlivú väčšinu v parlamente, Vtedy prišiel s náhlou zmenou o volebných koalíciách a pokúsil sa tak vyradiť svojich politických súperov.
Keby s tým teraz prišiel Fico, ohrozí svojich koaličných partnerov, zrejme mu všetko neprejde.
Toto si nemôže dovoliť Fico s prevahou troch neistých hlasov v parlamente, mal by to veľmi ťažké. Ale na druhej strane zúfalí ľudia robia zúfalé veci. Z môjho pohľadu je naozaj mimo ľudského chápania, prečo neustále hovorí o tom, že nemôže na Slovensku kandidovať tridsaťjeden strán. Veď my máme v ústave napísané, že každý, kto chce, má právo založiť politickú stranu, ak splní podmienky. Strana musí byť zaregistrovaná a môže sa uchádzať o politickú verejnú podporu.
A pokračuje, že sa mu páči systém s jednou stranou.
Presne. Jedna by bola dobrá, tá moja. Hovorí, pozrite sa na Čínu, pozrite sa na Vietnam, ako im to tam šliape, pretože majú jednu, ale zato dobrú stranu. Takú stranu, ako by som ja chcel zo Smeru. Prečo to ten človek hovorí? Veď ústava je základný pilier, na ktorom je postavené ústavné zriadenie.
Fico rozpráva, akoby v tej ústave nič nebolo napísané, ja si niečo vymyslím a môžem to spraviť. To je niečo pre mňa nepochopiteľné. To je proti úplným základom, na ktorých je postavený demokratický systém. Neviem, čo horšie sa ešte dá spraviť, ako zasahovať do toho, že ľudia majú právo slobodne prejaviť svoj názor a ten, kto vyhrá voľby, má právo legitímne a legálne prevziať moc. A kto to začína spochybňovať, naozaj už mentálne a politicky a ideologicky nepatrí do Európskej únie.
Občas to vyzerá, že je to jeho cieľ. Ale to by malo také fatálne následky, že si to predsa musí uvedomovať.
Veď keby sa naozaj zastavilo niektoré financovanie, ktoré stále dostávame z Európskej únie, už s touto situáciou by si nedal rady, a nieto ešte so situáciou, že by sme úplne odišli z Európskej únie. Veď my nie sme Veľká Británia, nie sme krajina, ktorá môže byť sebestačná. Za posledné obdobie sme takí prepojení s krajinami Európskej únie, že odtrhnutie sa by znamenalo ekonomickú, sociálnu a spoločenskú katastrofu. Ako by vládol v takej katastrofickej krajine? Vyhnal by armádu do ulíc, že by tu stáli na každej križovatke džípy s guľometmi? Takto si niekto predstavuje, že môže vládnuť v 21. storočí v strednej Európe?
Keď som čítal tvoju knižku, napísal som ti, že je mi z nej občas fyzicky zle. Zareagoval si, že podľa tvojej manželky to je knižka pre silné žalúdky. Áno, pretože ak tých tridsať rokov s Ficom zosumarizuješ do tristo strán a prečítaš ich za pár dní, tá brutalita sa ti skoncentruje do silného pocitu – týmto všetkým sme si prešli. Myslíš, že vďaka tvojej knižke si veľa ľudí uvedomí, až aká intenzívna je tá negatívna situácia, v ktorej sa nachádzame?
Myslím si, že to bol hlavný dôvod, pre ktorý sme sa s Monikou Tódovou do toho pustili. Na jednej strane tá kniha vychádza dosť neskoro, lebo kto už na Slovensku nevie, kto je Robert Fico?
Ale keď to dostaneš takto zosumarizované, sám som si niektoré veci nepamätal, prípadne mi unikli…
Preto sme to napísali, aby to bolo v jednej knihe a aby si človek, ktorý má záujem o verejný život a chce vedieť, kto mu vládne, mohol v tej knihe zalistovať a pozrieť si napríklad takú škandalóznu vec, ako bola slovenská pomoc pri únose vietnamského občana… To je niečo opäť nepochopiteľné.
