V roku 1995 sa presťahoval do Švajčiarska aj s manželkou, švajčiarskou slavistkou. Nebol teda politickým emigrantom, ale postupne sa stal tvrdým kritikom Putinovho režimu. Podľa neho je pre spisovateľa dôležité žiť na viacerých miestach, lebo „ak spisovateľ nežije v inom prostredí, akoby žil v dome bez zrkadla a nevedel sa pozrieť na svoj vlastný obraz. Je veľmi dôležité pozrieť sa na svoju krajinu, jej kultúru a jazyk zvonku. Spisovateľ môže žiť aj na severnom póle, podstatné je to, čo píše,“ hovorí Michail Šiškin, ruský spisovateľ, a dodáva, že „Rusko sa zmenilo, moja vlastná krajina emigrovala z 21. storočia do stredoveku“. V Slovarte mu nedávno vyšla kniha Moje Rusko, vojna či mier?

Pracovali ste vo Švajčiarsku ako tlmočník emigrantov, čo ste aj využili v knihe Venušin vlas. Čím sa zaoberáte v súčasnosti?

Keď máte rodinu, musíte pre ňu zarábať. Bol to však zlý zárobok, tlmočiť rozhovory s utečencami. Práca by mala prinášať človeku radosť, mal by sa vrátiť domov síce unavený, ale rozprávať o tom dobrom, čo sa stalo v práci. Ale v tej práci sa žiadne veselé príbehy nerozprávali. Jedinou možnosťou, ako spracovať všetky tie príbehy utečencov, bolo napísať knihu. Napísal som román Venušin vlas, ale po jeho publikovaní som prišiel o prácu, lebo žiadna inštitúcia nechce mať ako tlmočníka spisovateľa. Pracoval som niekoľko rokov ako prekladateľ pre rôzne prekladateľské agentúry a vďaka tomu som často videl, ako sa vo Švajčiarsku perú ruské špinavé peniaze. Ale keď sa prekladateľské agentúry dozvedeli, že som spisovateľ, zrušili so mnou spoluprácu. Odvtedy sa živím iba písaním kníh. Niekedy je to dobré, niekedy veľmi zlé.

V knihe Listovník (Slovart 2013) si dvaja milenci Saška a Voloďa píšu listy, pritom každý z nich žije v om čase – Voloďa sa zúčastní na potlačení povstania boxerov v Číne (1899 – 1901) a Sašenka žije zrejme v šesťdesiatych rokoch v ZSSR. Píšu si dokonca aj po Voloďovej smrti. Čo ste týmito odlišnými časopriestormi sledovali? Potvrdenie nadčasovosti tém ako láska, vojna, smrť, jednotlivec v spoločnosti…?

V skutočnosti žiadny spisovateľ nemá rád otázky typu, čo ste chceli vo svojom románe povedať, lebo román je väčší ako akékoľvek vysvetlenie. Tento román je o správnom a nesprávnom čase. My všetci žijeme v nesprávnom čase, toto obdobie nazývam obdobím žurnalistov, lebo z toho, čo je podstatné alebo dôležité pre noviny dnes, sa zajtra stanú de facto včerajšie správy a včerajšie noviny sú metaforou smrti. Privilégiom umenia je vytvárať prítomný čas a len skutočné umenie, literatúra, hudba môže vytvárať priestor, v ktorom neexistuje smrť. Ide o umenie spojiť slová takým spôsobom, aby čitateľ vlastne zažil pocit nesmrteľnosti.

Aj časová odlúčenosť hrdinov zrejme pomáha tejto myšlienke.

V tomto je podstata umenia románu. Saša a Voloďa žijú v odlišných časoch, ale v skutočnej realite umenia nie sú oddelení časom ani vzdialenosťou. Medzi nimi nejestvuje smrť. V tomto románe je veľa línií, tém, myšlienok… Je to román aj o ceste k získaniu múdrosti – a jestvujú k nej dve cesty. Prvou cestou je prežívať každý deň od rána do večera, tou cestou ide Saša a dala by sa nazvať ako „ženská“ cesta.

