Kto z milovníkov starých českých filmov by sa nechcel len tak premiestniť v čase a dať si zaspievať od Oldřicha Nového priamo do uška „Jen pro ten dnešní den, stojí za to žít…“ Alebo si podiškurovať pri iskrivom šampanskom s krásnymi dámami ako Adina Mandlová či Lída Baarová? Mágia Bohémy Michaely Hajdukovej vám to umožní. Ale zo sveta strieborného plátna nás napokon stiahne do temných hlbín protektorátu.
Priznám sa, bol som prekvapený témou – zlaté časy predvojnového českého filmu, príchod nacizmu, protektorát, Praha, Berlín, mágia. A to všetko z pera autorky, ktorá je aspoň o tri generácie mladšia a navyše žije na východe Slovenska. Prečo práve takáto téma?
Mám veľmi rada históriu a všeličo s ňou spojené. Hudbu, filmy, odievanie, architektúru. Aj éra prvej republiky ma priťahuje pražskými ulicami, herečkami, atmosférou tej doby. Asi som stará duša, lebo už dlhé roky ma priťahuje všetko spojené s minulosťou. Vždy to tak bolo, staršie kolegyne som ohurovala tým, ako dokonale poznám staré filmy natočené dávno pred mojím narodením. A keď počúvam starú hudbu, mám zimomriavky a uvažujem, ako to vyzeralo v štúdiu, kde to nakrúcali. Keď si pozerám staré fotky, premýšľam nad tým, aké boli skutočné farby, čo sa dialo pred fotením či po ňom.
V závere hovoríte, že filmy tridsiatych rokov vás očarili. Nedá mi neopýtať sa čím. Kúzlo romantiky? Nostalgia za érou, ktorú ste nezažili? V čom vidíte tú esenciu príťažlivosti doby?
Dávnejšie som sa dočítala o psychickom stave nazvanom anemoia. Znamená to nostalgiu za časmi, ktoré človek nemohol zažiť. Takto nejako to cítim nielen pri tomto období. V tých filmoch vidím viac ako len príbeh, skúšam si predstaviť farby. Fascinujú ma šaty herečiek, vnímam hudbu a uvažujem nad tým, aký bol svet v čase, keď sa tieto filmy točili. Aké by to bolo prejsť sa vtedy po Karlovom moste, zájsť si do hotela Šroubek na nejakú špecialitu, obliecť si tie šaty, skúsiť si účes… A prirodzene, stretnúť sa s Hankou Vítovou, Vlastom Burianom, Lídou Baarovou, Natašou Gollovou, Milošom Havlom a so všetkými, s ktorými „som sa stretla“ v knihe pri písaní príbehu.
Podľa toho, ako píšete o tomto období, ste naozaj zaujatá diváčka a milovníčka doby. Pamätáte si na nejaký moment, keď ste si povedali – toto je moja budúca téma?
Nápad napísať tento príbeh prišiel ku mne už dávno, no chvíľu trvalo, kým som si v hlave utriedila všetko, čo v knihe bude, a začala písať. Prvý nápad sa týkal Wewelsburgu. Fascinovala ma tajomnosť a temno, ktoré ho obklopuje, a napadlo mi zasadiť tam príbeh. Navyše som milovníčkou hradov a zámkov, čo som zužitkovala, keď som sa venovala historickému šermu. Ešte som nevedela, že to spojím s prvou republikou, lebo to bolo spočiatku samostatným nápadom. Keď som znova pozerala Hotel Modrá hviezda či Kristiána, vedela som, že ich v mojej knihe zužitkujem. Až potom sa mi to v mysli prirodzene prepojilo.
Román má akoby dve časti, tá prvá pôsobí temer ako bezstarostný výlet do bohémskej Prahy, výlet plný rozkošný klebiet, bulvárnych pikantérií. Čo pre vás bolo najväčšou inšpiráciou pre písanie?
V prvom rade tie filmy. Mnohé z nich som videla veľakrát a pokúšala som sa úplne ponoriť do tých čias, čo sa týka vizuálu. Potom, samozrejme, faktografická literatúra, životopisy hercov či literatúra o živote počas prvej republiky.
V čom sa vám vtedajšia filmová práca zdá iná, ako je dnešok? Lebo v románe sa dotýkate aj tém, ktoré sa rokmi výrazne zmenili. Postoj k interrupcii, homosexualita…
V prvom rade filmy neodrážali skutočný život, svet a politickú situáciu. Vo filmoch, ktoré sa nakrúcali u našich susedov počas vojny či pred ňou, nie je ani zmienka o Hitlerovi, nacizme, žiadny hákový kríž. Ani príbehy sa nedotýkajú vážnych tém. Sú pohodové, maximálne padne decentný božtek. Pritom ľudia žili pestré životy, v ktorých sa objavilo všetko, ale do filmov sa to nedostalo pre prísnu cenzúru.