Aj k tomu som sa chcel dostať. Tá kauza nejako prešla bez toho, aby si médiá všimli, aká je vážna. Aj včera sa v Denníku N objavila správa, že Robert Kaliňák mal vo svojom sprievode vo Vietname človeka dôvodne podozrivého z podielu na tom únose.
A nielen to. Kaliňák sa stretáva s ľuďmi, ktorí ten únos zorganizovali a pripravili. Keď sme v tom čase písali o únose, ako sa to mohlo stať, či sa naozaj Robert Kaliňák dal oklamať a zmanipulovať ako malý chlapec, aby pomáhal únoscom, vtedy tvrdil, že neverím tomu, že naša pohostinnosť bola zneužitá.
A popritom sme neváhali klamať Poliakom, že v lietadle do Moskvy je Robert Kaliňák, aby povolili tento prelet.
Takto osobne sa Kaliňák vložil svojou funkciou ministra vnútra, aby vybavil pre Vietnamcov prelet do Moskvy, pretože Poliaci mali vážne výhrady, prečo by mali robiť koridor nejakej vietnamskej delegácii. Naozaj je to desivé, pretože ak by Robert Kaliňák bol naozaj oklamaný, ak by nechal zo seba urobiť hlupáka, ak by netušil, že do čoho ho tí Vietnamci namočili…
…a ak by nemal šancu poznať nemecké rozsudky v tejto kauze…
…nemecké rozsudky, ktoré do najmenších detailov opisujú, kedy, kto, ako to organizoval a tým hlavným organizátorom bol dnešný generálny tajomník Komunistickej strany Vietnamu To Lam. Vtedy prišiel na návštevu, ktorá trvala necelých štyridsať minút, zjedli obed a dezert a rozlúčili sa.
To Lam letel z Hanoja do Paríža, z Paríža do Prahy a z Prahy do Bratislavy, aby sa na štyridsať minút videl s Robertom Kaliňákom – také dôležité rokovanie to bolo. Potom odleteli ihneď do Moskvy, samozrejme, s uneseným Vietnamcom na palube. Ale keby bol Kaliňák človek, ktorý sa dal oklamať, keby teba niekto zosmiešnil pred celým svetom, išiel by si ho s úsmevom a so širokými objatiami navštíviť do Vietnamu a hovoriť, že naša spolupráca bola vždy skvelá, sme priatelia odjakživa a vždy aj budeme. Veď ten človek z neho urobil totálne neschopného ministra vnútra, ktorý pomáhal pri únose, a teraz sa tvária, že sú najlepší priatelia.
Mne to trošku pripomína situáciu, keď sa zapojili štátne orgány do únosu prezidentovho syna Michala Kováča.
Keď som o tom v aktuálnom čase v roku 2018 písal, tak som neustále pripomínal tú paralelu, že dokonca Robert Kaliňák presne podľa toho Mečiarovho scenára postupoval: Od spôsobu, že kto bol unesený – veď to bol zločinec, ktorý ukradol 150 miliónov. Pamätáš sa – veď prezidentov syn je zločinec, ktorý okradol Technopol. Koho sa to idete zastávať? Potom nasledovalo tvrdenie, že sme v tom nevinne, lebo u nás boli tri hodiny, ale v Berlíne to trvalo tri mesiace, prečo nemecká služba nezasiahla a od nás to chcete? Jednoducho sa opakoval ten istý scenár, pretože keď sa obhajuje neobhájiteľné, tak sa vždy postupuje rovnakým absurdným spôsobom.
Zrejme to hovoria ľuďom, ktorí sú neinformovaní a od ktorých očakávajú, že tie kaleráby budú akceptovať. Je tu však veľká časť spoločnosti, ktorá tieto spôsoby neakceptuje, aj napriek tomu tá kauza nezamávala médiami. Toto ma prekvapilo.
