V Mníchove a Augsburgu uchovávajú tituly, ktoré skončili v plameňoch
„Tam, kde pália knihy, nakoniec budú páliť aj ľudí.“Týmito slovami Heinrich Heine v roku 1821 prorocky vystihol podstatu ideologického fanatizmu. O viac ako sto rokov neskôr sa jeho varovanie naplnilo v nacistickom Nemecku, kde sa 10. mája 1933 rozhoreli ohne na desiatkach námestí. Horeli knihy – diela spisovateľov, filozofov, vedcov, novinárov a básnikov. A s nimi aj duch plurality a slobody slova.
Pálenie kníh nebolo spontánnym aktom vandalizmu, ale dobre zorganizovaným propagandistickým aktom s názvom Akcia proti nenemeckému duchu. Iniciovala ju Deutsche Studentenschaft, celoštátna organizácia študentov, ktorá v tom čase už slúžila ideológii NSDAP. V súlade s nacistickou ideou čistoty a národného ducha sa rozhodli zlikvidovať všetku „škodlivú“ literatúru – či už bola marxistická, pacifistická, židovská, feministická, alebo len kritická k režimu.
V ohni mizli knihy autorov, ako boli Karl Marx, Sigmund Freud, Erich Maria Remarque, Stefan Zweig, Heinrich a Klaus Mannovci, Berthold Brecht, Anna Seghersová, Lion Feuchtwanger a stovky ďalších. Zoznam diel, ktoré mali byť základom pre celonárodnú „očistu“, vytvoril berlínsky nacistický knihovník Wolfgang Herrmann. Mladí nacisti podľa neho mesiace prečesávali knižnice a kníhkupectvá po celom Nemecku, neraz aj za pomoci polície. Šéf propagandy Joseph Goebbels až deň pred hanebnou akciou súhlasil, že vystúpi v Berlíne s prejavom. Pre historikov je najšokujúcejšie, že takmer nikto proti tomuto ničeniu neprotestoval, naopak profesori germanistiky ho horlivo podporovali.
Pamätník a Knižnica spálených kníh v Mníchove
V Mníchove, kde sa zrodila NSDAP, kde Hitler písal Mein Kampf a kde sa začali prvé pogromy, sa pálenie kníh konalo na majestátnom Königsplatzi, námestí lemovanom neoklasicistickými budovami a ideologicky pretvoreným na miesto nacistických zhromaždení. V roku 2021 na ňom bol inštalovaný pamätník „Čierna listina“ od amerického umelca Arnolda Dreyblatta. Má podobu bieleho kruhu a v špirále je doň vytesaných 310 titulov, ktoré tu zhoreli. Každý z názvov predstavuje hlas, ktorý sa režim pokúsil umlčať. Kameň nahradil oheň, aby sa nezabudlo na otrasný čin.
Len niekoľko metrov od pamätníka sa nachádza NS – Dokumentačné centrum – moderná inštitúcia zameraná na výskum a vzdelávanie o národnom socializme. Stojí na mieste bývalého ústredia NSDAP, čo z neho robí jeden z najautentickejších priestorov konfrontácie s minulosťou. Po rozsiahlej modernizácii bolo opätovne otvorené 8. mája 2025, symbolicky na 80. výročie konca druhej svetovej vojny.
V jeho suteréne sa nachádza Bibliothek der verbrannten Bücher – Knižnica spálených kníh, ktorá návštevníkom ponúka nielen pohľad na cenzurovanú literatúru, ale aj možnosť čítať a študovať diela, ktoré boli kedysi odsúdené na zánik. Mená autorov, ktoré režim vnímal ako nebezpečenstvo, tu znovu ožívajú ako výpovede o vzdore, kritike a ľudskosti. Návštevníkom slúžia na ďalšie štúdium aj stoly s dotykovými obrazovkami. V budove sa na štyroch poschodiach nachádza rozsiahla výstava mapujúca nástup a porážku nacizmu. Prostredníctvom miestnej wi-fi sa dá pripojiť na audiosprievodcu s detailným výkladom.
