Vy a on, tu a tam
Na prvý pohľad útla novela Nicol Hochholczerovej síce prichádza s univerzálnou témou, no spôsob, akým k nej pristúpila, je natoľko originálny, že na knihu po prečítaní len tak nezabudneme.
Nekričia
Nová próza Nicol Hochholczerovej potvrdzuje jeden zo smerov súčasnej slovenskej prózy – ten, v ktorom nedominujú emócie opisované kvetnato, detailne, expresívne, ale naopak emócie postáv „skrývajúce“ sa za zdanlivo nezáživnými opismi dejov a činov. A presne tak, ako je ticho hlasnejšie než rev, aj tieto emócie zapôsobia na čitateľky a čitateľov silnejšie než explózie plaču, smiechu a …(doplňte si podľa vôle). Intenzitu takto podaných emócií ešte zvýrazňuje jeden nezanedbateľný fakt, a síce, že ide o veci, ktoré robíme a žijeme všetci.
Autorka vychádza z reality, ktorá je známa každému z nás. A navyše z takej, nad ktorou zvyčajne neuvažujeme, naopak, radšej sa jej vyhýbame. A to je druhý dôležitý bod celej knihy – do istej miery mieri na naše slabé miesta, na okamihy, na ktoré chceme zabudnúť, či už kvôli sebe, alebo kvôli človeku, ktorého sme v nich, po nich či počas nich stratili.
Rozprávajú
V knihe má významné miesto aj protiklad nevypovedaného – akoby sa rozprávač sústredil na bežné až každodenné činy so zámerom „neriešiť“ to dôležité, to, čo všetci obchádzajú, slovami aj skutkami. Tak ako to v zásade robí každý z nás aj v menej vyhrotených situáciách než zoči-voči smrti blízkeho. To je v protiklade k zdanlivej „urozprávanosti“, detailnosti a opisnosti. Zodpovedá tomu však voľba slov a fráz, najmä tých, ktoré rozprávač pripisuje „vám“ (teda rodine) – eufemizmy majú svoje miesto aj tu. Nie však bežné, ošúchané, ani prvoplánové, ako to dokazuje už samotný názov knihy.
Majú odstup?
Formálna stránka knihy podčiarkuje základný problém: keď postavy nevedia, ako pomôcť, čo povedať…. Rozprávač evokujúci maximálny odstup využívaním druhej osoby množného čísla opisuje správania „vás“, okruhu ľudí stretávajúcich sa v dome, ktorý všetci dobre poznajú, však predsa len venuje najviac pozornosti jednej postave – „najmladšej z vás“, ktorá sa tak bez tlačenia na pílu stáva v istom zmysle slova hlavnou hrdinkou. Vyčleňovanie osôb na „vy“ a v rámci nich detailnejšie „povrchové“ charakteristiky jednotlivých postáv len zvyšuje celkový dojem akéhosi univerzálneho zobrazenia, ktoré je aplikovateľné na väčšinu rodín.
Vyčnieva
„Najmladšia z vás“, ktorá niekedy akoby konkurovala rozprávačovi, a trochu tak znižovala „univerzálnosť“ jeho pásma, vyčnieva svojím vzťahom k „nemu“, k človeku, ktorého všetci odprevádzali. Zaujímavý a funkčný motív v jej vzťahu k „nemu“ je grafický dizajn, ktorý pokrýva mnoho nevypovedaných skutočností nielen ich vzťahu, ale najmä jeho hĺbky.
Opakuje
Opakovanie častí, doslovných či čiastočne variovaných, nielen zdôrazňuje obsah pasáží, ale svojou podstatou pôsobí aj ako metafora kolobehu ľudského života. V tomto zmysle je zaujímavý najmä obraz hrude, ktorá sa dvíha a klesá (alebo nedvíha a neklesá). V závere svojou intenzitou vyčnieva z relatívneho pokojného tónu celej knihy a pripomína „najmladšej z vás“ všetko to, čo už by chcela mať prekonané. Na danom mieste je tento motív o to silnejší, že sa môže/má/musí interpretovať rôznymi spôsobmi, z viacerých pohľadov.
Mara Stanková