Je to možno determinované aj konkurenčným mediálnym prostredím na Slovensku. Ak niektoré médium príde s takýmto odhalením, ostatné médiá majú sklon byť trošku zdržanlivé. Nehodí sa, aby sme sa do toho zapájali ako druhí tretí v poradí. Slovenské médiá boli schopné toto konkurenčné nastavenie prekonať v prípade vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Vtedy sa konkurencia úplne vytratila, všetci nastúpili do jedného vlaku a viezli sa rovnakým smerom, pretože vedeli, že sme na tom všetci rovnako. Ale ak s tým prišla Monika Tódová a Denník N, ostatní uznali, že je to síce kauza, ale nie je to naša kauza.
Došli sme k vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. V knihe ste kapitolu nazvali Vražda Kuciaka ako rez do systému. Bola to strašná vec, ktorá zasiahla verejnosť a tá dala aj najavo svoju nespokojnosť. Ostala však slovenská politika nejakým spôsobom pozitívne determinovaná tou brutálnou udalosťou? Teraz na základe e-mailovej komunikácie medzi Lajčákom a Epsteinom premiér hovorí, že treba tú vraždu znova vyšetriť a verejne vyzval ministra vnútra a generálneho prokurátora, aby konali. Vraj aby sme sa dozvedeli, čo sa stalo, akoby sa doteraz nedialo nič.
Fico hovorí o veciach, ktoré ma vedia vyviesť z miery. Ľuboš Blaha bol v Moskve a povedal, že sa stretol s Naryškinom, vysokým šéfom tajnej služby, aby dostal informácie, kto bol za vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Vtedy som išiel do vývrtky, veď on vlastne vyslovuje nedôveru generálnemu prokurátorovi, prokurátorom, súdom, celému systému justície na Slovensku…
A ich činnosti počas vlády Smeru.
Áno a on potrebuje nejakého Naryškina, aby mu povedal, čo sa stalo na Slovensku v roku 2018. To už naozaj zastáva rozum nad tou opovážlivosťou. Podľa môjho názoru oni totálne rezignovali na časť spoločnosti, ktorá kriticky pristupuje k tomu, čo robia a čo hovoria, a oslovujú iba tých, o ktorých si myslia, že majú šancu udržať ich v tomto voličskom nastavení – ja budem voliť Smer, pretože dal trináste dôchodky, dal obedy zadarmo, vlaky zadarmo… Pri tej výzve vôbec neberie do úvahy logické aspekty veci – keď hovoria, že komunikácia Epstenia s Lajčákom nasvedčuje tomu, že to bol vopred pripravený puč, ak takto dôverujem tej komunikácii, prečo je Lajčák ešte stále poradcom premiéra, prečo je ešte stále členom dozornej rady Slovnaftu, veď už mal byť zmietnutý z povrchu zemského.
Prečo potom premiér odstúpil, ak sa rozhodlo niekde v Spojených štátoch? Veď si pamätáme, že bol pod tlakom verejnosti, bol pod tlakom Bélu Bugára a vedel, že ak neodstúpi, budú predčasné voľby, a to nemohol riskovať.
Jasne. To si pamätáš ty, to si pamätám ja, to si pamätá veľká časť spoločnosti, ale tí, ktorí ho volia za každú cenu, nieže si to nepamätajú, ale nechcú to vedieť, jednoducho odmietajú akceptovať ktorýkoľvek fakt, ktorý nejakým spôsobom podľa nich krivdí Robertovi Ficovi. Ja si občas zo špásu prečítam reakcie na našu knihu na internete a vždy sa bavím, pretože jediná výhrada voči tej knihe je, že ak to spísali Tódová a Leško, tomu sa jednoducho nedá veriť, pretože dvaja nenávistníci chcú len škodiť Robertovi Ficovi. Fakty, súvislosti, základné veci neberú do úvahy.
To píšu aj po prečítaní knihy?
Vôbec ju nečítajú.
To je des. Lebo aj keby si bol zamilovaný do Roberta Fica alebo Roberta Kaliňáka, po prečítaní knihy by s čitateľom malo zamávať to množstvo faktov a argumentov.
