Historická romantika, romantická história?
Zaľúbenie v historických témach sa (nielen) v našej kultúre objavuje s periodickou pravidelnosťou. Hoci ponáranie sa do hlbín štúrovských duší by dnes malo byť opatrnejšie než kedykoľvek predtým, sme svedkami opakovaných pokusov charakterizovať ich, a nezriedka cez ľúbostnú tematiku. Svojím spôsobom sa na túto cestu vydala aj Michaela Važanová.
Panslávi a maďaróni (ne)môžu byť priatelia
Kniha Pansláv mapuje osudy Mateja Medveckého, študenta Ľudovíta Štúra od momentu, keď Štúra vykážu z bratislavskej katedry, do obdobia po konci revolučných udalostí. Mladý zanietený vyznávač myšlienky slovenského národa i jazyka zažil za svoj život viac, než by jeden osud zniesol. Aj preto je dobre, že je to postava fiktívna. Má však črty mnohých Štúrových nasledovníkov a fanúšikov, a najmä má reálnychpriateľov – od hlbockého farára po Ondreja Braxatorisa.
Historia magistra vitae est
Vo všeobecnosti možno badať dva prístupy k písaniu historických románov – jeden je založený na histórii ako kulise, a miestami z neho vyplývajú rôzne nevedomosti, v horšom prípade nelogickosti či nepravdy, a druhý je založený na znalosti čias, prostredia, postáv a kontextu. V prípade Pansláva máme možnosť sa niečo priučiť alebo si zopakovať, či si dobre pamätáme dejepis. Autorka sa rozhodla popasovať sa s kontextom svojho románu a vcelku sa jej to podarilo. Z hľadiska dejepisu viac, z hľadiska jazyka miestami trochu menej.
Metametafikcia
Na knihe Pansláv(ne)prekvapí priestor venovaný jednej z najslovenskejších najnárodnejších romancí v našej literatúre a síce vzťahuAdely Ostrolúckej a Ľudovíta Štúra. Z hľadiska teórie literatúry a teórie textu sa teda v prípade románu Panslávdá uvažovať o druhotnej či terciárnej rovine príbehu a postáv… To zároveň môže komplikovať vzťah čitateľa k príbehu ako takému – čo je fikcia, čo je historicky verné? Mierna neistota však knihe paradoxne pridáva na lákavosti.
Život (ne)má šťastný koniec
Kniha Panslávje budovaná na mnohých paradoxoch, ako vyplýva z názvu, tým najzákladnejším bude vzťah medzi Maďarmi a Slovákmi. Na ten nadväzuje druhý paradox – vývin hlavnej postavy v kontexte Štúrovho presvedčenia, že je možné naozaj milovať buď len vlasť, alebo len ženu.
Vývinu napomohla aj Marína, ktorej známe pasáže hrajú v románe nie zanedbateľnú úlohu.
Román je inak vystavaný na súperení dobrého a zlého, čo niekedy môže viesť aj k ťažkopádnejším situáciám, ktoré sú buď veľmi ľahko predvídateľné, alebo naopak len veľmi ťažko uveriteľné.
Máme teda mnoho „zlých“ stúpencov Košúta, oproti nim mnoho „dobrých“ predstaviteľov slovenskej národnej veci, medzi nimi zopár niekedy dobrých, niekedy zlých Rakúšanov či proste len pragmaticky zmýšľajúcich obyvateľov Rakúsko-Uhorska. Dôležité je však to, že predstaviteľ dobrého Slováka je opakovane konfrontovaný so zlým „maďarónom“, aby vynikli vlastnosti oboch. Ako to tak býva, „zloduch“ (aj keď sa chcel napraviť a sčasti sa asi aj napravil) zomrel, kladný hrdina došiel svojho vytúženého šťastia. Akurát, že „zloduch“ aj kladný hrdina sa rovnako (i viac) ako o seba zaujímali o svoje národy, a tak šťastné konce ostávajú otvorené…
Mara Stanková