Nová verzia epištolárnej literatúry?
A nemyslím tým četovanie s umelou inteligenciou. Práve naopak, ide o návrat do čias listov a pohľadníc od ľudí pre ľudí.
Nekonečno alebo rýchly koniec?
Staré pohľadnice zachytávajú na relatívne malej ploche veľké množstvo informácií – nielen tých faktických, skrytých v písme, pozdravoch, želaniach, vyznaniach či odkazoch, ale aj informácií o danej dobe – vo forme fotky, obrázka, dizajnu, známok… Na prvý pohľad sa nám môže zdať, že pohľadnice sú efemérne a ich osud je ako osud piadiviek, ak ich nezaložíme napríklad do knihy. Kniha Agáty Petrakovičovej však naznačuje pravý opak.
Príbehy v niekoľkých riadkoch
Pri čítaní knihy s milým názvom Líc pohľadníc, ktorá láka aj svojím grafickým spracovaním, máte pocit, akoby ste všetky tie pohľadnice držali v rukách vy. Aj tak som presvedčená, že príbehy, ktoré k nim autorka pripojila, si osvojíte a nebudete mať pocit, že to mohlo byť inak. Je ľahké ponoriť sa do osudov ľudí, ktorých rukopis vidíte na pohľadnici, a na chvíľu sa preniesť o sto rokov späť.
Starosvetské nemusí znamenať staromódne
Dvadsať pohľadníc, dvadsať príbehov, v ktorých prekypuje život, sa prihovára čitateľom naliehavo a nápadne. Každá pohľadnica predstavuje osoby in medias res a prozaické texty ich príbehy ďalej rozvíjajú. Z čitateľského hľadiska môžu byť nápadné najmä tie, pri ktorých by ste očakávali úplne iný dej než Agáta Petrakovičová. Lenže pravda je taká, že asi nie všetci sme schopní uvažovať v kontexte danej doby, daného miesta – a to je pridaná hodnota, ktorú majú prózy v knihe. Slovník, prostredie, mesto, byty či domy – všetko zodpovedá daným časom a pohľadnice tak slúžia aj ako lístok do minulosti, do starého sveta tzv. slimačej pošty.
Mozaika každodennosti
Či už ide o pracovné, rodinné, alebo ľúbostné vzťahy, všetky poviedky v tejto knihe spájajú práve pohľadnice. Viaceré príbehy sa viažu k Modre a okoliu, ale odohrávajú sa aj na rôznych iných miestach, od Banskej Štiavnice cez Skalicu až po Prahu. Celkovo texty v knihe akoby spájali nostalgiu po starých časoch s dôsledným pozorovaním bežného života obyčajného človeka v tom dlhočiznom 20. storočí. Kniha tak predstavuje zaujímavý poetický pohľad na históriu napísanú na zadných stranách pohľadníc, ktorým dáva novú šancu rozpovedať viac ako len tých pár strohých slov. Celkovo sa príbehy dotýkajú azda všetkých aspektov ľudského života, od detstva, dospievania, štúdií a odchodov z domu, po stratu blízkych, hľadanie zamestnania či spoločenského úniku. Významnú rolu v príbehoch hrá aj sociálny aspekt, čo vidno okrem problémov s peniazmi či s bývaním, napríklad aj na vzťahu tradičného (dedinského) života s moderným (mestským).
Zberateľstvo ako komunikácia
Historičke Agáte Petrakovičovej sa podarilo prepojiť viacero vecí – od zberateľstva cez historický exkurz do prvej polovice 20. storočia až po význam ľudskej komunikácie. Jej kniha nie je v žiadnom prípade prvoplánovo poučná ani sa nedá minimalizovať na pár sentimentálnych poviedok. Je v prvom rade dôkazom toho, že zberateľstvo môže pomôcť zachrániť ľudské osudy pred zabudnutím. A pripomína nám aj to, že naše chaty s ľuďmi či s botmi zrejme pred zabudnutím nezachráni nič…
Mara Stanková