Filmy mali ľudí pobaviť, mali sa na nich zasmiať, zamilovať sa… Možno v tom je ich čaro, že si musíme predstaviť farby, že ich vnímame ako milý zážitok podfarbený hudbou, že sa nemusíme zamýšľať nad tým, aké veľké trápenia mali postavy mimo záberu. Pritom mali. A veľké. Olda Nový bol ženatý so Židovkou a niektorí mu to dávali pocítiť. Adina Mandlová porodila mŕtve dievčatko, Lídu Baarovú zničil vzťah s nacistickým ministrom propagandy… Možno aj im samým sa tie filmy nakrúcali dobre. Boli ako ilúzia paralelného sveta, kde má všetko happy end.
V pražskej bohéme sa pohybuje zvláštny pár, nemec Nicolas a jeho krásna manželka záhadného pôvodu s indickým korením v krvi. Príbeh má nečakanú zápletku (neprezraďme), ale zaujíma ma tá indická a magická línia. Čím vás oslovila mágia a okultizmus?
Každá moja kniha je kombináciou prítomnosti a minulosti a v každej je menší alebo väčší mystický prvok. Nikdy ho však nevymýšľam násilne. Keď sa mi v mysli tvorí príbeh, akosi sa mi samy spoja mnohé súvislosti a deje. Od začiatku som vedela, že Leila bude výnimočná, že bude spojená so svetom medzi nebom a zemou, a tak to bol prirodzený vývoj deja, že sa scény presunuli aj na Wewelsburg, pretože to bolo okultistické centrum pre nacistov.
V druhej časti knihy sa dočkáme krutého zvratu, prichádza vojna, desivá, ničivá a brutálna. Zatrasie celým svetom vrátane bezstarostnej pražskej filmovej bohémy. Kniha sa odrazu stáva temnou. Ako sa vám písalo o tej zmene bezstarostnosti a nekonečných klebiet k ťaživej situácii protektorátu a koncentračných táborov?
Ako som sa v prvej časti snažila o bezstarostnosť, atmosféru večierkov a lesku bohémskeho sveta, v druhej časti som sa snažila navodiť celkom inú atmosféru. Chcela som (a vždy sa o to snažím), aby čitateľ prežíval príbeh na vlastnej koži. Mojou najväčšou inšpiráciou pri písaní je hudba, konkrétna hudba.
Pri prvej časti som počúvala rôzne staré piesne od Oldu Nového, Lídy Baarovej či z filmov Hotel Modrá hviezda, či Dívka v modrém (a mnohé iné), v druhej to bol napríklad Rammstein či soundtracky k vojnovým filmom. Písanie mi šlo v oboch častiach dobre, pretože sama sa snažím prežiť príbeh svojich postáv, aby som ho potom čo najlepšie sprostredkovala čitateľom. Keď píšem ťažké scény a potom „precitnem“ a vrátim sa do reality, je to veľká úľava, že môžem žiť v oveľa lepšom svete ako mnohé moje postavy.
Mágia Bohémy je ďalšou knihou, v ktorej sa vraciate do vojnovej minulosti. Prečo máte rada históriu, čo vám ponúka literárna možnosť rozprávať svoje fikcie zasadené v historickom kontexte? Nie je to ľahké dôsledne dbať na dobové reálie, nie?
História ma baví celý život, rada čítam knihy, pozerám dokumenty alebo filmy. Ak by sa dalo, chcela by som cestovať časom a keďže sa to nedá, píšem knihy. Je to ako cestovať časom a priestorom. Vždy píšem o obdobiach či ľuďoch, ktorí ma zaujímajú, a preto je aj štúdium pre mňa ľahšie. Rada čitateľom ponúkam zaujímavé témy alebo osobnosti zasadené do iných príbehov, než v akých ich doteraz poznali. Aj preto je moja Adela Ostrolúcka iná ako tá, ktorú cez iné príbehy poznáme, rovnako ako Dracula či Alžbeta Báthoriová.
Nie je to však vaša prvá kniha s témou druhej svetovej vojny (napríklad Nemecké dievča neplače, ZlatovláSSka…). Prečo je toto temné obdobie ľudstva pre vás inšpiratívne?
„Fascinuje“ ma spôsob, akým Hitler dokázal ovládať masy aj ako ovplyvnil množstvo ľudí, ako presvedčil mládež, že je megadôležitá, alebo Nemcov, že sú vyvolený národ. Takisto ma stále zaujímalo, aký to všetko malo dosah na svet okolo. Protektorát, Hlinkova garda, koncentračné tábory… pričom to posledné mi naháňa hrôzu, a preto o tom nepíšem, vyhýbam sa tomu. Som vizuálny typ a dodnes mam v mysli všetko, čo som čítala o koncentračných táboroch, o ľuďoch v nich, o útekoch z nich, či filmy, ktoré som z toho obdobia videla.
