Ženy sú slabšie pohlavie, predurčené na domáce práce a rodenie detí – to je postoj, v našej spoločnosti vôbec nie výnimočný. Ale aký by bol svet, kde rodia muži a ženy sú na vedúcich miestach? DystópiaVaky od Zdenky Kollárovej ukazuje do najmenších detailov rodovo opačný svet.
Pamätáte si, čo vás naštartovalo napísať o svete, v ktorom rodia muži?
Keď sme v redakcii ekonomiky každoročne písali o rozdieloch v platoch, alebo o tom, že ženské platy dobehnú mužské o desiatky rokov. Mnohí odborníci argumentovali, že je to materstvom. Ženy proste strávia viacero rokov doma, a tak vypadnú nielen z pracovného kolotoča, ale aj z platového. Padali rôzne riešenia – najmä v podobe polovičných úväzkov, ktoré podľa mňa situáciu žien nevyriešia. Odsúdia ich totiž na živorenie v dôchodku, pretože platia nízke odvody a nezostávajú im ani peniaze nazvyš, ktoré by investovali.
Položila som si otázku: Čo keby rodili muži? Bolo by to inak? Vyštudovala som totiž – okrem iného – aj prognostiku, kde som sa venovala najmä tvorbe scenárov. V tejto metóde býva jeden zvyčajne dosť uletený. Keď som ho už mala, stačilo ho rozvinúť.
Doteraz sa čudujem, prečo mužom nevadí, že ženy sú slabšie ohodnotené? Prečo to nevadí ženám? Alebo, že domáce práce majú stále prívlastok ženské a ženy ich robia vo väčšej miere? V mojej knihe sú v tejto – mužskej – pozícii ženy a tiež im to nejde ľahko. Paradoxne, to prečo som pochopila pri samotnom písaní.
Napríklad?
V ženskej spoločnosti by určite nepoužívali maskulínum, ktoré ma osobne vyrušuje už roky. Veľmi ma potešilo, že napríklad na zmluve s mojím vydavateľstvom Artis Omnis je uvedené „autorka“. Viem, že mnohým ženám toto napríklad nevadí, rovnako ako mnohým mužom v mojom románe, ale keď sa to otočí, znie to absurdne. Slovenčina nám ponúka viaceré možnosti ako sa vysporiadať s rodom, prečo ich nepoužívať?
Inšpirovali ste sa nejakými podobnými príbehmi?
Viaceré knihy v tomto štýle som objavila až vtedy, keď som začala pracovať na Vakoch, niektoré až teraz. Čítala som ich postupne ako som písala. Napríklad aj známu Služobníčku a jej voľné pokračovanie Testamenty od Margaret Atwoodovej som čítala až po dopísaní rukopisu. Veľa vecí mimo beletriu som si naštudovala, napríklad dejiny modrej a ružovej, výskum ohľadne umelej maternice, poruchy vývoja ženských pohlavných orgánov.
Veľmi ma oslovila Feminine Mystique od Betty Friedan. Práve v tejto knihe popisuje obrovskú zmenu v spoločenskom nastavení v Spojených štátoch ohľadne žien a ich úlohy. Za desaťročie zmizli ženy z univerzít ku sporákom. Je to veľmi silná a osobná výpoveď ženy o niečom, čo sa reálne udialo. Zaujímavá je časť, kde sa venuje tomu, ako ženy blazneli z úlohy dokonalých manželiek a matiek. Na knihu odkazuje vo Vakoch aj lekárka Eva, hoci nepriamo.
Záver tohto románu som v sebe nosila roky. Napadlo mi to niekde na prahu dospievania, keď som sa potýkala s tým, čo by som ako dievča už nemala robiť. Postupne z toho vzniklo poznanie, že čosi v našej spoločnosti nefunguje dobre a neskôr sa vynorila myšlienka ako by to mohlo byť. Tým vlastne Vaky končia.
Potrebuje spoločnosť čítať takéto knihy?
Určite. Myslím, že potrebujeme knihy, čo nás vyrušia. Spoločnosť sa mení, nie každý či každá zvláda jej dynamiku. Je vidieť, že ženy sa za posledné roky veľmi posunuli vo vnímaní samých seba, svojej práce, úlohy v spoločnosti. A keďže zvyčajne museli o kariéru viac zabojovať, sú zvyknuté zaťať zuby a „makať“.
Už pre ne nie je samozrejmé, že musia mať muža, rodinu a deti, aby sa cítili vo svojom živote dobre. S týmito novými sebavedomými ženami sa niektorí muži ťažšie zmierujú. Ukazujú to aj odpovede ľudí do 30 rokov na otázku, či ženské práva zašli priďaleko a ohrozujú možnosti mužov v európskom prieskume. Súhlasila len necelá tretina žien, no až dve tretiny mužov. Zdá sa, že nám rastie generácia, ktorá sa od seba veľmi vzďaľuje a tiež, že je na čase venovať sa chlapcom a mužom.