Malo by, ale nepôsobí. Čo na ľudí naozaj začína pôsobiť a vidno to aj zo šestnástich percent momentálnych voličských preferencií Smeru, je ekonomická a sociálna situácia, ktorú už pociťujú jeho voliči a už si prestávajú myslieť, aký je geniálny, dobrosrdečný a na nič iné nemyslí iba na blaho pre všetkých na Slovensku.
Myslíš, že pochopia myšlienku českého ekonóma Tomáša Sedláčka, ktorý povedal, že ešte nikto nemal toľko politickej moci ako Robert Fico a neurobil tak málo pre ostatných?
Milan Šimečka hovorí, že ide o rozpor medzi chladničkou a televízorom. Z televízora mu hovoria jedno, a keď si otvorí svoju chladničku, vidí niečo iné. Naozaj tá konsolidácia je katastrofálna, pretože my konsolidáciou smerujeme k ďalšej konsolidácii a ďalšou konsolidáciou k ďalšej konsolidácii bez toho, aby sa situácia uzdravovala a bez toho, aby sa naštartoval rast. Konsolidácia je najkratšia a najrýchlejšia grécka cesta, ktorá dorazila na Slovensko. A ľudia to už začínajú pociťovať. Takže vietnamský únos, paktovanie s oligarchami, ukradnutý štát, mafiánsky štát nie sú dôležité, ale až keď to pocítia na vlastných peňaženkách, vtedy si môžu povedať, je ten Fico naozaj taký génius, ako si myslím?
Občas keď pozerám spravodajstvo RTVS, hovorím manželke, prečo by sme odchádzali, však je tu dobre.
Však si to počul pri otvorení tých 9 km diaľnic – to je jednoznačná odpoveď všetkým, ktorí hovoria, že na Slovensku skapal pes a nič sa tu nedarí. To povedal premiér pri otvorení celých 9 km diaľničného úseku.
Veď už máme dokonca letecké spojenie Bratislavy s Košicami, bola pre to tlačovka predsedu vlády a ministra dopravy. Si predstav, že otvoríš letecké spojenie medzi Berlínom a Hamburgom a kancelár Merz urobí tlačovku…
Keď som chodil za svojou dnešnou manželkou do Bratislavy, z Košíc som lietal a to bolo v rokoch 1980 – 1981.
Ja si pamätám, že keď sa otvoril diaľničný úsek medzi Ružomberkom a Liptovským Mikulášom, v roku 1977, bol som študent na gymnáziu – dnes som dôchodca a ešte nie je D1 dokončená. Ale poďme inam. Poznáš horší suterén, ako keď človek ako MarianKočner má na povel generálneho prokurátora Dobroslava Trnku?
To je naozaj desivé, pretože všetci sme boli v rokoch 2020 – 2023 prílišní optimisti. Pamätám si svoj vlastný výrok, za ktorý sa dosť hanbím, keď som hovoril, že nič také hrozné ako Trnka a Kováčik sa už nemôže opakovať. Samozrejme, že Trnka a Kováčik boli extrém, ktorý sa ťažko prekonáva, ale že príde éra 363 a že príde aj éra, keď prokuratúra namiesto toho, aby stíhala ľudí, ktorí sú na to veľmi dobre vybavení, ich chráni a dostáva ich spod najťažších obžalôb, priznám sa, toto som nečakal. Netušil som, že sa to môže vrátiť a opakovať.
Niečo podobné sa týka aj súdnictva. Po brutálnych odhaleniach, ktoré sme sa dozvedeli z Kočnerovej Threemy, sme si mysleli, že už sa nemôže opakovať situácia, keď sa sudcovia budú vedome a organizovanie snažiť pomáhať vládnucej moci. Uplynulo pár rokov a sme tam, kde sme boli zhruba za Harabina. Samozrejme, nie až tak deklaratívne a militantne, ale vždy, keď vláda potrebuje nejakým spôsobom pomôcť, Súdna rada „zaberie“.
