Najbohatšie krajiny Európy majú najviac čitateľov. Slovensko je čitateľský podpriemer
Každoročne máme na pultoch tisíce nových titulov. Podľa štatistík Národného osvetového centra vyšlo v minulom roku 10 741 knižných titulov v odhadovanom náklade vyše 11,6 milióna výtlačkov. Veľa či málo? Priemerne vychádza približne tisíc kusov na jeden titul. Pri poézii by to bolo famózne číslo, pretože básnických kníh sa predávajú desiatky, len výnimočne stovky kusov. Rovnako ani slovenskí prozaici sa väčšinou písaním neživia. Samozrejme, až na niekoľko výnimiek.
Byť spisovateľom a vydávať knihy je síce veľmi pekná záľuba, ale ako povolanie nie je určené na to, aby ste si za napísané knihy zadovážili vilu v Rogoznici. Nuž, písanie bolo doplnkom života aj pred dvesto rokmi, keď sme sa chceli vytvoriť ako národ. A písanie je almužnové povolanie aj dnes, keď väčšina autorov knižiek musí mať iné povolanie a píše preto, lebo má vnútornú potrebu čosi stvoriť. Živí sa niekto na Slovensku písaním kníh?
Najpredávanejší
Dominik Dán a Táňa Keleová-Vasilková sú najpredávanejší slovenskí autori. Dominik Dán vydal v júni svoju 40. detektívku, píše ich dve ročne. Táňa Keleová-Vasilková rovnaký počet kníh vydala od roku 1996.
Dominik Dán vydal svoju prvú detektívku Popol všetkých zarovná v máji 2005, zatiaľ ostatnou je čerstvá novinka Podaj prst, ktorá vyšla v júni 2025. Podľa informácií z vydavateľstva Slovart doteraz najpredávanejšou knihou je Nevieš dňa, nevieš hodiny, ktorej predaje presiahli 55-tisíc. Na druhom mieste je Popol všetkých zarovná, na treťom Studňa. Celkom deväť titulov už v slovenčine presiahlo 50-tisíc predaných papierových kníh. Dominik Dán je celkom úspešný aj v podobe audiokníh. Celkový predaj kníh Dominika Dána vo formáte tlačenej knihy, e-knihy a audioknihy tento rok prekročí dva milióny kusov – sú to čísla za slovenčinu, češtinu a poľštinu. V češtine vyšli všetky Dánove knihy, s výnimkou čerstvej novinky Podaj prst, ktorá však v najbližších týždňoch bude dostupná aj v Česku. V poľštine vyšlo päť titulov, v maďarčine vyšla na konci júna zatiaľ prvá Dánova kniha Uzol.
Najúspešnejšou ženskou autorkou je na Slovensku Táňa Keleová-Vasilková. Svoj prvý román vydala v roku 1997, volal sa Cena za voľnosť a vyšiel v náklade 500 kusov. Po „prestupe“ do vydavateľstva Ikar v roku 1999 vydala knihu Túžby a predaj tejto knihy bol stonásobný oproti prvotine – teda viac než 50-tisíc kusov. Každá ďalšia kniha Táne Keleovej-Vasilkovej sa predávala s podobným úspechom, celkovo má na konte vyše 1,7 milióna predaných titulov.
Žiadny iný slovenský autor nedosahuje pravidelné vysoké predaje svojich kníh, aj keď autori žánrovej literatúry ako Jozef Karika, Jana Pronská či Ján Červenák predávajú desať- i viactisícové náklady titulov. Na bežný život to stačí, ale rozhadzovať sa nedá.
Realita „obyčajných“ autorov
Napísať knihu trvá istý čas. Nie je to hobby, je to práca, ktorá trvá hodiny, dni a akékoľvek vyrušenie pri tvorivom procese je – podobne ako pri iných povolaniach – potrestané stratou koncentrácie a predĺžením tvorivého aktu. Predstava, že písanie knihy sú len také taľafatkové písačky, ktoré ľudí veľmi nezaujímajú, a spisovatelia si píšu vlastne pre seba – je vrcholom nekultúrneho ľadovca, ktorý sprevádza myslenie o literatúre na Slovensku dlhodobo. Aj keď túto krajinu vymysleli ľudia pera.