A vlastne, aj snaha o návrat nejakých tradičných hodnôt je len snahou vrátiť ženy na svoje miesto – k sporáku. Pri písaní som sa utvrdila v tom, že nestačí, aby ženy chceli zmenu, muži by sa mali pridať. Osobne by som nechcela žiť vo svete, kde sa kvôli môjmu blahu má niekto horšie. Svoju úlohu tiež zohrávajú vzájomné očakávania, ktoré si ani nemusíme uvedomovať, ale si ich nesieme v sebe. A aj spoločenské nastavenie.
Ako by to teda malo byť?
Mali by sme si spomenúť, že nie sme rovnakí, ale sme si rovní. Dočítala som teraz zobrané úvahy spisovateľky, novinárky a členky emancipačného hnutia Terezy Novákovej napísané okolo začiatku minulého storočia, v jednej z nich sa pýta, prečo neexistuje mužská otázka. Odpoveď hovorí za všetko: muži majú odjakživa prístup k možnostiam, vzdelaniu, kariére, nie sú spochybňovaní na základe pohlavia. A toto, žiaľ, platí aj dnes.
Dlhé roky ste pracovali ako novinárka, prečo ste sa rozhodli vstúpiť do sveta beletrie a práve dystópiou?
Prišlo to postupne. Najprv som príbeh napísala ako poviedku, celý príbeh mal štyri strany a všetky začiatočnícke chyby. Pôvodne mal ísť do súťaže o päťdesiat eur. Niekedy v tom období mi – vtedy moja kolegyňa – Iris Kopcsayová, povedala, že nech napíšem knihu aj ja. Nakoniec som poviedku o svete, kde rodia muži, nikam neposlala. Chytila ma. Rozhodla som sa, že ju rozpíšem. Lenže písanie, rodina a moja práca nešli veľmi dokopy. Tak nápad ležal ladom.
Keď som odišla na materskú s tretím dieťaťom, napísala som za dva mesiace, kým sa syn narodil, prvú verziu. To bol vlastne aj moment, keď som opustila noviny a začala naplno písať. Hoci sa to nezdá, mala som na písanie oveľa viac času a energie ako popri práci v novinách. Tam som denne napísala a zeditovala strany textu, na vlastné písanie som už nemala silu. Inak to nie je prvá prudká zmena kariéry v mojom živote. Pred novinárčinou som bola prognostička, pracovala som vo vede. A prečo dystópia? Ten žáner mi sedí, sama ho rada čítam. A písanie ťa predsa musí baviť.
S čím ste mali ako debutantka najväčší problém od napísania po vydanie knihy?
Musela som sa zbaviť návyku písať ako novinárka. Hoci stále mám pocit, že ma to tak úplne nepustilo, ale už aspoň nepoužívam stále „povedala“ či „hovorí“, obmieňam to. Tiež som mala tendenciu vyhadzovať – pre mňa – nepodstatné opisy, a naopak, nadmieru pridávať vysvetľujúce dôvetky. Ale mnohé som sa naučila počas samotného písania, a ešte viac cez spätnú väzbu od betačiteľov, betačitateliek a tiež odborníčok z vydavateľstva.
Prvotný rukopis Vakovsa miestami zásadne líši od finálneho. Nakoľko ste vzdorovali editorským námietkam?
Nie som typ spisovateľky, čo vzdoruje. Najmä pokiaľ ide o konečné úpravy textu. Editorky vedia, čo robia. Vidia text v jeho nahote bez príkras. V tomto som sa spoľahla na profesionálky z Artis Omnis. Sama som editovala články, hoci o dosť kratšie, a viem, že pozorné oko vie text posunúť minimálne o jednu úroveň vyššie.
Celkom vtipná mi prišla poznámka, že moja hrdinka sa správa ako arogantná krava. Na čo som reagovala tak, že sa správa ako priemerný mladý muž. Ale napríklad tam, kde editorkám chýbali údaje, či hlbší vhľad do prežívania postáv, som bez váhania dopisovala. Odseky, ktoré im prišli navyše, som vypustila. Naozaj si myslím, že vedia o tom, ako postaviť text, viac než začínajúca autorka. Počas celého procesu som sa veľa naučila. A mnohé chyby už nezopakujem.
Vo svete, ktorý sa od nášho nachádza vyše 100 rokov v budúcnosti, si už nikto nepamätá rodenie žien a všetky zmienky o tom zmizli. Aj keď je to fikcia, nakoľko je takýto výpadok kolektívnej pamäte možný?
