Nemecká politička nepriznáva chyby a nechce ľudí klamať
Autobiografie patria k čitateľsky veľmi obľúbeným žánrom a spomienky bývalých svetovládcov zvlášť. Či už je to dané spoločenským nastavením, alebo to vyplýva z našej podstaty, akosi automaticky čakáme, že sa v nich dozvieme dych vyrážajúce odhalenia alebo aspoň nejaké neznáme novinky. Nie je preto prekvapením, že rovnaké pocity malo mnoho z prvých čitateľov memoárov bývalej nemeckej kancelárky Angely Merkelovej, ktoré napísala s dlhoročnou spolupracovníčkou Beatou Baumannovou, zvlášť keď niesli názov Sloboda.
Keď sa 26. novembra stretla na javisku berlínskeho Deutsches Theater jedna z kedysi najsilnejších žien planéty s prominentnou moderátorkou Anne Willovou, bolo len otázkou času, kedy príde na pretras miera škandálnosti predstavovaného diela. Exkancelárka rázne schladila podobné očakávania. „Predstavte si, že by som teraz zverejňovala senzačné príbehy. Ľudia by si povedali: ona nám celý čas klamala!“
Politici, ktorí neklamú, sú v súčasnosti viac-menej vyhynutými tvormi, ale v tomto prípade to nie je póza. Nemecká politička vstúpila v roku 2013 do svojej tretej kancelárskej kampane so slovami: „Poznáte ma.“ To platí aj pre túto knihu. Každý, kto si ju prečíta, nespozná novú Angelu Merkelovú, akurát sa môže utvrdiť len v tom, čo už vedel.
Stojí si za všetkými zásadnými rozhodnutiami
Keďže od vydania memoárov už uplynulo niekoľko týždňov a ich obsah bol podrobne rozoberaný okamžite po tom, ako sa dostala na pulty, zhrňme si, že ide o dielo, v ktorom sa Angela Merkelová pozerá na svoj život v dvoch nemeckých štátoch – 35 rokov v NDR a 35 rokov v zjednotenom Nemecku. Pričom o svojom detstve, mladosti a štúdiách v NDR a dramatickom roku 1989, keď padol múr a začal sa jej politický život, rozpráva osobnejšie ako kedykoľvek predtým.
K čítaniu časti, keď sa dostala ako prvá žena na čelo štátu, by ako sprievodná hudba sedela slávna Non, je ne regrette rien (Nič neľutujem) francúzskej šansonierky Edith Piaf v nekonečnej slučke. Rovnako ako ona ani Angela Merkelová podľa svojho najhlbšieho presvedčenia neurobila zásadné chyby, tak v politike voči Ukrajine, keď zablokovala prístupové rokovania o jej vstupe do NATO, ale ani napríklad v utečeneckej politike. V každom vystúpení od televízie až po internetové podcasty obhajuje svoje vtedajšie rozhodnutia. Čo sa týka septembra 2015, keď povolila vstup utečencov do krajiny, tvrdí, že bola zle citovaná alebo nesprávne pochopená vrátane jej najznámejšieho výroku: „Wir schaffen das – zvládneme to!“ Pre ňu to bola banálna veta, vyjadrujúca postoj, keďže tomu predchádzalo: „Už sme toho zvládli mnoho.“
Žiadne senzácie sa nekonajú
Pripúšťa však, že boli témy, kde mohla viac zabrať. Najmä v klimapolitike alebo pri digitalizácii či modernizácii železníc. Ale tými cestovala len zriedka, tak najskôr nemohla spozorovať, že ich dochvíľnosť je dnes už len snom cestujúcich. Vypnutie atómových elektrární, ako aj projekt Nord Stream neľutuje. Veď predsa zabezpečila pre Nemecko lacnejší plyn!