Štátny tajomník na ministerstve obrany Igor Melicher povedal, že pre Slovensko by bolo dobré, keby bola Ukrajina pod ruským vplyvom. Kde sú hranice geopolitickej pomýlenosti alebo stupidity, ak mu toto prejde?
Teraz spomeniem výrok samotného ministra obrany Kaliňáka, ktorý počas návštevy v Poľsku povedal, že my sa nemusíme ničoho báť, lebo v podstate ten Rus raz odíde. Keby to povedal v Stakčíne, ale on to povedal v Poľsku Poliakom, ktorí majú stáročné skúsenosti, že kedy a ako radi a často Rusi odchádzajú. A on to povie Poliakom do tváre, národu, ktorý utrpel toľko od tých Rusov, ako utrpel, už si neviem predstaviť povedať väčšiu nehoráznosť.
Všimol som si, že v poslednom čase akoby trochu zastrečkovali generálny prokurátor Žilinka a minister vnútra ŠutajEštok, napríklad pri výzve obnoviť vyšetrovanie vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Deje sa niečo v koalícii alebo je to iba súčasť nejakých ďalších kšeftov?
Nemyslím si, že sú to kšefty, sú tam napätia, stačí si urobiť stručný prehľad, kto je s kým znepriatelený. Stupnica nepriateľ – úhlavný nepriateľ – koaličný partner naozaj sedí do posledného písmena. Každý nenávidí každého a jediné, čo ich drží pri moci, je pocit, že ak by o tú hračku prišli, už ju nikdy nemusia dostať. Navyše jeden z čurillovcov už sa vrátil do polície a všetci ďalší, ktorí sú odstavení a pomaly tretí rok nemôžu robiť svoju robotu, sa takisto vrátia do polície. Takže oni musia myslieť na to, aby sa čo najdlhšie udržali, a spoliehajú sa na nejakú geopolitickú alebo inú katastrofu, ktorá im umožní, aby nemuseli svoju moc usporiadanie odovzdať.
Opäť sme pri maďarskom scenári. Keď bol premiér Mečiar v Moskve, Boris Jeľcin mu povedal, veľmi, veľmi chceme, aby ste vyhrali voľby. My sme vtedy v SME vymysleli formuláciu, ktorá sa celkom uchytila – nemôžeme povedať, že Vladimír Mečiar je predĺženou rukou Moskvy, ale keby ňou bol, nekonal by inak. Nemáš taký pocit aj pri Robertovi Ficovi, že koná ako ruský agent?
Samozrejme, tú vetu by sme mohli použiť aj na neho a úplne by sedela. Naozaj za posledné roky neurobil nič, čo by nejakým spôsobom ohrozilo alebo sťažilo situáciu Putinovi. A tá devótnosť, snaha votrieť sa mu do priazne..
Ako sa máte, Vladimir Vladimirovič?
Charašo, spasiba za vapros.
Normálne som sa vtedy za neho hanbil.
Ten pocit prenesenej hanby je na Slovensku veľmi rozšírený a podľa mňa väčšina spoločnosti, keď vidí, čo rozpráva Fico, čo rozpráva Kaliňák, starý Gašpar, mladý Gašpar, jednoducho iný pocit ako pocit prenesenej hanby nemôže mať.
Jedna kapitola sa volá Život s Lasicom a Sedmičkou. To ti môžem iba závidieť. Ja som robil s Milanom Lasicom niekoľko rozhovorov, vždy som sa na ne tešil, ale sa aj trochu obával, aby som pred ním nevyzeral ako hlupák, lebo pred ním nie je problém tak vyzerať. Aká je tvoja skúsenosť s Milanom Lasicom?
