Univerzálny príbeh z nezameniteľného miesta
Jana Iru napriek názvu svojej knihy vytvorila taký univerzálny príbeh, že sa v ňom nájdu asi všetci ľudia dospievajúci na Slovensku v deväťdesiatych a nultých rokoch.
Čas verzus miesto
Kniha Detvanka ponúka čitateľkám a čitateľom zaujímavý paradox, ktorý spočíva v tom, že autorka sa tak fixovala na jedinečnosť a neopakovateľnosť Detvy ako mesta, v ktorom jej hlavná hrdinka Janka vyrastala, až z neho spravila akýsi univerzálny motív, v zásade aplikovateľný na všetky menšie i väčšie slovenské mestá. Ide asi skôr o čas, v ktorom Jana vyrastá, než o mesto, aj keď kniha je ľúbostným listom Detve. (Nie však nekritickým ľúbostným vyznaním.)
Zdá sa teda, že čas je tu dôležitejší, pretože čitateľky narodené zhruba v tej istej dekáde, povedzme päť rokov pred hlavnou hrdinkou, päť rokov po nej, zrejme zažili množstvo podobných, ak nie až totožných okamihov a pocitov ako ona. (Ale to platí aj pre čitateľov, čo len potvrdzuje nadčasovosť témy i knihy samej osebe.)
Ulica, sídlisko, byt
Detvankaje ako realistickejšia verzia niektorých hitov od Elánu, Tublatanky či Teamu. Tých, ktoré sa dotýkajú neskorého detstva, mladosti a dospievania v partii. Darmo, prvé lásky, hudba z pásky (alebo CD)… to sú veci, ktoré zažili všetci, a je jedno, či v roku 1994 alebo 1989, alebo hoci aj 2001. Priateľstvá s ľuďmi, ktorých vám určil rovnaký rok narodenia, spoločná trieda, alebo jeden vchod či sídlisko, náročnosť dorozumieť sa s tými najbližšími – rodičmi, a pocit, že nikam nepatríte, hoci by ste tak strašne chceli. Toto všetko zažíva aj Jana, ale nejde o žiadne prvoplánové výlevy.
Rozprávačská skratka, ktorú Jana Iru využíva namiesto pseudointelektuálnej utáranosti, má paradoxne za dôsledok relatívne veľký rozsah knihy. Ten však nemá byť strašiakom, skôr naopak – až pri čítaní si uvedomíte, že nechcete, aby sa Janin príbeh skončil. Táto autorkina stratégia je účinná, lebo necháva veľa na predstavivosti čitateliek a čitateľov, zároveň aj preto, že akoby vychádzala z charakteru hlavnej hrdinky. Občas sa zatvorí do izby, aby nepočula, čo počuť nechce, a keď to inak nejde, zatvorí sa aj do skrine.
Klasická slovenská rodina
Spôsob, akým Jana Iru vykresľuje rodinné zázemie svojej protagonistky, je ako Long Island Iced Tea, hoci, pochopiteľne, jej postavy pod zákonom pijú skôr pivo, vodku alebo víno. Opisy rodinných scén sú zdanlivo normálne, pretože asi väčšina čitateliek a čitateľov niečo také zažila, alebo o tom počula, ale v zásade sú to veľmi silné obrazy, ktoré nám možno dávajú odpovede aj na zložitejšie otázky o stave slovenskej spoločnosti.
Alkoholizmus a nevera sú len zlomkami z javov, na ktoré Janka naráža, a musí sa s nimi vyrovnať – musí sa s nimi vyrovnať skôr sama než s niekým, pretože aj jej sestra je už niekde inde. Samota a osamelosť vo vlastnej izbe, ktorú si tak váži a chráni, sa striedajú, aj keď jej už spoločnosť robí vysnívaná sučka. Na druhej strane jej však robí spoločnosť aj najlepšia kamarátka, ktorá – ako to tak niekedy býva – nie je úplne najlepšia, a ani úplne kamarátka.
Ja milujem, ty miluješ
Vzťahy, či skôr náznaky formujúcich sa ľúbostných vzťahov, fungujú trochu inak, keď ide o „chalanov z partie“, a práve tieto časti knihy vyznievajú miestami aj trochu humorne. Prekvapivý záver knihy je však akýmsi uistením, že všetko je tak ako má byť.
Mara Stanková