Druhá cesta, „mužská“, spočíva v pocite blízkej smrti, pre účasť na vojne. Vo mne tento román vznikal pred mnohými rokmi, keď mi otec hovoril o svojich skúsenostiach z vojny. Mal vtedy osemnásť rokov, slúžil na ponorke v Baltskom mori. Osemnásťročný chlapec je vlastne dieťa. On sa tak bál, že zomrie v tej ponorke, že zostane v železnej truhle na dne mora, takže jediné, o čom sníval, bolo, že prežije, ožení sa a bude mať deti. No osemnásťročný chlapec nie je pripravený byť otcom a mať deti. Ale pocit blízkej smrti mu pomohol získať túto múdrosť. Tento román je o pochopení toho najpodstatnejšieho a tým je ľudská láska.

V knihe Moje Rusko, vojna či mier? viackrát konštatujete, že celý vývoj Ruska od vpádu Vikingov až po „špeciálnu operáciu“ na Ukrajine prebiehal v autoritatívnom až tyranskom režime – s dvoma krátkymi výnimkami, v roku 1917 a začiatkom deväťdesiatych rokov. Obe tieto etapy však vyústili do diktátorského režimu, najprv boľševického, v súčasnosti do mafiánskeho režimu. Rusi nemajú skúsenosť s fungujúcou demokraciou a toto ich brutálne poznačilo, zamrzli kdesi v minulom čase… Môže byť teda Rusko niekedy demokratické?

Vo všeobecnosti som optimista a myslím si, že všetky národy skôr alebo neskôr dospejú do demokratického zriadenia, pretože existujú aj zákony politického vývoja. Aj ľudstvo sa vyvíja – na začiatku sme sa požierali navzájom, prevládal zákon sily, ale postupne sa meníme a slabým už dnes pomáhame. Myslím si, že všetky národy postupne prejdú od zákona sily a diktátu k demokracii, lebo život v demokracii je jednoduchší a príjemnejší.

Aj v Putinovom Rusku chcú mať všetci oligarchovia svoje nehnuteľnosti a majetok na Západe, lebo v Rusku si dnes oligarchom, ale zajtra ním už nemusíš byť, čo bol príklad Michaila Chodorkovského. Ale demokratický štát chráni vlastníctvo aj slabých ľudí. Viaceré národy majú cestu k demokracii dlhšiu, ale niektoré idú veľmi komplikovanou cestou s viacerými odbočkami, čo je prípad Ruska, a ja sa obávam, že počas môjho života demokraciu v Rusku neuvidím.

To nie je veľmi optimistické.

Napriek tomu by sme mali o demokraciu v Rusku bojovať, aj keď nemáme nádej, že zvíťazíme. Spomeňte si na august 1968, keď ľudia v Prahe aj v Bratislave protestovali v uliciach, hoci proti tankom nemali žiadnu šancu zvíťaziť. Išli brániť svoju ľudskú dôstojnosť. Toto je ten najdôležitejší ľudský krok – obrániť svoju dôstojnosť, je to prvý krok na ceste k demokracii. V tom auguste dokonca aj v Moskve na Červenom námestí protestovala hŕstka ľudí, bolo ich osem, hoci nemali žiadnu šancu, že ich niekto vypočuje. Ale keby tam nešli, tak by nevznikla ani žiadna šanca pre budúcnosť.

Z vašej knihy vyplýva poznanie, že jestvujú aj jestvovali dve odlišné Ruská a nad nimi sa týči absolútna moc – či už to bol chán, cár, Stalin, ÚV KSSZ, Putin a siloviki… Aké sú šance opozície v Rusku, aby prevzala moc? Kde robia príslušníci toho moderného Ruska chybu, že sú stále v menšine?

Hlavná chyba ruskej opozície je stále jedna a tá istá – vždy sa medzi sebou hádajú namiesto toho, aby spolupracovali. Na porážku takého silného nepriateľa, akým je ruský režim, je potrebné spoločné úsilie všetkých. Žiaľ, ukazuje sa, že hlavným nepriateľom ruskej opozície je samotná ruská opozícia. Zvíťaziť nad týmto režimom sa dá, ale vojenskou cestou, ako sa to stalo napríklad s nacistickým režimom.

Myslíte prehrať vojnu s Ukrajinou?

Bola tu nádej, že ak Ukrajina získa dostatočné množstvo zbraní, môže zvíťaziť v tejto vojne. Podmienkou však bolo dostatočné množstvo zbraní, ale teraz už je absolútne očividné, že demokratický Západ nemá záujem o vojenské víťazstvo Ukrajiny, pretože sa bojí, že následkom vojenskej porážky Ruska bude jeho rozpad, chaos, anarchia a strata kontroly nad jadrovými zbraňami. Preto Západ s radosťou podá ruku akémukoľvek diktátorovi, ktorý udrží poriadok a kontrolu nad Ruskom a jeho jadrovými zbraňami. Prakticky my už vidíme, že ďalším diktátorom bude Nikolaj Patrušev, dnešný šéf ruskej bezpečnostnej rady a ten bude ešte horší diktátor ako Putin.