Realita je totiž taká, že autor v lepšom prípade dostane za svoju knihu (napísať ju trvá mesiace) honorár vo výške 8 – 9 percent z predajnej ceny knihy, čo aj pri predaji tisíc kusov a cene ani nie 16 – 18 eur je stále len nejaké to euro za kus, teda tisíc eur ako honorár za knihu. A tisíc kusov je už pekný predaj. Pracovali by ste napríklad pol roka spolu za 800 eur? Príležitostné honoráre za vystúpenia sú naozaj vo výške „na kávu“, spisovateľ môže ešte občas rátať, že sa mu ujde nejaké štipendium na tvorbu knihy, ale to nepokryje ani peniaze na bývanie. Takže, ak chce niekto písať knihy, musí sa dobre vydať/oženiť alebo mať písanie ako hobby popri inej práci – od reklamných agentúr cez nádenníčenie v rôznych redakciách, učenie, prácu na úrade, v knižnici či akúkoľvek inú prácu, ktorá je odmeňovaná.
Pekne to pomenovala jedna z najlepších súčasných spisovateliek umeleckej literatúry Ivana Gibová na sociálnej sieti vo veľmi otvorenom a kritickom komentári k rozhodnutiu FPU: „A mňa už nebaví ospravedlňovať sa za to, že chcem za svoju prácu dostať adekvátny honorár a percentá z predaja, z ktorých môžem dôstojne vyžiť, nebaví ma žobrať o ,podporu´ inštitúciu, v ktorej o jej nepridelení budú rozhodovať nekompetentní zmrdi, nebaví ma vysvetľovať ľuďom, a áno, aj z literárneho prostredia (sic!), že písanie, kurva, nie je voľnočasová aktivita, odpovedať na dobre mienené rady typu ,však sa zamestnaj´, pretože ja robotu mám – píšem knihy.“
Štát a podpora vydávania
Znie to neuveriteľne, ale fungujúci Fond na podporu umenia vznikol za druhej vlády Roberta Fica. Z dnešného pohľadu to bol fantastický krok vtedajšieho ministra kultúry Mareka Maďariča, áno, ministra kultúry za Smer, tú istú politickú stranu, ktorej predseda vlády dnes vládne a necháva dekonštruovať kedysi fungujúcu kultúru akousi, taktne povedané, nie veľmi rozhľadenou a na folklórnom festivale vypískanou televíznou moderátorkou.
A čitatelia?
Slovensko nepatrí medzi najčítajúcejšie národy sveta, sme skôr pod priemerom krajín Európy, čo tak nejako koreluje s hospodárstvom, úrovňou vysokých škôl a výrazne aj so zástupcami prostého ľudu vo vedúcich funkciách v tomto našom jánošíkovskom kráľovstve.
Podľa tohtoročných prieskumov (agentúry 2muse a NMS market research sa na jar 2025 pýtali na naše čitateľské skúsenosti) sa ukazuje, že sme ako čitatelia podpriemerní, za rok všeobecne prečítame maximálne tri knihy a vyše 36 percent obyvateľov Slovenska nečíta vôbec. Vidno to.
Podľa oficiálnych štatistík sme pod čitateľským priemerom EÚ, kde číta 52,8 percenta čitateľov, u nás je to 48 percent. Najviac čitateľov majú najbohatšie krajiny – Luxembursko, Nórsko, Dánsko a Švajčiarsko sú krajinami, kde je viac ako 70 percent čitateľov v populácii. Je to náhoda, že tam, kde sa číta, je bohatšia spoločnosť? Možno to bude aj faktom, že vzdelaná spoločnosť je bohatšia a vzdelanie prichádza s knihami.
Častejšie na Slovensku čítajú ženy, najväčšími čitateľmi sú ľudia starší ako 56 rokov a (dúfajme, že im to vydrží) ľudia tzv. generácie Z, teda adolescenti. Generácie medzi nemajú čas, majú rodiny, nestíhajú, sú proste presvedčení, že čítanie počká. Zatiaľ ako-tak pozitívnou správou je, že rodičia svojim deťom ešte stále čítajú.
Pre zaujímavosť, pomer kamenných predajní a on-line nákupov je vyrovnaný, po období covidu, keď sa on-line vyšplhal na vrchol, sa kníhkupectvá opäť stali miestom, kam sa za knihami chodí. Ďalšou zaujímavosťou nepochybne je, že knižné odporúčania na internete zaberajú skôr v žánrovej podobe (fantasy, sci-fi, young adult, manga a komiksy), ale „papieroví“, teda knižní ľudia sa radi dozvedajú o knihách aj z dôveryhodných médií.
Martin Kasarda