Stačí si predstaviť svet v roku 1930, naozaj vieme, ako ľudia žili? Bez toho, aby sme si vyhľadali informácie o tej dobe. A ak by sme si ich nemohli vyhľadať? Dlhé roky tu vládol komunistický režim. Ak by sa hranice opäť zavreli, z online sveta by zmizli informácie, nedostali by sme sa ku knihám, hudbe, filmom, vedeli by sme niečo o súčasnosti, hoci len o desať rokov? Keď sa k tomu priráta kontrola zhora, špeciálne zložky, ktoré na dodržiavanie zákonov dohliadajú… Veď nemusíme po príklady chodiť úplne ďaleko alebo pátrať v minulosti, aj teraz je množstvo ľudí, čo popierajú nielen historické, ale aj lekárske či geografické vedomosti. A to ešte nemáme cenzúru.
Otázku, či je takáto zmena za obdobie kratšie ako sto rokov vôbec možná, som riešila aj pri editovaní so sociologičkou. Tá mi potvrdila, že sa nemýlim a za takéto obdobie sa spoločnosť dokáže úplne obrátiť. Námietku som sa tak rozhodla ignorovať. Vypočula som však napríklad tvoj návrh na zapracovanie cenzúry. Myslím, že to príbehu veľmi pomohlo. Keď sa teraz pozeráme na to, čo sa deje v súčasnosti napríklad v kultúre, na rozklad niektorých inštitúcií sme nepotrebovali ani rok. V takomto tempe o pár rokov ani nebudeme vedieť, že vôbec mohli fungovať inak.
Na Vaky prichádzajú už prvé reakcie. Nakoľko čitatelia prijímajú rodovú zmenu, kde majú ženy všetky dobré ale aj zlé vlastnosti ako dnešní muži?
Zatiaľ – klop-klop – dobre. Veľmi ma poteší, keď si pozorné oko všimne v knihe, čo som sa tam snažila dostať. Napríklad naposledy to, že radikálna zmena môže prísť rýchlo. Alebo ako absurdne vyznievajú predsudky, keď sa otočia. Viacero žien sa mi priznalo, že sa na začiatku stotožnili skôr s mužskými hrdinami. Zoru si obľúbili až neskôr, keď troška „zmužnela“, ak použijeme jazyk knihy.
Na Vakoch ste podpísaná ako Kollárová, hoci občianske meno máte iné. Ako vnímate faktickú stratu osobnej a najmä pracovnej identity skrz vstup do manželstva. Nemali by si ľudia nechávať svoje priezviská?
Myslím, že by to mali prinajmenej zvážiť. Každá a každý to však môže mať inak. Verím, že niektorej naozaj vyhovuje prijať nové meno. A myslím si, že by to nemuselo byť tak stereotypne rodovo podmienené. Napríklad ja som sa rozhodla používať v súkromí obe priezviská, pracovne a literárne len jedno.
Keď som sa druhýkrát vydávala, povedala som vtedy svojmu manželovi, že v novinách budem stále používať meno Kollárová. Prvýkrát som si meno zmenila a stratila som celú svoju pracovnú identitu. Keďže som bola píšuca redaktorka, ľudia nepoznali moju tvár, moja značka bolo len moje meno. Takže po zmene ma nikto nespoznával. Keď som napísala mail s už zmeneným menom, netušili, že to som ja. V podstate som začínala od začiatku. Druhý raz sa mi to už robiť nechcelo. Okrem toho, meno Kollárová je v podstate tak trocha aj odkazom na ženskú líniu v mojej rodine z otcovej strany, keďže moja praprababka sa volala Kollárová. Azda aj preto je mi toto meno také blízke. Inak vieš, že som ju ešte ako dieťa stretla a pamätám si ju?
Ktorá postava v knihe „hovorí“ najviac vaším hlasom?
Sčasti každá. Hlavná hrdinka má niektoré autobiografické črty. Je novinárka, žije pre svoju prácu a ja som robila v novinách a som polepšená workoholička, takže viem, čo je to premýšľať len a len o práci. A tiež, aké to je, keď sa ten kolotoč skončí a človek zrazu „pozoruje oblaky“. V mnohom je však Zora skôr ako mladý muž, ktorý nechce vyskočiť z vlaku dobre rozbehnutej kariéry pre niečo tak banálne ako dieťa.