Prečo neuspel Gorbačov? V ostbloku a na Západe vyvolal veľké nádeje, napokon, de facto umožnil sovietskym satelitom, aby sa v nich zmenil režim a odpútali sa od Ruska, na čo zrejme v bývalom ostbloku nezabudneme. Rusi ho však vnímajú inak.

Otázka vlastne znie, aký mal Gorbačov cieľ – jeho cieľom nebolo dať slobodu satelitným štátom, ale zachovať Sovietsky zväz a to sa mu naozaj nepodarilo. Na Západe celkom nerozumejú, čo bolo skutočnou motiváciou Gorbačovovho modelu demokratizácie Sovietskeho zväzu. Gorbačov videl, že ekonomika ZSSR je v katastrofálnom stave, potreboval pôžičky zo Západu a chcel zopakovať Brežnevov model znižovania napätia medzi Západom a Východom pred Afganistanom, predával teda Západu slová, ktoré sa mu páčia, ako demokracia, sloboda slova. Ale americký prezident Reagan povedal Gorbačovovi – Dokážte to! Slová nestačia, odstráňte ten Berlínsky múr!

Gorbačov vtedy zradil Honeckera a NDR za finančnú podporu zo Západu. Ale ako všetci diktátori, ani Gorbačov nepoznal vlastnú krajinu, dal ľuďom len trošku slobody a všetko sa zosypalo. Gorbačov sa celý život nazdával, že jeho najväčšou chybou bol rozpad Sovietskeho zväzu. V Sovietskom zväze bolo jediné celonárodné referendum – za zachovanie Sovietskeho zväzu v ňom hlasovalo pozitívne 99 percent voličov. A o niekoľko mesiacov sa Sovietsky zväz rozpadol. A tak keď Putin obsadil Krym, Gorbačov ho podporil, lebo to bola pre neho náprava jeho chyby. Západ je vďačný Gorbačovovi za jeho chyby, a nie za to, že by dosiahol vlastný cieľ.

Môže sa v Rusku dostať k moci po Putinovi alebo v budúcnosti osvietený diktátor? Aká by bola jeho životnosť?

Po schodoch k moci sa dá dostať len cez množstvo mŕtvol. Ak ste osvietený človek, tak v istom momente sa z tých schodov vrátite. V bitke o moc však vyhráva vždy ten, kto je krutejší aj lepšie pripravený zabíjať. Otázkou je, prečo v tejto bitke o moc zvíťazil Patrušev a kto je vlastne Patrušev? Patrušev, bývalý riaditeľ ruskej tajnej služby FSB, je šéfom ruskej bezpečnostnej rady a má na konte všetky „špeciálne operácie“.

Patrušev zorganizoval výbuchy v moskovských bytovkách v roku 1999, kde boli za vinníkov označení teroristi z Čečenska. A keď boli prichytení jeho ľudia, že dávali vrecia s výbušninami do panelákov v Riazani, povedal, že ide iba o cvičenie a sú to vrecia s cukrom. Patrušev organizoval aj teroristický útok v Beslane, rukojemnícku drámu v moskovskom Divadle na Dubrovke. Patrušev úprimne verí, že na Ukrajine sú fašisti a treba s nimi bojovať. Aj preto si myslím, že predstava, že by sa v Rusku mohol dostať k moci osvietený diktátor, je veľmi naivná.

Spomínali ste premenu Nemecka po porážke vo vojne. Nemecko sa mohlo denacifikovať a modernizovať a liberalizovať, lebo bolo v druhej svetovej vojne porazené a spravovali ho USA, Veľká Británia a Francúzsko. Navyše priznalo svoju vinu a urobilo pokánie za fašistické zločiny. Ak Rusko túto vojnu s Ukrajinou neprehrá – môže sa z neho stať demokratická krajina? Alebo musí túto vojnu prehrať? Čo by nastalo potom?