Jedinečná zbierka Georga Salzmanna v Augsburgu
K tým, ktorí proti zabudnutiu bojovali aj vlastným činom, patrí Georg P. Salzmann (1929 – 2013). Narodil sa v rodine presvedčeného nacistu. Po vojne jeho otec spáchal samovraždu – akt, ktorý poznačil Georga na celý život. Ten sa rozhodol ísť opačnou cestou: začal vyhľadávať, kupovať a zhromažďovať „zakázané knihy“. Jeho cieľom bolo symbolicky napraviť škodu spôsobenú generáciou jeho rodičov. V priebehu desaťročí zhromaždil jednu z najrozsiahlejších súkromných zbierok zničenej literatúry, ktorá na konci dosahovala takmer desaťtisíc zväzkov.
V roku 2009 ju predal Universität Augsburg, ktorá pokračuje v jej dopĺňaní. Slúži ako pamätník a výskumný zdroj. Obsahuje diela literátov, židovských autorov, feministiek i ľavicových intelektuálov – rôznorodý svet, ktorý nacistická ideológia odmietala. Každý titul, ktorý sa do zbierky dostal, svedčí o tom, že myšlienky nemožno tak ľahko umlčať. Knižnica dodržiava Salzmannovu požiadavku, aby boli knihy prístupné pre všetkých. V dvoch miestnostiach, kde regály dopĺňajú pracovné stoly, môže ktokoľvek bez čitateľského preukazu študovať „zachránené“ exempláre.
Kästner ako dvojitý svedok pálenia svojich kníh
Medzi titulmi, ktoré tvoria jadro zbierky, sú aj diela Ericha Kästnera, ktorého u nás poznáme najmä ako autora literatúry pre deti (Emil a detektívi, Lujza a Lotka). Bol jediným známym spisovateľom, ktorý sa osobne zúčastnil na pálení svojich vlastných kníh v Berlíne. Ukrytý v dave sledoval, ako jeho diela miznú v plameňoch za protirežimovú činnosť. Mal pri tom aj kus šťastia, lebo v jednom okamihu ho spoznala prizerajúca sa žena, ktorej krik však zanikol v dave a jemu sa podarilo ujsť.
Rozhodnutie zostať v Nemecku počas celého obdobia nacizmu sa stretlo s nepochopením, ale Kästner veril, že iba prítomnosť v krajine môže znamenať odpor. Po vojne sa opäť stal terčom nenávisti – tentoraz nie nacistov, ale Spolku odhodlaných kresťanov v Düsseldorfe, ktorí v roku 1965 pálili pred ním jeho knihy, obviňujúc ich z nemravnosti.
Kästner na to v televíznej diskusii trpko reagoval: „Knihy sa pálili počas inkvizície, pália sa znova. Nie je to prejav nesúhlasu alebo kritiky. Je to akt barbarstva a anarchie.“ Jeho slová ukazujú, že cenzúra a ničenie kultúry nie sú viazané na konkrétny režim – ale na fanatizmus, ktorý nepozná hranice. Osobnú skúsenosť z dvojitého svedectva vyjadril aj v zbierke esejí O pálení kníh, ktorá vyšla aj po slovensky.
Pamätníky označujúce miesta ničenia alebo knižnice spálených kníh nie sú len pripomienkou minulosti, ale aj výzvou pre prítomnosť: brániť slobodu slova, chrániť pamäť a neprestať čítať. Pretože len ten, kto číta a pamätá si, sa dokáže vzoprieť tým, ktorí chcú znova zapáliť ohne. Nemecko, ktoré sa rado hrdilo tým, že je krajinou básnikov a mysliteľov, sa takmer bez odporu vzdalo svojho kritického ducha a za pár mesiacov všetko prenechalo „vodcovi“. Pálenie kníh nie je len zničením papiera a tlače. Je to pokus vymazať myslenie, pochybnosť, pluralitu a odpor.
V nacistickom Nemecku to bol len prvý krok. Po knihách nasledovali ľudia. Slová sa stali tichými predohrami k výstrelom, deportáciám a popolu. Heine to pochopil dávno predtým, než sa to stalo realitou.
Róbert Dyda