Vždy som túžila napísať vojnovú knihu, ale nie z koncentračného tábora, chcela som tému, ktorá môže rezonovať a ľuďom niečo odovzdať, niečo viac ako iba príbeh. A dozvedela som sa o Lebensborne, potom o programe T4 a už to išlo. Začala som sa podrobnejšie zaujímať o Hitlerjugend či o novinárov v tretej ríši a podobne.
Sú to témy, ktoré keď študujem, uvažujem nad tým, ako je možné, že sa to naozaj všetko stalo. Pozerám dokumenty a počúvam preživších, čo je často viac ako faktografická literatúra. A často uvažujem nad tým, čo tvrdil už pán Vojtech Zamarovský. Že by sme sa konečne mohli z minulosti poučiť.
Váš príbeh má ešte jednu vrstvu, ktorá sa odohráva v roku 1991, keď študentka módy náhodou narazí v Salzburgu na jednu z hviezd českého filmu, ktorá prežíva svoje posledné roky života v zabudnutí. Mali ste niekedy aj vy šťastie odhaliť odrazu neuveriteľný ľudský osud akoby náhodou?
Nie a práve preto som si „predstavila“, aké by to asi bolo. Videla som veľa dokumentov o prvorepublikových hviezdach a aj tie, v ktorých bola staršia Lída Baarová. Bola som však vtedy primalá, aby som sa s niekým z jej sveta mohla stretnúť a hovoriť s ním. Inak som k mnohým zaujímavým ľudským osudom prišla vďaka bývalej práci. Pracovala som ako redaktorka týždenníka Košický večer a robila som rozhovory so zaujímavými ľuďmi. Z najzaujímavejších bol určite rozhovor s partizánom, alebo s paňou, ktorá prežila (nielen) Osvienčim.
Stále pracujete v Košiciach v knižnici pre mládež? Chodia do knižnice mladí čitatelia aj spontánne? Alebo len pre odporúčanú literatúru?
Áno, pracujem. Chodia spontánne. Súperíme o ich pozornosť s virtuálnymi svetmi a sociálnymi sieťami, ale stále chodia. Vychádza množstvo skvelých kníh, na ktoré našťastie upozorňujú mnohí bookstagrameri, tak sú mladí čitatelia v obraze. A tie, o ktorých nevedia, o tých im povieme my.
Máme teda nádej, že knihy prežijú? Lebo niekedy to vyzerá, že čítanie je kratochvíľa na vymretie.
Určite nie je. Verím, že knihy prežijú, či už v podobe kníh, e-kníh, audiokníh, alebo niečoho, čo ešte nevymysleli. Možno sa príbehy budú zaznamenávať tak, že do nich čitateľ bude môcť vďaka AI vstúpiť. Verím, že prežijú aj knihy ako také. A možno raz budú súčasťou chránených archívov ako dedičstvo minulosti. Ľudia budú príbehy stále potrebovať.
Ako a kedy píšete? Veď knihovníctvo a rodina sú časovo náročné a podľa počtu kníh, ktoré ste od roku 2012 vydali, píšete minimálne jednu, ale častejšie dve knihy ročne…
Často „píšem“ v hlave. Príbeh nosím so sebou. Premýšľam nad ním, skladám scény, vytváram postavy… A keď mám čas a chuť, sadnem a píšem. Dokážem napísať niekedy aj dvadsať strán surového textu. Nikdy som sa nesnažila písať tak, aby mi vyšla každý rok kniha alebo dve knihy ročne. Písanie je pre mňa ako dýchanie, je mojou súčasťou stále. Ak nepíšem reálne, píšem v mysli. Už ako dieťa som si rada vymýšľala, a keď som sa naučila písať, spojila som fantáziu a záujem o históriu dokopy. Baví ma „vymýšľať“ rôzne svety, „žiť“ paralelné životy v iných obdobiach, pretože cestovanie časom zatiaľ možné nie je.
Martin Kasarda
Michaela Ella Hajduková (1984)
pochádza z Gelnice, študovala na Prešovskej univerzite, pracovala ako redaktorka spravodajstva a publicistiky, dnes ju nájdete v košickej knižnici pre deti a mládež. Debutovala v roku 2012 knihou Všetky moje tváre a odvtedy má na svojom konte takmer dvadsiatku románov. V jej príbehoch sa často prelína minulosť a súčasnosť, realita a fantastické prvky s nádychom mágie či okultizmu. Nie je to inak ani v zatiaľ poslednom románe Mágia Bohémy (Motýľ 2025).