Na to, aby v Rusku zvíťazila demokracia, sa musí uskutočniť niekoľko podmienok. Ak poznáme tieto podmienky, môžeme povedať, či sú splniteľné, alebo nesplniteľné. Prvou podmienkou je absolútne celonárodné priznanie viny. Nemci v roku 1945 hovorili, že my sme nič nevedeli, a som presvedčený, že aj Rusi budú hovoriť, že my sme o tom nič nevedeli, za všetko je vinný Putin, My sme si mysleli, že pomáhame našim ukrajinským bratom oslobodiť sa od amerických fašistov.

Neviem si predstaviť, že by si budúci ruský diktátor, tak ako to urobil nemecký kancelár Willy Brandt vo Varšave, pokľakol v Charkove, v Kyjeve, v Buči, vo všetkých mestách, kde boli ruské tanky počas tejto vojny, ale aj v Prahe, Bratislave, Budapešti…

Určite by sa musel uskutočniť podobný proces ako v Norimbergu s nemeckými vojnovými zločincami. Norimberský proces organizovali víťazné mocnosti, ale kto bude organizovať Norimberg v Rusku?

Už tu sa dostávame do roviny fikcie.

Potrebná je takisto denacifikácia a deputinizácia Ruska, kto ju však urobí? Treba priznať, že všetci štátni úradníci podporovali vojnu a mali by byť potrestaní. A čo by sa malo stať s predstaviteľmi celej kultúry, lebo riaditelia knižníc, múzeí, režiséri, herci, rektori univerzít atď., všetci podpísali vyhlásenie, ktorým podporovali vojnu. Sú to vojnoví zločinci a kto ich bude súdiť? Státisíce učiteľov, ktorí falšovali voľby vo volebných okrskoch na školách? Sudcovia, ktorí takisto podporujú vojnu? A budú súdiť aj sami seba?

Bude nutné zorganizovať slobodné voľby, ale kto ich zorganizuje? A kto zvíťazí v slobodných voľbách? Teoreticky prídu zo Západu Michail Chodorkovskij a Garry Kasparov a títo tzv. zradcovia a zahraniční agenti povedia, vybudujme demokratické spoločenstvo. A naši im odpovedia, takú demokraciu sme už mali v deväťdesiatych rokoch a priniesla iba rozvrat, všetko sa rozkradlo, my potrebujeme poriadok. Alebo vo voľbách zvíťazí skutočný vlastenec? Z väzenia vyjde Strelkov (Girkin) a povie – Urobme znova Rusko veľké! Povie, že za všetko je vinný Putin a skorumpovaná vláda, ale teraz bude v Rusku poriadok a porazíme všetkých nepriateľov. Ak by boli slobodné voľby, kto v nich zvíťazí?

Na jednom mieste v knihe píšete – najdôležitejšia ruská otázka znie takto: „Ak je vlasť netvor, treba ju milovať alebo nenávidieť? V tomto bode sa všetko snúbi… režim sa odjakživa snažil urobiť možné i nemožné preto, aby vo vedomí obyvateľstva splynul s vlasťou.“ Na inom mieste píšete, že „ruskí vlastenci ma obviňujú z rusofóbie. Myslím si, že odpoveďou sú moje knihy. Moje romány sú vyznaním lásky k mojej monštruóznej vlasti“. To vám však zrejme nebráni želať si jej porážku na Ukrajine. Alebo je to inak?

Odkedy sa v Rusku objavili básnici, vznikla táto otázka – mám takúto vlasť milovať alebo nenávidieť? Jedna z najdôležitejších ruských otázok znie, kde sa končí režim a kde sa začína vlasť. Občas rozmýšľam o svojom otcovi, ktorý išiel brániť svoju vlasť počas Veľkej vlasteneckej vojny, a hoci si myslel, že bráni vlasť, v skutočnosti bránil režim, ktorý zabil jeho otca, teda môjho deda v gulagu. Do konca života sa identifikoval s týmto víťazstvom, veril, že oslobodili východnú Európu od fašizmu a bol úprimne pohoršený z toho, čo robili Poliaci, keď vznikla Solidarita. Nerozumel, prečo nás Poliaci nenávidia, veď sme ich oslobodili a ja som mu nedokázal vysvetliť, že vy ste ich neoslobodili, ale nahradili u nich jeden fašizmus druhým.