Milan Lasica nebol extrovert, nebol otvorený voči každému, kto prišiel, zachovával si dosť veľký odstup voči ľuďom, ktorých nepoznal a nevedel, čo od nich môže očakávať. Vtedy sa správal veľmi rezervovane. Na druhej strane, keď mal s nami skúsenosť, s Oľgou Feldekovou, Eňou Vacvalovou, so mnou, voči nemu sme boli milí, priateľskí a ústretoví, vtedy bol úplne iným človekom. Niekedy som žasol, keď rozprával aj o veciach, o ktorých som netušil, že Milan Lasica môže rozprávať. Bol uvoľnený, vedel, že ho máme radi, že ho obdivujeme a uznávame, bol to naozaj úplne iný človek. Najväčšie zábavy s ním sme zažili, keď sme cestovali vlakom v kupé z Bratislavy do Košíc, keď sme tam mali vystúpenie. Vždy sme tam prišli vysmiati, vyrehotaní, vyzabávaní, pretože tam nebola minúta ticha, stále sme o niečom debatovali. Nebol to ten Lasica, ktorého ľudia poznajú z televízie, bol to úplne iný Lasica, civilný, priateľský a milý.
Zuzana Čaputová. Život s prezidentkou. Bol som prekvapený, keď si prijal post jej poradcu, ale takisto ma prekvapilo, keď si odišiel. Obidve tvoje rozhodnutia ma prekvapili a ani jednému z nich som nerozumel…
Je taký výrok, že keď dostanete nejakú ponuku, dávajte vždy pozor na to, čo urobíte, pretože prvý popud býva vždy ušľachtilý. Dostal som tú ponuku a prvý popud…
Kto by nechcel Zuzane pomôcť, však?
Presne. Jednoducho ma oslovila a ja som si povedal, že ak ma oslovila, asi ma potrebuje, tak som do toho išiel. Ale na druhej strane treba otvorene priznať, že nie som človek organizácie ani systému, ani kolektívnej práce. Jednoducho ak človek niečo štyridsať rokov robí vo vlastnej pracovni a potom má chodiť z porady na poradu…
A navyše keď si niečo urobil, bolo to v tej podobe zverejnené.
Jasne, dohodol som sa s tebou na téme, dohodol som sa s tebou na rozsahu a to bolo celé. Samozrejme, nemôžem vyčítať alebo mať prezidentke za zlé, že návrhy na koncepty a prejavy si upravovala podľa seba, to je jej právo a v istom zmysle aj povinnosť. Ale keď vidíš, že tých zmien a úprav je troška viac, ako si očakával, musíš si položiť otázku, či som tu na správnom mieste? My sme sa v niektorých veciach nie celkom zhodli a ja som to pochopil tak, že keď už sa má niekto z nás dvoch posunúť inde, určite to nemôže byť prezidentka, ale ja.
Občas sa utešujem, že je nás iba päť miliónov, pretože keby nás bolo päťdesiat miliónov, Európa by bola v oveľa väčších problémoch, ako je. A teraz uvažujem, ako do tohto postrehu zakomponovať tvoju formuláciu globálnej slovakizácie. Podľa nej akoby sa na Slovensku skúšali nejaké procesy, ktoré sa potom presadia vo veľkých formátoch.
My by sme mohli mať chvíľku aj pocit vyvoleného národa. Prozreteľnosť si na nás niečo vyskúša a potom to rozšíri ako archetyp do iných krajín. Je to samozrejme humorné zveličenie, ale keď to zoberieš podrobnejšie, na Slovensku sa naozaj stali prvýkrát veci, ktoré sa potom udiali inde. Tomuto javu sme dali názov globálna slovakizácia. Trebárs keď sa môjho syna pýtali na názor na Elona Muska, povedal – čistý Matovič. Človek, ktorý nemá pod kontrolou svoje vlastné pnutia, ktorý je sebastredný, egocentrický až egomaniacky, tak prečo vymýšľať nejaké termíny? Každý vie, kto bol Igor Matovič, a keď počas debaty máš niekomu na Slovensku povedať, kto je Elon Musk, povieš Matovič.
Bojím sa spýtať, čo tvoj syn hovorí na Donalda Trumpa.