Azda i preto na ňu mnohé čitateľky reagujú tak, že sa do nej najprv nevedia vžiť, alebo im príde necitlivá. Nuž áno, je tak trochu neempatická, lenže treba si uvedomiť, že ona vyrástla v presvedčení, že život, budúcnosť je tu pre ňu a na to ostatné sú tu muži – najprv jej otec, potom manžel. Veľa zo svojich osobných názorov som vložila do úst novinárke z „minulosti“ Jar. Najmä jej úvahy o platoch. Jednoducho to ekonomické myslenie sa vo mne, teda aj v mojich hrdinkách, nezaprie.
Ostanete aj v budúcnosti verná dystopickému žánru?
Áno. Aspoň ďalšia kniha, na ktorej už pracujem bude rovnako dystópia. Nechcem veľa prezrádzať, lebo ten nápad je ešte živý, ale opäť som si položila provokatívnu otázku: Čo keby sme mohli byť kýmkoľvek? Viac už nateraz neprezradím. Zatiaľ mám napísaných necelých tridsať strán.
Prečo vôbec píšete?
To je ťažká otázka. Verím, že knihy môžu meniť svet. Otriasť ľuďmi. Myslím si totiž, že ľahšie prijmú „vymyslený“ príbeh ako holé fakty. Krásne to ukazuje aj dielo mexického konceptuálneho umelca Jorgeho Mendéza Blakea, ktorý podložil múr z tehál knihou. Stačila jedna kniha a múr sa vydul. Vybral si knihu Zámok od Franza Kafku, čo je zaujímavá voľba pre dielo o tom, čo dokáže kniha.
Kde a kedy najradšej?
Som ranný typ. Najradšej píšem, keď všetci odídu do práce, školy, najmenšie dieťa je v škôlke… V úplnom tichu, bez hudby, sama. Dopoludnia sú moje. Mám svoje ružové kreslo a malý stolík na notebook, ktoré stoja pri našej obrovskej knižnici v rohu obývačky. Nepotrebujem nič viac. Azda len jednu kávu, liter vody a čas. S tým posledným zápasím najviac.
Premýšľate si text vopred a potom ho len „prepíšete“, alebo necháte prsty nakopnuté múzou behať po klávesnici?
Som skôr typ King ako Patterson. Títo známi autori majú úplne odlišný prístup k písaniu. Kým prvý – ako priznal vo svojej knihe O písaní, odkrýva príbeh postupne a jednoducho píše aj bez poznania záveru. Ten druhý si dopodrobna rozpracuje osnovu, kapitolu po kapitole. A potom ide rad za radom podľa plánu.
Zvyčajne mám len nejasný nápad, provokatívnu otázku, kúsok myšlienky, fragment deja, obraz. Často ukrytý pod nánosmi balastu. Keď sa ma chytí, otáčam ho z rôznych strán, rozvíjam, premýšľam nad nim. Postupne ho rozmotávam. Využívam na to tie bežné, monotónne činnosti – chôdzu, pobyt na detskom ihrisku, krájanie zeleniny, vysávanie…
Nie vždy sa príbeh objaví hneď, často do konca netuším, kam sa moje postavy uberajú. Napríklad pri poviedke do súťaže Poviedka 2024 som si najprv myslela, že nemôže skončiť pozitívne. Ale moja hrdinka sa vzoprela, rozhodla sa niečo urobiť, dúfať a nedala si to vyhovoriť.
Píšem vždy, keď mám čas, začnem tým, čo mám premyslené. Nerobím si žiadne mapy, výpisy postáv alebo osnovu. Hoci, možno by som mala, ale nie je mi to vlastné. Nepoznačujem si ani nápady na poviedky. Všetko si pamätám. Ako vravieva môj muž, mám pamäť ako robot. A niečo na tom bude, lebo ešte stále viem zo spomienok vydolovať zážitky z raného detstva, keď som mala okolo jedného roka. V mojej rodine je to bežné, má to tak otec aj moja sestra. No a potom, keď príde tá chvíľa, píšem rovno do notebooku, potom prepisujem. Text si vytlačím na papier, až keď mám napísaný ucelený príbeh. Takto ho čítam, robím poznámky. A opäť prepisujem.
Na akú otázku by ste chceli odpovedať a nikto vám ju nepoložil?
Asi na tú, či mám nádej a či verím na dobré konce?
A čo by ste odpovedali?
Že mám nádej, lebo keď to nie je dobré, ešte nie je koniec.
Róbert Dyda
Zdenka Kollárová (1978)
rodáčka zo Žiliny, žije s manželom a troma synmi v Modre. Má doktorát z prognostiky na SAV, v roku 2008 presedlala na žurnalistiku v denníkoch SME, Pravda a Nový Čas, kde sa venovala najmä ekonomickým témam. Vaky, ktoré vyšli vo vydavateľstve ArtisOmnis, sú jej knižným debutom. Bodovala aj v súťaži Poviedka 2024.