Pre mňa je moja vlasť Rusko krajinou kultúry, ktorá je nezávislá od štátu. Hlavným nepriateľom ruskej kultúry je a v budúcnosti aj vždy bude ruský štát. Tento štát požaduje od ruskej kultúry jediné – aby sa čo najhlasnejšie spievali ruské vojenské piesne, Je to rovnaké ako za Stalina – ak si kultúrny pracovník v Rusku, tak máš na výber buď spievať vojenské piesne, alebo mlčať. Rozdielom v porovnaní so situáciou za Stalina sú zatiaľ otvorené hranice, môžeš emigrovať. Takto vyzerá oficiálna ruská politika za posledných dvadsať rokov, politika kriminálnej diktatúry – hranice sú otvorené a je ideálne, ak čo najviac odporcov režimu odíde z Ruska.

Šanca pre záchranu ruskej kultúry jestvuje vlastne iba v zahraničí, vo virtuálnom svete na internete, kde ruská kultúra vyhlásila svoju nezávislosť od ruského štátu. V súčasnosti je veľmi podstatné zachovať túto ruskú kultúru, možno raz budeme mať možnosť vrátiť sa naspäť. Naša skúsenosť je podobná tej z 20. storočia, keď ruská kultúra emigrovala a až po sedemdesiatich rokoch sa knižky týchto spisovateľov a básnikov dostali naspäť do Ruska. Môj optimizmus teda spočíva v tom, že v Rusku sa môže udiať čokoľvek a mali by sme byť pripravení na čokoľvek, dokonca aj na to dobré.

Ako na vaše texty, kde žiadate o odpustenie za ruské zločiny, reagujú na Ukrajine?

Aj Ukrajinci sú rôzni. Časť sa nazdáva, že spisovatelia a kultúrni činitelia by mali držať spolu proti spoločnému nepriateľovi Putinovmu režimu. Ale niektorí Ukrajinci, žiaľ, veľmi kritizujú tých ukrajinských spisovateľov, ktorí vystupujú spolu so mnou. Napríklad po spoločnom vystúpení dostal Jurij Andruchovyč veľa nahnevaných reakcií na facebooku – napríklad toto mu napísal kolega, ukrajinský spisovateľ – každý Rus bez ohľadu na to, či podporuje Putina, alebo nie, je hovno, ak sa dotkneš hovna, smrdíš aj ty. Ja ich neobviňujem, ja im rozumiem, žijeme vo vojne.

Medzi Rusmi a Ukrajincami je momentálne obrovská priepasť naplnená bolesťou, smrťou, krvou a každý deň sa tá priepasť prehlbuje, každou raketou, ktorá spadne na ukrajinské mesto, sa tá priepasť rozširuje. Ale skôr či neskôr sa tá vojna skončí a my budeme musieť budovať mosty medzi sebou. Možno to nebude táto generácia, ani tá ďalšia, možno tá ďalšia nasledujúca po nej. Bez ohľadu na to, kto to bude, stavať mosty budú hlavne predstavitelia kultúry.

Zrejme viete o tom, že Slovensko je jednou z najproruskejších krajín v EÚ – rozumiete tomu? Čo by ste nám povedali, aby sme mali reálny pohľad na situáciu a pomery v Rusku?

Bol som veľmi prekvapený, keď sa Fico dostal k moci. Rozumiem, ak napríklad v Taliansku, ktoré je ďaleko od Ruska, ľudia vystupujú proti Ukrajine alebo za Putina. Tam je logika veľmi jednoduchá – tí ľudia sú proti imperializmu, proti Amerike a Putin je nepriateľ Ameriky a nepriateľ nášho nepriateľa je náš priateľ. No v krajinách, ako Maďarsko, kde Rusi krvavo zasiahli v roku 1956, Slovensko, kde ste zažili rok 1968, to jednoducho nechápem. Ak v tejto vojne nepodporujete Ukrajinu, tak ZASA podporujete Rusko a ruské tanky. Tomuto nerozumiem a o toto neporozumenie sa s chcem s vami podeliť.

Michail Pavlovič Šiškin (1961)

Ruský spisovateľ, od roku 1995 žije vo Švajčiarsku. Debutoval poviedkou Hodina krasopisu (1993), ktorú publikoval v časopise Znamia, kde vyšla aj jeho románová prvotina Larionovove zápisky (1993). Napísal aj romány Dobytie Izmailu (2000), Venušin vlas (2005), Listovník (2010, v Slovarte v roku 2013). V Slovarte my vyšla nedávno kniha Moje Rusko, vojna či mier?