Žiadne senzácie sa teda nekonajú. A tak jediné „bulvárne“ informácie, ktoré môžeme ku knihe pridať, sa týkajú pozadia vzťahu Merkelová – Baumannová. S typickou nemeckou presnosťou vedia datovať okamih, kedy sa spoznali. Mladá anglistka a germanistka sa prišla 31. januára 1992 o 15. hodine predstaviť do kancelárie vtedajšej ministerky pre ženy. Napriek vyše tridsaťročnej spolupráci si stále vykajú, hoci počas písania memoárov mali prenajatý byt v Berlíne. Beate Baumannová nevystupuje na verejnosti a nedala doteraz ani žiadny rozhovor súvisiaci s prácou na knihe.
Nadšené prijatie, ako aj radikálne odmietnutie
Spisovateľ Navid Kermani v rozsiahlom článku v týždenníku Die ZEIT komentuje Slobodu ako nezvyčajne krásne memoáre, ktoré svojím významom a literárnou kvalitou ďaleko presahujú bežné autobiografie politikov. „Človek sa čuduje, kde do pekla kancelárka skrývala šestnásť rokov svoj literárny talent, zmysel pre rozprávanie detailov, jemné nuansy, presné postrehy a vedľajšie vety, ktoré hovoria viac ako celé vládne vyhlásenia.“
Prekladateľka českého vydania Michaela Škultéty súhlasí s Kermanim, najmä pokiaľ ide o prvú a druhú časť knihy, detstvo a mladosť. „So vstupom do politiky a jej stúpajúcou kariérou sa ten krásny štýl zmenšuje a nastupuje ,úradnejší´, odosobnený, neemotívny, neliterárny, v ktorom vyššie spomenuté kvality presvitajú len sem-tam.“
„Aj vo svojich memoároch zostáva Merkelová chladnou a vypočítavou političkou, ako ju poznáme. Jej kniha ponúka komplexný pohľad späť na jej politickú kariéru a výzvy, ktorým čelila,“ píše sa zas na stránke rádia Eins.
Iná situácia je na sociálnych médiách a najmä na knižnom e-shope Amazon, ktorý po vyše 340 hodnoteniach vypol možnosť pridávať ďalšie. Na stránke sa pri kliknutí na pridanie nového komentára objaví správa, že zasielanie recenzií na tento produkt nie je možné, napríklad pre neobvyklú recenznú aktivitu. Vydavateľstvo Kiepenheuer&Witsch, kde Sloboda vyšla, to neiniciovalo a skôr sú za tým normy portálu. Tipuje sa, že negatívne komentáre mohli písať ľudia, ktorí knihu vôbec nečítali a exkancelárku neznášajú.
Sloboda nemala extra hviezdny štart, spoločnosť Media Control, ktorá sa zaoberá prieskumom trhu, zaznamenala v deň vydania 35 046 predaných výtlačkov. Nový triler Sebastiana Fitzeka Kalendárové dievča zaznamenal viac ako dvojnásobok – 80 261 kusov. Postupne sa však titulu začalo dariť a na začiatku decembra bol už prvý náklad vo výške 400 000 exemplárov vypredaný. Médiá už začínajú memoáre označovať za najúspešnejšiu domácu knihu roka.
Čo so ziskom z predaja?
S úspešným predajom sa však začína vynárať iná téma – zisk z predaja a čo s ním. Angela Merkelová s Beatou Baumannovou obišli tradičný spôsob vydávania kníh v Nemecku, ktorý funguje na princípe – človek napíše knihu, ale do tlače ide cez literárneho agenta. Slobodu písali podľa vlastných slov „bez ghostwriterov, historikov a novinárov“ a hotový projekt potom ponúkli priamo vybraným vydavateľom. Teda je zrejmé, že percentá, ktoré by dostali agenti, zostali im vo vrecku. Aká bola výška ich honoráru, sa dá len predpokladať, ale najskôr presiahla dvojcifernú miliónovú sumu.
Čo by to bol za svet, keby sa hneď nenašli jedinci presvedčení o tom, že by exkancelárka mala takto získané prostriedky venovať na charitu. Napriek tomu sa však vyskytuje aj nemalý počet ľudí, ktorí upozorňujú na skutočnosť, že aj písanie kníh je práca a nikto nie je povinný automaticky odovzdávať svoj zárobok, hoci aj v mene vyšších hodnôt.
Róbert Dyda