Donald Trump je aj po tých posledných zisteniach niečo katastrofálne. To, že sa dlhé roky priatelil so sexuálnym predátorom a pedofilom Epsteinom, že sa pokúsil zvrátiť výsledky demokratických volieb, je naozaj ťažká katastrofa. Ale to, čo robí vo vzťahu k Ukrajine, je podľa mňa až zločin. Tak škodiť Ukrajine a tak škodiť Európe, ako škodí Donald Trump, to je niečo nevídané.
Všetci americkí prezidenti až doteraz vychádzali z premisy, že USA a Európa majú základný záujem udržať status quo, udržať Rusko v jeho hraniciach, udržať demokratický poriadok, udržať OSN ako organizáciu, ktorá pomáha svetu, aby sa stal lepším miestom pre život.
Donald Trump však okrem toho, že sleduje egomaniakálne ciele a sleduje iba svoje obchodné záujmy, nie je schopný vnímať základné veci, ktoré by ako americký prezident mal vnímať. A to hovorím s vedomím, že už som v Amerike bol a v najbližšom čase sa tam nechystám. Po tomto rozhovore už by som sa tam asi ani nedostal.
Rozmýšľam, či by som takúto Ameriku vôbec chcel zažiť. Bol som v štátoch v roku 1991 a vtedy to bola fascinujúca fungujúca krajina. Keď vidím, čo sa z tej krajiny stáva a akoby sa nedokázala efektívne brániť, je mi smutno. Z istého hľadiska tomu rozumiem, neboli na takýto útok pripravení, ale predsa len som čakal, že ten líder demokratického sveta je oveľa odolnejší, aby jednému senilovi takýmto spôsobom podliehal.
Je to veľké prekvapenie a ak mám povedať aj ja svoje úprimné pocity… Chceš príklad globálnej slovakizácie? Keď prišla Matovičova garnitúra, všetci sme im hovorili, musíte dávať pozor, musíte sa správať tak, aby ste ho nevrátili späť. A teraz poďme do Ameriky – voľby vyhral Biden a namiesto toho, aby štyri roky hľadali človeka, ktorého by mohli postaviť proti Trumpovi, udržiavali už vyslovene umelo pri politickom živote Bidena, aby mali postaviť niekoho, kto spoľahlivo prehrá s Trumpom voľby. Rovnaký systém – keď mali politické strany sledovať záujem krajiny, sledovali svoj stranícky záujem. Príklad na globálnu slovakizáciu ako vyšitý.
Svojím spôsobom sme svetoví, ale asi až takí svetoví sme nechceli byť.
Sme svetoví vo veciach, v ktorých by sme mali byť úplne podpriemerní.
Kedy budeš považovať svoju knižku za úspešnú?
Už ju považujem. Kniha vyšla, s Monikou sme urobili svoju robotu a zvyšok je poručeno pánu bohu. Každá kniha dáva len toľko, koľko sú ľudia schopní a ochotní si z nej vziať. My sme tú ponuku dali, my sme svoju časť odpracovali a všetko ostatné je na tých ľuďoch, ktorí ju budú čítať alebo nebudú, ale my to už neovplyvníme. Je to externalita, ktorá je mimo nás, takže ja som už s tým spokojný.
Možno by sa ešte hodila tá nálepka podľa tvojej bystrej manželky – len pre silné žalúdky.
Každý by si možno chcel vyskúšať – mám silný žalúdok, nemám silný žalúdok? Ja že mám slabý žalúdok? Veď som prečítal Ficokraciu.
Róbert Kotian
Marián Leško
Politický komentátor a publicista. Pracoval v Novom slove, v denníku Pravda, v SME, v týždenníku Trend. Spolupracoval s Rádiom Slobodná Európa a účinkuje v televíznej relácii Sedem. Pôsobil ako poradca prezidentky Zuzany Čaputovej pre oblasť vnútornej politiky. Je autorom viacerých kníh, o.i. bestselleru Mečiar a mečiarizmus. Nedávno mu vyšla kniha rozhovorov s Monikou Tódovou pod názvom Ficokracia.